Robert Smith: Každý deň píšem knihu - 02/2008


The Cure sú definitívne adolescentnou kapelu, aj keď je ich lídrovi už 50.


Robert Smith sa rád, priam esenciálne, necháva inšpirovať literatúrou. Večné dieťa alebo umelec, ktorý si ako Peter Pan zachoval čarovný rebrík do mladosti?

Smithove texty sú pubertálne obscesie a čítaním vyvolávajúcim nočné mory. Ako keď si v štrnástich po prvýkrát pod dekou čítate Kafku, Baudelairea a Camusa a baterka pritom čudne vynecháva. Na opilom korábe sa plaví Rehor Samsa, ktorý sa za zvukov najhlbšie naladenej violy mení v odporný hmyz. Ale vaši rodičia a vaše vysnívané a nedostupné dievča nič z toho nechápu.

Raz naozaj napíšem knihu!

Ktorá prvá kniha bola pre Roberta Smitha naozaj dôležitá?
"Letopisy Narnie od C.S.Lewisa. To bola v Anglicku veľmi populárna kniha. Môj otec mi už ako štvorročnému z nej čítal pred spaním. Aj keď je Lewis silne katolícky založený, stále je to dobrý spisovateľ. Vtedy môj starší brat prechádzal pubertou a atmosféra doma bola veľmi napätá. Tie ponory do Lewisových príbehov som miloval aj preto, aby som nemusel čeliť okolitej realite." No a potom nasledovala tragikomická Robertova puberta. Aká kniha ho inšpirovala v tomto období? "Kafka bol pre mňa absolútnym šokom. Po prvýkrát znel hlas rozprávača rovnako, ako môj vlastný. V jeho slovách som sa absolútne rozplýval."

Mal Kafka nejaký priamy vplyv na tvorbu The Cure, ako hudobne, tak aj textovo?
"Jeho vplyv na The Cure je obrovský. Napr. skladba "A Letter To Elise" je priamo inšpirovaná jeho "Listy Felícií". Je to veľmi smutné čítanie."

Vplyv spisovateľa Alberta Camusa sa veľmi explicitne zrkadlí na ich prvom singly "Killing An Arab", svojho času textovom nepochopenom a zle prijatom.
"Téma absurdnosti ma fascinovala odjakživa. Čo doslova ironicky vystihuje všetky tie blbosti, ktoré táto skladba vyvolala. Neustále sme to museli každému pakovi dookola vysvetľovať. A stále po pokračuje vojnou v Iraku a konfliktami na Strednom Východe. Svojho času som spieval "Killing An Englishman". A anglická tlač to vôbec nepochopila. Média nás doslova zmasakrovali."

Druhý album mal byť podľa jeho aktérov vysneným skrížením Nicka Drakea a Davida Bowieho, v období jeho albumu "Low". Aké literárne išpirácie vládli Smithom v tomto období?
"Opäť Kafka. "At Night" bola inšpirovaná rovnomennou poviedkou. Ale ústrednou myšlienkou toho albumu bolo nahrať čosi ako hudbu k filmu. To je moja obscesia."

Dvojča ako zrkadlo

Kto je tá záhadná Charlotte, ktorá straší v celej temnej galaxií The Cure? Dozaista sa jedná o hrdinku z pozoruhodnej, a je treba podotknúť, že detskému publiku určenej knihy "Charlotte Sometimes" od Penelope Farmer z roku 1969. Čo je na tej knihe a predovšetkým na tej postave také zaujímavé?
"Fascinuje ma ten prepad cez dieru času. Tá dualita, zmätenosť osobnosti a muky, ktoré nasledujú. Charlotte sa potom dostane do penzionátu a prebudí sa o 40 rokov naspäť v tele niekoho iného. Tá predstava dvojčiat ma doslova fascinuje. Vždy som túžil byť z dvojčiat. Mať niekoho, pred kým nemusíte podvádzať. Niekto, kto tu bude ako zrkadlo." Ale to nie je jediná žena, ktorá okolo prechádza.

Ďalšou osudovou hrdinkou je Fuchsia z románu Mervyna Peakea, horrorovej, tajomnej a pôsobivej trilógie "Gormenghast".
"Fuchsia je moje vysnívané dievča. Tá myšlienka nekonečnosti, neskutočna a úzkostlivej nevinnosti!"

Takže ďalšia uplakaná rapsódia?
"Presne tak, keď som bol v tej fáze, cítil som sa presne ako ona. Cítil som sa ako obeť."

Aj napriek tomu by sa však nejaký ten odstup, hlavne v období puberty, hodil. Hudobne sa The Cure dostali k evolúcií.
"Dnes u mňa tá neuveriteľná lenivosť, ktorá k mladosti patrí, vyvoláva skôr úsmev. Keď ste v puberte, tak trpíte tou hroznou predstavou, že celý svet je proti vám, nikto vám nerozumie, okrem tých vašich kníh."
Táto zmena viditeľne u The Cure nastala niekedy v období albumu "Pornography". Ten album bol niečím ako prechod do dospelejšieho veku.
"Potreboval som sa vtedy naozaj zmeniť. Dostal som sa totiž do bodu, z ktorého sa nedalo vrátiť. Tá zmena bola radikálna, ale jednoducho nezbytná."

Porno a písanie

Robert Smith vyrastal v silno katolíckej rodine, ale podľa všetkého to nebolo traumatizujúce prostredie, ktoré by v ňom vyvolávalo nejaké zásadné psychické, či sociálne bloky.
"Na turné si so sebou vždy beriem aj Bibliu. Je veľmi praktická na mlátenie ostatných členov kapely. Lepšia ako telefónny zoznam. (smiech) Ale nie. Nikdy som Bibliu nečítal a moji rodičia ma k tomu ani nenútili. Ale čítal som "Nevoľnosť" od Jeana Paula Sartrea a to mi úplne stačilo."

Keď už sme pri albume "Pornography", aké inšpirácie hrali vtedy hlavnú úlohu?
"Vtedy som sa dosť zaujímal o psychoanalýzu. A tiež by som rad spomenul "Stratený raj" od Johna Minolta. Nádherná, famózna poézia! Nepostrádateľná pre každého študenta anglického gymnázia. Má to naozaj silný štýl, ktorý sa odrážal práve na tomto albume."

A čo samotný Robert, aké pocity preniesol do albumu on?
"Tá myšlienka, že som obeť, tá tam stále bola, stala sa doslova neznesiteľnou. Snažil som sa oslobodiť od melanchólie. Chcel som ísť dopredu, aj keď to znamenalo zaujať kritický postoj."

Už v roku 1988, počas promo tancovačiek k albumu "Kiss Me Kiss Me Kiss Me", sa Robert Smith vystatoval, že napíše toľko sľubovanú knihu. Ako je na tom dnes?
"No, nijak. Napísal som pár bájok pre mojich malých synovcov a netere. Občas sa z toho stala pesnička, ako v prípade "The Last Days Of Summer". "Lovesong" som zasa napísal pre Mary. V dobe, keď som vyhlasoval, že niečo napíšem, som si hlavne sám sebe chcel dokázať, že môžem byť aj spisovateľom. Jednoducho mi nestačilo byť iba spevákom. Najhoršie ale bolo, keď som svoje texty porovnával s textami mojich obľúbených autorov. Frustrovalo ma, keď som si uvedomil, že nikdy nedosiahnem úroveň takého Jorge Luisa Borgesa."

Tak ako to teda je? Naozaj chcel byť Robert Smith niekedy spisovateľom?
"Prial si to môj otec. Už od troch rokov ma nútil čítať noviny. V tomto bol neúprosný. Nie je náhoda, že sme s bratom študovali na školách s humanitnými smermi. Ale ja by som bol najradšej futbalistom. A nápad písať knihu ma prepadol až vtedy, keď som už bol TEN spevák z The Cure."

Patetická reakcia

Smith dnes pôsobí neuveriteľne uvoľnene, je viditeľne spokojný sám so sebou.
"Počas turné k albumu "Wish" som sa po prvýkrát obzrel späť a hovoril si, že byť iba spevákom The Cure zasa nie je až také blbé. Ale zasa - byť spisovateľom, to by som bol nešťastný, že nespievam."

Dobre, ale okrem viditeľných básnických výpožičiek, sú tu i hudobné spodné prúdy, ktoré sú celkom jasne inšpirované čítaním. Niečo ako keď rytmus, frázovanie a štruktúra sú postavené na prekrútených alexandrínoch Baudelairea. Vypočujte si "How Beautiful You Are" a porovnajte ju s "Les Yeux Des Pauvres" od Charlesa Baudeilara. Rovnaká kadencia, obdobná štruktúra. A to nie je všetko. Keď už pocity mladistvého chalana vo veľkom svete, tak prečo nie rovno J.D. Salinger? Nie je náhodou jeho poviedka "Banánové rybičky" tak trochu podobná "Bananafishbones" z albumu "The Top"?
"Salingera milujem a veľmi si ho vážim. Je zaujímavé, ako sa tento autor totálne odpútal od sveta a odmieta akýkoľvek kontakt s okolím."

Sme stále v tom tínejdžerskom svete, Robert.
"Jasné, keď sám seba vidím čítať "Havrana" od E.A.Poa alebo Rimbauda, mám chuť sa smiať. Ale to je patetická reakcia. Ako keby sa otec smial svojmu dieťaťu, že nevie jazdiť na bicykli. Nie. Jednoducho nemôžem zabudnúť, čo všetko som prežíval, keď som to čítal po prvýkrát. To očarenie je príliš čisté na to, aby ste sa tomu smiali."

Aká posledná kniha oslovila Roberta Smitha?
""The View From Nowhere" od amerického filozofa Thomasa Nagela a to hlavne pre svoju subjektivitu. Téma tej knihy jednoznačne súvisí s mojou fascináciou dvojčatami: tá možnosť opustiť svoje telo a pozorovať sám seba."

zdroj: Rock & Pop 02­/2008
autor: Tom Komárek



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi