15 minút Roberta Smitha - 10/1990


Ďalší príbeh rádia Cure FM


Christina zašla do Londýna kvôli vysielaniu pirátkeho Cure rádia a porozprávala sa s ich lídrom vo veľmi krátkom čase o Bohu a excesoch.

The Cure pripravili pirátske vysielanie svojho rádia kvôli reklame ich aktuálneho albumu remixov, "Mixed Up". Základnou myšlienkou bolo prizvať novinárov, MTV a zopár amerických dj-ov, aby podali o The Cure svoju výpoveď a zahrali zopár skladieb z ich nového, už 13-teho projektu za posledných 11 rokov. Pôvodne malo začať vysielanie Cure FM presne o polnoci, ale objavilo sa zopár technických problémov, takže teraz máme presne dve hodiny po polnoci. Okolo sa motá asi 20 ľudí, väčšinou postávajú pri bare. Minulú noc strávila skupina celú filmovaním ďalšieho typicky zvláštneho videa ku svojej jedinej novej skladbe na novom albume, "Never Enough" a evidentne sú z toho všetkého ešte trochu mimo. No hoci sú vyčerpaní, technické problémy prijali vcelku prívetivo, rúž Roberta Smitha je ako vždy parádne nemožný a slabo rozmazaný okolo celých úst. Zavalitý, k smrti vyblednutý, no s úsmevom na tvári. Jeho zovňajšok akoby sa vrátil do roku 1983: čierne legíny, obrovské fialové tričko, obrie botasky a riadne zježené vlasy. Kúsok opodiaľ flirtuje bubeník Boris Williams s mladučkou dcérou dlhoročného manažéra skupiny, no po chvíli s tým prestane a usadí sa do kresla. Simon Gallup, bassák, svalnáč, duchovne založený, opálený, s očnými šmynkami a pekne opitý vtipkuje na adresu postavy svojho malého syna a opakuje to už asi po šiesty krát. Hoci ako dieťa som bola náruživá fanynka The Cure, momentálne sa naozaj nudím, unavená z letu do Londýna, nezvyknutá na časový posun a ovládnutá pesimizmom, či sa mi podarí porozprávať sa s Robertom, tak ako mi to vydavateľ prisľúbil.

Po nekonečne plynúcej pol hodine sa technické problémy odstránili a my vstupujeme do štúdia. Zarytí milovníci Cure, ktorých neodradil dvojhodinový posun začiatku vysielania a neustále sondovali všetky dostupné vysielacie frekvencie sa konečne dočkali zaslúženej odmeny. Rozhovor s Robertom Smithom začína akýsi dj zo San Diega. Na druhej strane miestnosti sedí na gauči Robertova manželka Mary a hľadí do okna. S Robertom sa spoznali, keď mali 14 a odvtedy sú stále spolu (dnes majú obaja čosi málo cez 30). Ona je jedna z tých dospelých žien, ktoré majú svoju váhu pod kontrolou, na seba má biely pletený top a dlhú sukňu. S pokožkou akoby bez krvi, dlhými čiernymi vlasmi padajúcimi do tváre a masou mejkapu pripomína fanynku goth štýlu.

Z miesta, kde sedím, rozumieť len veľmi ťažko o čom sa Robert s dj-om rozprávajú, nakoľko sú obklopení fotografmi a kameramanom. Zahrali coververziu "Just Like Heaven" od Dinosaur JR a ja sa presúvam bližšie, aby som aspoň čo-to zachytila z ich rozhovoru. "Toto je fakt super," povie Robert s úsmevom. Zásobovač smútku a pochmúrnosti by asi ťažko našiel zábavu v niečom, ako je rozhlasová šou. Ale stalo sa. Po tom, čo odznelo zopár ďalších skladieb (vrátane dvoch verzií "Hello I Love You" od The Doors, ktoré prepracovali práve The Cure) podáva Robert mikrofón ostatným zo skupiny a ja som konečne dostala zvolenie na osobnú audienciu.

Premiestňujeme sa do ďalšej miestnosti, sadáme na gauč a ocitám sa zoči voči Robertovi Smithovi osobne. Čo si dnes robil?, spýtala som sa ho (malý pokus pôsobiť kamarátsky). "Dnes ráno sme dokončili video, odtiaľ som sa pobral domov, kde ma zobudil poštár, na to sa vrátila z Maryna sestra z Walesu, spolu s jej dvoma deťmi, kvôli 21. narodeninám ich najmladšieho brata, ktoré sme oslávili popoludní, neskôr som zbehol čosi nakúpiť na jedenie a pitie, zistil, že na kreditke už nemám ani halier a bola zablokovaná, takže z nákupu nebolo nič, no a potom som sa vrátil domov, zavolal si taxi a nechal sa dopraviť až sem," povie bez prestávky. Pán a pani Smithovci žijú v Sussexe, na periférií Londýna, kde obaja vyrastali, a Robert je k tomu domácky tip. Hoci ma jeho vydavateľ varoval, že Robert neznáša rozhovory, pôsobil veľmi príjemne. Priznal, že celý tento nápad s pirátskym rádiom sa uskutočnil len preto, aby sa vyhli médiám a novinárom. "Porozdávali sme letáky ohlasujúce vysielanie a ukázalo sa, že celé je to lacnejšie a jednoduchšie dať takto ľuďom vedieť, že sme pripravili nový album," dodal. Album je vlastne mixom remixov, od tých ranných v podobe "A Forest" až po tie súčasné, ako "Lovesong", pretože "naše single sa predávali za nereálne ceny, kus za 25 alebo 35 libier. Tak som sa rozhodol, že by nebolo zlé zhromaždiť tie staré 12" záležitosti na jeden disk za rozumnú cenu. Takže všetky ich teraz majú za tri libry."

Skupina teda nanovo zremixovala svoje staré kúsky (sám Robert sa postaral o 3, ostatné zverili renovovaným dj-om a producentom) a nahrali úplne novú skladbu s názvom "Never Enough". "Tá skladba je o výstrednosti," povie Robert. "Všetko, čo robím, nie je postačujúce. Vždy sa musí čosi objaviť alebo niečo je vyplavené na povrch, ako aj to, čo vás ženie k nadmernej činnosti." Skladbu napísal po tom, ako strávili v štúdiu celé tri dni a snažili sa nahrať singel pre "Mixed Up". "Nahrali sme štyri skladby, no zneli príšerne, čo ma pekne deprimovalo," dodá. "Všetci vedeli, že to jednoducho nefunguje. Nasledujúcu noc som napísal "Never Enough" a všetkých presvedčil, aby sme ju nahrali."

Prakticky každý ich nový album je zároveň ohlasovaný ako posledný, takže nasledovala logická, no parádne podpichovačná otázka: "Bude ďalší album?". "V to dúfam," dodal. "Ak sa nám bude chcieť na niečom pracovať a bude to znieť dobre, tak sa do niečoho pustíme. No nič sa nestane, ak by sme už nikdy nič nevydali. Už som príliš starý (myslím mentálne), aby som v tom videl nejaký veľký rozdiel."

Mala som zrazu pocit, že Robert upadá do depresie, tak som okamžite zmenila tému a spýtala sa ho na to, aký bol v puberte. "Taký istý ako dnes, len chudčí," odpovedal. "Vyhodili ma zo školy v momente, ako som dosiahol bod, kedy som sa začal pripravovať na univerzitu. Ja som jednoducho nevedel, resp. nedokázal, akceptovať ľudí starších ako ja a hlavne fakt, že vedeli viacej ako ja. Chvalabohu, že mám takú mamu, akú mám, dokázala ma tam vrátiť. Ale okrem toho posledného roka na strednej, som zažíval vážne skvelé časy. Veď kto nie?"

No, nájdu sa aj takí, ktorí by ti oponovali, dodala som. "Americká mládež dospieva v omnoho väčšej krajine. Vždy som mal pocit, že v Anglicku až také súperenie nevládne. V Amerike však áno. Lákalo by ma byť v tom období Američanom. Mohol by som byť dnes omnoho tvrdší. V Anglicku je totiž omnoho ľahšie zostať stáť bokom a povedať, "kašlem na to"." Robert chodil do katolíckej školy a z takého prostredia vlastne aj vzišiel. Spýtala som sa ho teda na jeho výchovu. "Nebol som nikdy oduševnelý katolík," povie. "Naposledy som bol v kostole, keď som mal 8. Potom ma už nechali tak. Svoj podiel na tejto "ľahostajnosti" mal aj môj starší brat, ktorý sa z Indie vrátil ako hippie a priniesol so sebou množstvo fotografií ženy s ôsmymi rukami, zavesil ich nad moju posteľ a aj moju malú sestru presvedčil o reinkarnácií. Ja nemám žiaden z tých problémov, ktorými trpia katolíci. Cez to som sa preniesol už v deviatich, kedy som sa rozhodol, že keď to všetko hodím za hlavu, tak to jednoducho hodím za hlavu." Spýtala som sa ho, či teda verí v Boha. "Nie," odpovedal. "Už nie. Ale niekedy, hlavne v neskorých nočných hodinách, zvyknem doslova žiarliť na ľudí, ktorý v neho veria. Myslím, že viera v značnej miere súvisí s vekom. Možno keď budem starší, tak jej prepadnem. Prípadne, ak sa jej vzdám, tak sa jej vzdám. Je to vlastne len o strachu, strachu z neexistencie. To vedie ľudí k viere, akejkoľvek. Každý tým strachom trpí, ale nakoniec je to len otázka toho, či máte silu to v sebe zaprieť, nič viac."

Roberta k sebe opäť povolal dj. Čaká ho telefonický rozhovor. Podpísal zopár tričiek pre budúce súťaže v iných rádiách a už je vo vysielaní: výstrednosť. "Za tento víkend som spal asi 4 hodiny, ostatných 42 som bol v bdelom stave. Tie 4 hodiny som si vážne užil, ale tých 42 rozhodne viac. Chcel by som poďakovať všetkým, ktorí ich strávili so mnou." Zaznela "Never Enough" pre všetkých, ktorí vydržali počúvať do konca a potom sa Robert s Mary pobrali domov.

zdroj: Sassy, 10/1990



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi