Sen o bielej sove - 11/1996


Exkluzívny rozhovor pre český magazín Reflex


Už nemáte 20, ako vnímate fakt, že raz príde koniec?
Ja na to až tak veľmi nemyslím, pretože nemám predstavu, že zomriem v šesťdesiatke. Svoju smrteľnosť som si uvedomoval hlavne keď som bol mladší. Bol som dokonca presvedčený, že sa tridsiatky nedožijem. Mal som to takmer ako svoj program. Bolo mi jasné, že to všetko zabalím skôr. A vlastne som do istej miery všetko tomu podriaďoval. Je to paradox - čím menej času ti zostáva, tým viac vecí sa snažíš urobiť, čím sa vlastne ničíš...

Povedal by som, že je to normálny proces starnutia...
Niekedy si naozaj pripadám starý, pretože som toho už urobil dosť, a na druhej strane, keď vychádzam z toho ako žijem, tak si zasa pripadám neuveriteľne mladý. Baví ma totiž všetko, čomu sa venujem. Dnes som dokonca šťastnejší, než kedykoľvek predtým. Keď som prekročil tridsiatku, tak to bola pre mňa doslova ohrozujúca skúsenosť. V skutočnosti je to celkom sranda, pretože Simon s Porlom, ktorý už v kapele nie je, sa tešia, keď už budú starí, pretože budú môcť spomaliť, relaxovať a cestovať po svete. Ja s takýmto prístupom snažím tiež stotožniť. Fyzicky mi ale stárnutie príde strašne frustrujúce. Psychicky sa však v skutočnosti cítim mladší, než keď som mal napr. 25.

Stále sa ti páči francúzsky spisovateľ Georges Bataille?
Áno. Príbeh oka...

Chcel by si byť postavou z tejto knihy opradenou škandálmi?
V minulosti som mal dokonca pocity, že postavou z tej knihy naozaj som.

A ktorou z postáv?
Skôr si pripadám ako postava z veľmi starej pornografickej knihy "Záhrada múk".

Tej od Gustava Mirabeua? Tá je myslím zo začiatku storočia...
Správne. Pripomína mi to tak rok 1982.

V niektorom z rozhovorov si prehlásil, že by si sa rád zbláznil. Myslel si tým skutočné zošalenie, ale skôr rolu blázna či šaša?
Určite sme blázni a ja som si pre to zvolil obzvlášť ohavnú oblasť - príde mi celkom komické, že sa dokážem vyjadrovať prostredníctvom média, o ktorom si uvedomujem, aké je hlúpe. Napr. aj láska je svojim spôsobom veľké divadielko. Ľudia na to nejako zabúdajú a stále si myslia, že všetko, čo robím na koncertoch musím byť zákonite ja. To sa ale mýlia. Samozrejme, že sú chvíle, kedy musím byť niekým iným, inak by som sa jednoducho zbláznil. Bohužiaľ to celkom funguje a ľudia sú tak presvedčení, že vedia kto som. Problém však nastáva vtedy, keď na to zabudnú a začnú veriť, že toto som ja. Zrejme najskôr kvôli náhode, prípadne vďaka tomu, že som sa nepremenil v nejaké monštrum, sa mi podarilo zostať pomerne normálnym človekom.

Ako sa ti to darí?
Mám veľa priateľov, hlavne mimo hudobnej oblasti, niektorých ešte zo školy. Som v kontakte s ľuďmi, ktorí s hudbou nemajú nič spoločné, majú rodiny a napr. jazdia so sanitkou, a tí mi rozprávajú o iných stránkach života. Získavam tak perspektívu k tomu, čomu sa venujem. Je mi ale jasné, že to, ako som zapadol do celého kontextu, je pekne bláznivé. Tomu, čomu sa venujeme, sa môžem stále smiať. A The Cure sú niekedy dosť srandovná skupina. Je to síce dosť temný humor, ale je prinajmenšom ľudský. U väčšiny kapiel však toto bohužiaľ nenájdeš. Majú pocit, že takéto veci dôležité nie sú.

Aby mohla skupina dlho fungovať, musí v nej zrejme vládnuť tolerancia a schopnosť vcítiť sa do druhých ľudí.
Áno, ľudia vždy tvrdia, že The Cure sú Robert Smith plus zbytok kapely, že je to v podstate môj sólový projekt. Zabúdajú, že The Cure sú skupinou ľudí a tí sa v priebehu rokov nejako menili. Mám rád predstavu, že môžem pracovať s rôznymi ľuďmi. V skupine zrazu dosiahneš bod, teda v The Cure sa mi to už stalo, kedy sa medzi niektorými členmi vyvinie intuícia, čo je naozaj skvelé. Dostaneš sa tak na určitú úroveň. Z tej intuície, či už prebieha na pódiu alebo v štúdiu, sa ale veľmi rýchlo môže stať nuda. Keď necháš napríklad v hudbe voľný priestor a vieš, že ho niekto vyplní, tak je to super. Empatia, obzvlášť v hudbe, je naozaj príjemný pocit. Nakoniec sa z nej ale stane nuda. Keď potom sedíte za stolom a ty vieš, kto čo povie, nastupuje rutina; prijmeš nejaký spôsob práce, funguješ v nejakom procese, ktorý je stále rovnaký, všetko je rovnaké...
V takom prípade sa snažím veci meniť. Nerobím to však nejakým dramatickým spôsobom, nikoho nevyhadzujem. Iba každému dávam najavo a vediem ho k tomu, aby si uvedomil, že aj toto môže mať raz koniec. Zostava, ktorá nahrávala album "Wish", bola spolu osem rokov a nahrala štyri albumy - to je dosť dlhá doba. Chcel som, aby nabrali odvahu a priznali si, že sme dosiahli bod, kedy by sme sa spolu navzájom nudili. A pre niekoho je ťažké akceptovať, že bude musieť odísť. Sám som bol pripravený odísť, no všetkých to vystrašilo, pretože si vraveli, čo by bolo s The Cure, keby som odišiel. Nakoniec som si našiel nových ľudí.

K takej situácií ale môže prísť v každom vzťahu, kedy viete, čo urobí a povie ten druhý.
Áno, napr. Simon je v kapele už 15 rokov. On sa ale zmenil. Nebojí sa predstavy, že by sa mal meniť. On naopak každú zmenu víta a to sa mi na ňom páči. V minulosti som vynakladal obrovské množstvo energie na to, aby som sa zmenám ubránil. Snažil som sa zostať verný tomu, o čom som bol presvedčený, že to som ja. Až nedávno, počas posledných dvoch-troch rokov, som prišiel na to, že som sa vzpieral procesu, ktorý je naopak veľmi prirodzený. Dal som si rok od kapely pohov a premýšľal som. Hovoril som si, budem mať tridsať, čo mám robiť?

Možno má tá zmena niečo spoločné s tým, ako starneš.
Skôr mám pocit, že to má čo dočinenia s tým, ako dlho som bol mimo kapelu. Okrem toho som chcel obnoviť vzťah s rodinou, s príbuzenstvom z oboch strán. Hlavne deti mi pomohli. Viac teraz nad všetkým premýšľam, hlavne nad vecami, ako je rodičovstvo. Vidím, ako fyzicky vyzerajú iné generácie a cítim, že som súčasťou dlhého procesu. Istým spôsobom ma to obmedzuje, ale v pozitívnom smere. Poskytuje mi to určitú perspektívu a sám si nepripadám taký dôležitý.

Vraj máš rád poriadok a všetko musí byť na svojom mieste. Nemáš strach, že by sa z toho mohla vyvinúť posadnutosť? Že by si napr. počítal, koľko je na fasáde okien, koľko písmen v jednotlivých slovách...
Tak ďaleko som sa ešte nedostal, ale Simon je presne taký. Keď sa umýva, musí 17 krát lusknúť prstami a trikrát sa musí otočiť. Toto ma našťastie nikdy nepostretlo. Uvedomujem si však, že v duchu robím rôzne veci, aj keď fyzicky som s tým už prestal. Viem napr. presne kde sú na stole šálky, chcem napr. pohnúť s touto šálkou, čo tu stojí na stole. No zároveň viem, že to nie je dôležité. Pred desiatimi rokmi by to však bolo celkom inak. Ale aj tak je to vo mne stále - keď som vošiel do tejto miestnosti, okamžite ma napadlo, ako by tu mal byť rozmiestnený nábytok. Štve ta totiž, ako je rozmiestnený, stojí na zlých miestach. Je to samozrejme hlúposť, ale napadlo ma to.

Možno to bránenie sa zmenám má niečo spoločného s tým, že i keď človek po zmene túži, necíti sa ešte tak silný a preto sa radšej drží istoty.
Trochu to naháňa strach. Ťažko povedať, či to tak naozaj je. Som ale presvedčeným že byť v kapele ako The Cure, sa dá vnímať ako nedostatok zmeny. Odohráva sa to v dvoch rovinách: v kapele boli ľudia, o ktorých viem, že zúfalo nechceli, aby The Cure skončili. Jediným dôvodom preto však bolo, že v kapele jednoducho chceli byť. Nešlo im ani tak o to, čo robíme, hlavne, aby to bolo navždy. Chápali skupinu ako niečo bezpečné a chceli tak byť stále spojení s minulosťou. Ak by sme skončili, zničili by sa tak ich predstavy o vlastnej mladosti. Sme totiž jedna z posledných kapiel z konca 1980-tych rokov, ktoré prežili. To už niečo znamená a ja si to uvedomujem. Všetko závisí od toho, s kým v skupine spolupracuješ. Vždy som po tom túžil, no nikdy nezrealizoval. Ja som mal vždy najlepšie nápady, všetko muselo byť po mojom a bolo mi srdečne jedno, kto je v kapele - hráči boli v skupine iba preto, aby realizovali moje priania. Prinajmenšom to niekedy aj fungovalo, pretože som mal dosť jasno v tom, čo chcem. Inokedy to zasa skončilo totálnou katastrofou. Nikoho som totiž nechcel počúvať.

Skupina sa ale predsa skladá z jednotlivých členov, rovnako osobností...
Samozrejme, ale do má zasa čosi spoločné so zrelosťou. Každý z kapely musí mať nejaký postoj - to som vyžadoval vždy. Inak nemáš v kapele čo robiť. Každý musí pochopiť, že to, že je v Cure, ešte neznamená, že by bol niečo extra. The Cure sú niečo zvláštne, nie on. Na tom stále trvám. Každý je úplne iný, ťažko by sa hľadalo päť tak odlišných osobností. A to je na tom dosť neobvyklé. Jediné, čo máme spoločné, je hudba, inak vedieme úplne odlišné životy a na väčšinu vecí máme úplne odlišné názory.

Je to tak ale lepšie?
Je, a k tomu je to ďaleko zábavnejšie. Vlani sme nejaký čas žili spoločne v jednom dome. Bol to celkom dobrý úlet - rozhodli sme sa, že budeme spolu rok žiť. Považujem to za najlepší rok svojho života. Keď sa to skončilo, bolo mi celkom smutno, pretože to bol celkom magický rok. Presne tak som si to predstavoval - a potom zasa späť k realite, televíznym šou, koncertom, turné... Možno to bolo dobré aj preto, že sme vedeli, že to bude iba na rok. Na konci som začal upadať do melanchólie. Nemám ale pocit, že by som takto mohol žiť večne. Bol to na mňa príliš veľký chaos, neustále som prestavoval stoly, pristihol som sa, ako všetko z chladničky vyťahujem a potom to tam zasa dávam späť...

Hovoríme tu o zmenách, fanúšikovia sa však držia tej podoby, akú si vytvorili. Nezväzuje vás to?
Keď sa na tým zamyslím, tak je to zrejme ovplyvnené tým, že som Angličan, že som sa tu narodil a vyrástol. V Anglicku sa prejavuje silná tendencia rozbiť na kusy všetko, čo trvá príliš dlho. A pokiaľ ide o média, tie majú práve ten pocit, že existujeme už príliš dlho. Vo väčšine ostatných štátov by nás za to chválili a povzbudzovali nás. Keď aj naďalej robíš niečo dobré, tak nie je dôvod v tom prestávať. Veľmi veľa ľudí si myslí, že som presne taký, akého ma vykresľujú média. Dávam si väčší pozor na to, s kým hovorím a čo robím. Ani skupine nedovolím všetko, pretože sme všetkým na očiach. Veľa ľudí sa snaží urobiť ma niekým, kým v skutočnosti nie som. V minulosti by som sa ním aj snažil byť, ale dnes už nie. Z tej osobnosti už vo mne dávno nič nie je. Ja mám napr. veľmi rád futbal a veľa ľuďom, ktorí počúvali album "Pornography", to nešlo do hlavy.

Akú úlohu v tom hrajú média?
Obraz The Cure, ako aj mňa, vznikal mimo mňa, ja som ho nijako aktívne nevytváral. Na albumoch sa objavuje náznak nejakého veľmi podivného sveta a v určitom, relatívne krátkom období, som bol totálne duševne vyšinutý. Bol som však tak mladý, že keď si na to dnes spomeniem, tak som si tým určite aspoň niečo robil a nevŕtal sa v tom. Klasickým príkladom je William Burroughs, ktorý využil svoje otrasné skúsenosti feťáka k tomu, aby vytvoril niečo, čo vďaka nemu môžu skúsiť aj iní - a pritom sa v tom mohol kľudne iba babrať. Je strašne ľahké niekde uviaznuť, nič nerobiť a iba prijímať. To sa ale z človeka stáva živá mŕtvola.
Kedysi som mal pocit, že ľudia musia počuť všetko, čo zložím. Je to potreba sa vystavovať. Už ma to však prešlo. Je to otázka vývoja osobnosti a nemá to nič spoločné s tým, že som v nejakej skupine. Pre mňa je podstatné, pokiaľ môžem niečo tvoriť - vlani, keď sme bývali všetci spolu, som začal robiť sochy. Skúšal som aj iné veci, no nakoniec som sa vrátil k hudbe, tá je pre mňa aj prirodzenejšia. Prináša mi obrovské potešenie.

Stále si zapisuješ sny?
Áno, hneď po prebudení. Snažím sa ale vyhýbať tomu, že by som ich používal pri komponovaní. Prišiel som totiž na to, že mi to potom berie radosť zo snívania. Človek začne do určitej miery svoje sny kontrolovať. Ale už roky sa mi vracia sen o veľmi veľkej bielej sove. S bubeníkom Jasonom sme presvedčení, že sme o nej niekde čítali a že to má niečo spoločné s rímskou cisárovnou. Som si absolútne istý, že som to niekde čítal. Ten sen je dosť desivý a tá sova je mŕtva. Mám preň zopár vysvetlení, ale nechcem o nich hovoriť.

zdroj: Reflex, 11/1996



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi