The Cure: Show – 01/1994


Technické pozadie live záznamu


Aj keď nedosahujú až takú úroveň popularity ako U2, prepracovali sa The Cure postupne k statusu jednej z najpopulárnejších britských skupín s oddanými fanúšikmi po celom svete, vrátane Spojených štátov. Ich aktuálny live album "Show" je jedným z troch live záznamov, ktorými súčasne zaútočili na túto planétu - vydali totiž live video (ktorý z väčšej časti duplikuje live album) a zároveň ďalšie live cd s názvom "Paris", ktorý obsahuje vybraný materiál z koncertu v Paríži v rámci posledného turné. Album a video "Show" bolo natáčané počas troch nocí v hale The Palace v Auburn Hill, štát Michigan (neďaleko Detroitu) s Randym Ezrattym, ktorý má svoju zvukovú základňu umiestnenú v kamióne. Album produkovaný samotným lídrom The Cure, Robertom Smithom, zachytáva magickú interakciu sily skupiny s jej veľmi hlučnými a zapálenými fanúšikmi.

Za posledný rok ste odviedli veľmi veľa práce. Je toto video obzvlášť niečím výnimočné?
Samozrejme. Pre nás to bola skutočne uspokojujúca produkcia. Vždy sa nám totiž stane, že sa pre nami objaví hneď niekoľko vecí, na ktorých musíme zapracovať, ale chvalabohu nás s dôležitými ľuďmi z produkcie spája skutočné priateľstvo. Napríklad s Jonom Lemonom, s ich inžinierom, s ním sme spolupracovali aj keď sme pracovali s The The, čo je podľa mňa tá najlepšia kapela, s ktorou sme mali čosi dočinenia. Ďalej tam bol Brian Olson, monitorovací inžinier, inak pracuje s Petrom Gabrielom, ten pre nás urobil doslova milión vecí. Keď pracujete s takýmto tímom, tak vy sám ste pre nich dôveryhodný, prizvú vás medzi seba. Dokonca aj pri skupine máte pocit, hoci ste nikdy predtým s nimi nepracovali, že vás medzi seba berú, že si vás doslova žiadajú, hoci si nás videospoločnosť iba jednoducho najala. Jednoducho nás k sebe pritiahli a aj obslužný personál turné nás neberie ako nepriateľov. Za tie roky sme sa naučili uzavrieť správne dohody, ale táto práce s The Cure patrila skutočne k tým lepším.

Vyžadovala si skutočnosť, že sa točilo na filmový formát, nejaké špeciálne požiadavky?
Áno. Jedna z najzaujímavejších technických záležitostí, ktorú si vybrali, bolo, že chceli jednoducho zachytiť úplne celý koncert, každý element s ním spojený, vrátane nás, zvuku, svetiel, okrem generátorov, ktoré boli nastavené na 50 cyklov, takže keď to celé dovliekli do UK na editáciu a transfer do videa, ani ste nevideli rozdiel medzi preblikávaním vo frekvenciách 50 a 60 (cyklov, čo je americký štandard). Také niečo sa predtým nikdy nerobilo. Musíte to jednoducho urobiť elektronicky - musíte veci spomaliť, zmeniť intenzitu a ďalšie veci, no oni povedali "Stiahnite to, my tam chcem mať zachytenú čo najväčšiu silu, napojte sa na generátory a jednoducho to nastavte na európsky štandard, pretože tak si to chceme vziať a pracovať na tom." Až taký veľký problém to nebol. Nahrávalo sa na 48 stôp, takže sme len rozšírili pásmo na 50 cyklov a stroje bežali na európskom štandarde.

Aj si si o skupine niečo zistil, než si sa s nimi pustil do práce, zúčastnil si sa napr. na ich predošlých koncertoch?
Áno. Toto si doslova vyžadujem. V podstate im to neskôr ušetrí kopec peňazí, keďže za nimi prídem, pozdravím, vyžiadam si náhľad na kompletnú zostavu pódia, nechám si vysvetliť ako čo funguje, takže keď platia, tak všetko sú to konkrétne a adresné položky. Takže pár dní predtým som sa vybral do Chicaga, počúval ich pásky z aktuálnych koncertov a samozrejme ich albumy. Podľa mňa je arogantné prísť a pracovať na koncerte bez toho, aby ste o skupine čosi vedeli. Ak si vás kapela najme, mali by ste poznať ich tvorbu, dokonca by ste mali vedieť skladbám priradiť ich názvy a hlavne musíte vedieť, čo od nich môžete očakávať. To je veľmi dôležité.

Dav je v niektorých pasážach albumu naozaj veľmi hlučný. Nespôsobovalo to problémy?
Ani nie. Myslím, že sme po celej aréne rozmiestnili toľko mikrofónov, že bol doslova nad každým jeden. Mám teóriu, že pokiaľ kapela hrá, tak publikum vlastne ani nepočujete, obzvlášť už na hotovej nahrávke. A priamo na mieste už toho aj tak veľa nenašpekulujete. Rozmiestnili sme mikrofóny po pároch na viacerých miestach, takže ak by bol s nejakou skupinou fanúšikov problém, prípadne by niekto príliš kričal, tak by sme ho jednoducho stíšili. Obyčajne máme v publiku 12 mikrofónov, z ktorých sa vždy reálne využije 8. Viac ani nie je potrebné. Dnes využívame najviac 414-tky, 4 sa použijú v "house mixing" pozícií - nastavia sa na hĺbky po celom priestore a potom sa ďalšie dva páry nastavia na výšky, aby bol efekt viac citeľný. A ešte zvykneme 4 mikrofóny zavesiť priamo nad 10-ty až 14-ty rad, obyčajne to sú Neumann 100-ky. No a potom sa tradične umiestnia mikrofóny na okroj pódia, ale to sa mi veľmi nepáči, pretože vždy sa na koncerte objavia ľudia, ktorí ich tam očakávajú.

Keď pracuješ v kamióne, máš priamo prístup na FOH mix?
No samozrejme, a máme to ešte prehnané cez dva 48 trackové mixy Jon. To sa hodí, ak by sme na niečo pozabudli, pretože je to množstvo efektov, hlavne pre spomalenie a podobné srandy, tam sa totiž môžu potom ukázať skryté detaily. No a samozrejme to všetko ešte pred výstupom môžeme okamžite zálohovať.

Naložil si si do svojho kamiónu kvôli tomuto projektu niečo skutočne špeciálne, vďaka čomu je táto nahrávka tak príjemná a úspešná?
No, jedna z vecí, ktorú sme "zamestnali" vďaka tejto nahrávke - a skutočne sme ju hľadali ako ihlu v kope sena - je náš pódiový predzosiľňovač. Použili sme 52 John Hardy M1s a postavili sme ho priamo na pódium hneď veľa vstupov. Takže to všetko šlo rovno odtiaľ na pásku. Bol to kľúčový moment. Nerád používam superlatívy, ale uvažujte: umiestnite na pódiu, priamo na koniec 400 stopového kábla, jeden z najlepších predzosiľnovačov, aký bol kedy vyrobený, dostanete až závrat z toho, ako dobre to musí znieť. Ďalšou výhodou je skvelý inžinier, ktorý je zamestnaný iba kontrolou stavu mikrofónov. Myšlienka diaľkovej správy mikrofónov a predzosiľnovača je síce skvelá, ale ja preferujem človeka, ktorý sedí priamo na pľaci a má to pod palcom, pretože keď ste v kamióne, v kontrolnej miestnosti, tak musíte sledovať ďalších 50 vecí. Takže ten chlapík to kontroluje s neomylnou presnosťou a stará sa o to, že na pásku dostaneme optimálny zvuk, ktorý si už my môžeme v kontrolnej miestnosti upravovať podľa ďalšieho uváženia - vlastne akoby sme mali v kamióne postavené ďalšie pódium, len zvuk máte trochu oneskorený. Viete, mikrofónový kábel je trochu degradujúca záležitosť, čím dlhší, tým degradujúcejší, čo si nevšimnete do momentu, kým nezačnete upravovať ďalšie vstupy.

zdroj: Mix magazine, 01/1994



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi