JJJ rádio - 05/1996


Austrálske promo "Wild Mood Swings" albumu


JJJ: Príbeh The Cure je vlastne príbehom Roberta Smitha, zakladateľa a lídra skupiny. Skupina sa zrkadlovo vyvíjala a umelecky rástla spolu s vývojom Smithovej vlastnej osobnosti. Nedávno sa vzdal svojho strapatého účesu, vyholil si hlavu (skutočne?) a jeho tradičné náladové záležitosti sa zmenili v čosi veselšie... to všetko preto, ako vyhlásil Smith, že jeho život nikdy nebol šťastnejší. The Cure práve vydali svoj posledný štúdiový album, myslíme, že už ich 11-ty, nesie názov "Wild Modd Swings" a podľa Roberta je to ich najlepší album zo všetkých, ako dodal.. je tak dobrý, až z neho ide strach. A tu je rozhovor Roberta Smitha s našou Rachel Kerrovou...

(začína "Bare")

RS: Album sa volá "Wild Mood Swings", je na ňom 14 skladieb, trvá asi hodinu, je veľmi rôznorodý, čudný, vlastne je to najlepší album, aký sme kedy nahrali, jednoducho je tak dobrý, až z neho ide strach!
Niekde úplne na začiatku celého projektu som chcel, aby sme nahrali celý album za jediný týždeň, bol postavený je na sláčikovom kvartete a piáne, vlastne by bol nahý, veľmi minimalistický a mal sa volať "Bare", vlastne jeho základom mala byť rovnomenná skladba, no nakoniec sa z jedného týždňa stal celý rok a zároveň najbizarnejšia zbierka skladieb. Nahrali sme ich 27, z ktorých som nakoniec vybral 12, vlastne 14, ktoré skončili na albume.

JJJ: V tvojom hlase cítiť neuveriteľnú spokojnosť, si vážne v takej úžasnej pohode?
RS: no... posledný rok bol skutočne úžasný, takže už len preto som v pohode. A myslím, že v lepšej nálade som ani nikdy nebol.

JJJ: Prečo je tomu tak?
RS: Asi to bude tou pauzou, ktorú som si dal po albume "Wish", venoval som sa množstvu iných vecí, a hlavne som spokojný s tým, čo robím, pretože to robiť chcem a nie preto, že to robiť musím.

("Bare" skončila, začína The 13th)

RS: ... trochu to s nami zaváňa ako s U2, predali sme strašne veľa nahrávok, no aj tak sme undergroundová kapela, nie... nie sme, sme až na smrť súčasťou hlavného prúdu.

JJJ: A to čo sa potom s tým "mainstreamom" stalo, veď The Cure sa s hlavným prúdom nikdy nespájali?
RS: Nie, ale v určitých aspektoch tam došlo k zmene, hlavne počas posledných 5 rokov, jednoducho sa nám prispôsobil, no nemyslím si, že ide o záležitosť v štýle, "hej, cítim sa podvedený, tak s tým niečo urobte!". Myslím, že tu ide iba o obyčajný tlak trhu, ak množstvo ľudí počúva alternatívu, tak sa z nej stane hlavný prúd, logické a jednoduché, nie?
Ak zaostávate, ale sa zabudnete, tak už nemáte šancu ovplyvniť to, čo vytvoríte, nemyslím si, že je v tom nejaký veľký rozdiel, chcem tým povedať, že samozrejme by som uprednostnil 100 miliónov predaných albumov voči jednému, ale kvôli takému vysokému predaju by som ja osobne nikdy nezmenil jedinú notu, to nech sa predá potom len jeden jediný album. Takže, tu ide o rovnováhu, my sme si veci manažovali vždy sami a robili čo chceli a ľuďom sa to páči.

(začala "this is a lie)

Nikdy som sa v taktom zmysle nevyjadroval o hudobnom snobstve, ani tí ľudia nemusia byť nevyhnutne zlí, no bohužiaľ väčšinou tomu tak je... ale ako som povedal, nie vždy, je mnoho ľudí, ktorí sú úspešní a stále si uchovávajú svoje pôvodnú česť a ideály.

JJJ: V mnohých rozhovoroch si doslova vyhlásil "Nepovažujem sa za rockovú hviezdu", tak potom kto si?
RS: no... to je taký pejoratívny výraz, dosť hrozný, vždy som mal vlastne averziu voči ľuďom, ktorí trpia tým...

JJJ: Eufenizmom "rockovej hviezdy" pre onanistov...
RS: tak tak... ide mi hlavne o to slovo "rock", to je tá najjednoduchšia cesta ako sa zblázniť, kedy nenútene odpovedáte na otázky v štýle "no viete, momentálne je to, veď viete"... viete, ja sa nezobúdzam ráno s pocitom rockovej hviezdy, ani nič také nevidím v zrkadle... ja sa nepovažujem za idol, ani som si toho statusu nie vedomý... ja som jednoducho zžitý s tým, čo robíme, čo máme naozaj radi, spoločne sme dokonca žili v jednom obrovskom dome. Ja vediem úplne normálny život, periem, varím, pripravujem jedlo, v podstate teda robím úplne normálne veci ako ktokoľvek iný... aj v supermarkete tlačím vozík, viem koľko stojí mlieko... viete, život v Anglicku vám dáva určitú perspektívu, tu je veľmi ťažké byť rockovou hviezdou, aj keď ňou sami chcete byť, pretože v Anglicku, ak ste rozmaznaní, tak na vás ľudia totálne kašlú. Oni vám to ani nedovolia, oni nechcú, aby ste boli rockovou hviezdou a to vo mne vyvoláva dobrý pocit, ja jednoducho rockovou hviezdou ani nechcem byť.

(zaznie "Return")

JJJ: Ako pri albume "Disintegration", tak aj "Wish", si niekoľkokrát vyhlásil, že sú vašimi poslednými, to vážne premýšľaš o tom, že to všetko zavesíš na klinec?
RS: áno, ale len z toho čisto najlacnejšieho psychologického uhla pohľadu v momente, ako sa chystáme začať s prácou na novom albume... jednoducho chcem, aby každý pracoval s pocitom, že je to naša úplne posledná vec, teda... jedna z tých vecí bude určite posledná, ale neviem ktorá. Z tých predošlých to nakoniec nebola ani jedna, ale kto vie, možno práve tento album bude ten naozaj posledný. Viete, keď sme na ňom pracovali, tak všetci, vrátane mňa, sme verili, že to tak aj naozaj bude a práve z toho dôvodu je to tá najlepšia vec, akú sme kedy vydali. Ak by to tak nebolo, tak by sme si povedali, kašlime na to, ďalší album bude ten úplne správny, lenže to by bol počiatok samoľúbosti, ktorá by vôbec v našom spôsobe práce nefungovala a ja potrebujem, aby každý bol o správnosti veci presvedčený, pretože by to inak nešlo, postrádalo by to tú správnu intenzitu.

JJJ: Ako by si v hudobnom biznise nazval momente, kedy cítiš, že bolo povedané všetko? Jednoducho koniec?

(zaznela "Round And Round And Round")

RS: Spôsob, ako nahliadam na to, čo robím a ako určujem, či má niečo cenu, je čisto postavený na inštinkte, som to vlastne ja a môj inštinkt a to je všetko, takto to funguje... neviem, keď sa obzriete, nájdete kopec ľudí, ktorý na hudobnom poli pôsobia vážne dlho, no ak by ma niekto s radosťou informoval, že všetko to, čo je vo mne, je preč, asi by som sa vytočil do nepríčetna... k tomu, čo robíme, mám ten istý postoj, aký som mal, keď sme začali a stále si myslím, že ak to malo z akéhokoľvek dôvodu cenu vtedy, myslím byť v skupine, tvoriť hudbu, tak to má cenu aj dnes. Neviem, ale s predajom to určite nemá nič spoločné, veď naše prvé 3-4 albumy sa predávali úplne úboho, ale tým sa predsa hudba neznehodnocuje, ani skúsenosti, ktoré som vďaka nej získal, také niečo vás neodradí... chcem povedať, že ma to neospravedlňuje v štýle "pozrite sa na nás dnes, koľko dnes predávame albumov", to pre mňa nič neznamená, za tým je niečo viac, ten inštinkt, ktorý som spomínal, ktorý vám napovie prečo a ako veci robíte. Samozrejme, že aj ja sa nevyhnutne mením, tak ako každý a som si istý, že sa časom opäť zmení môj pohľad na to, čo robím, čo robia The Cure a nejak takto sa to raz prirodzene skončí. Nemyslím si, že to bude mať niečo spoločné s tým, čo si o tom myslí niekto iný.

JJJ: Tak to bol Robert Smith, s ktorým sa zhovárala Rachel Kerr. Nový album "Wild Mood Swings" bol oficiálne vydaný včera (13.mája), no na jeho prvé kópie u nás si budete musieť počkať až do budúceho týždňa. Ak si však už teraz chcete vychutnať jeho sviežeho ducha, dajte si nasledujúce skladbu poriadne nahlas. Tu je "Mint Car"...

Zdroj: JJJ Radio, Australia, 14.05.1996



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi