Primaľuj čiernu! - 09/1990


Exkluzívna reportáž z Londýna


Niekde mimo Londýna, 01:30 po polnoci. Zopár deciek, prevažne dievčat, čaká pred obrovskou kovovou bránou, aby aspoň na chvíľu zazreli svoju obľúbenú skupinu. Medzitým však objekt ich záujmu pácha na poschodí vraždu v podobe rozhovoru pre médiá. Robert Smith, spevák, gitarista a konceptualista The Cure, krúti neveriacky hlavou nad tým, ako sa ho bassák Simon Gallup pokúša presvedčiť, že jedna z ich známych udrela svojho priateľa lopatou.

"No počkaj, počkaj... to po mne chceš, aby som uveril, že ono ho treskla lopatou po hlave, odtiahla ho a potom zahrabala v pripravenom hrobe? A to ti pre Boha povedal kto?" spýta sa Smith, zatiaľ čo sa v tričku a kraťasoch usadí na gauči.

Z vedľajšej miestnosti zavolajú Perryho Bamonta, nového klávesáka The Cure, aby celý príbeh potvrdil. "Jasné, je to pravda," povie. "Dokonca nám to ona nedávno v pube potvrdila."

No ani toto vysvetlenie nepresvedčilo chlapíka, ktorý sa čoraz viac podobá na Eddieho Munstera, myslím s tým jeho mejkapom a zamatovým oblečením. Robert, ktorý ešte pred chvíľou mal na svojej bledej tvári očné šmynky na rúž na perách (k dokonalosti treba ešte spomenúť jeho typické čierne strapaté vlasy), rozhodne presvedčivo nevyzerá, ale táto debata je veľmi dobrý spôsob ako zabiť čas pred tým, ako bude donútený k mutácií na siamské dvojča. Nemajte obavy, The Cure sa nepripojili k žiadnemu cirkusu. Oni totiž práve filmujú nové video a napriek všetkých chýrom sa nerozpadli.

Dokonca na uzretie svetla sveta čaká aj množstvo nového materiálu: live album z minuloročného Prayer Tour, sólový album Roberta Smitha, ktorý sa pomaly blíži do finálne fázy, no a v Rough Trade sa chystajú k opätovnému vydaniu albumu "Blue Sunshine" od The Glove - projekt Roberta Smitha a Stevena Severina z roku 1983, kedy bol Robert členom Siouxsie And The Banshees.

Ale skutočnou novinkou z tábora skupiny je ich najnovší album: "Mixed Up". Kolekcia remixov klasík The Cure, o ktoré sa postarali štyria najvychýrenejší londýnsky dj/producenti: Mark Saunders, Paul Oakenfold, Bryan "Chuck" New a William Orbit (na svedomí majú "tanečné" úspechy takých ľudí ako Neneh Cherry, Happy Mondays, Lisa Stansfield, či Nitzer Ebb). "Mixed Up" bude jednoznačne klubovo orientovaná záležitosť a naladiť poslucháčov na správnu vlnu sa pokúsia aj s viac ako šesťminútovým "shiver mixom" singla "Inbetween Days". Najzvláštnejšie však na tom je, že Robert neznáša tancovať a zastáva názor, že celé to Happy Mondays/manchesterské rave pobláznenie je iba "nafúknutá pena". "Odjakživa neznášam disko. Ale rád sa pozerám, ako tancujú iní, teda, ak to vážne vedia, ale ja rozhodne tancovať neviem."

Tak potom ako to, že vôbec takýto album vznikol?
"No, ono to vôbec nezačalo ako tanečná nahrávka," vysvetľuje Robert. "Celé to začalo len preto, že ľudia začali zbierať staré remixy a 12", a k tomu som si všimol, že nejako začalo pribúdať magazínov, ktoré ako bonusy pridávali single a albumy. Tak som sa začal zaujímať, ako je to s našimi singlami a bol som ohromený, s koľkými sa na trhu obchoduje. Tak som si pomyslel, keď už vlastníme master pásky, prečo ich znovu nevydať. No a postupne začala tá myšlienka prerastať k vydaniu remixového albumu. Lenže postupom času sa ukázalo, že tých remixov zasa až tak veľa nie je a z nich iba jediný som chcel skutočne na kompiláciu umiestniť," zasmeje sa.

Počas prechádzania jednotlivými páskami sa zistilo, že masterpásky EP "The Walk" a albumu "Seventeen Seconds" sa stratili. "Zvykli sme takéto veci nechávať v zadnej chodbe našej nahrávacej spoločnosti," povie Robert "a ľudia, ktorí tadiaľ prechádzali mohli do nich nahliadať. Nikdy predtým som si neuvedomil, aké dôležité tie pásky pre nás sú." Povráva sa, že po nejakom čase kontaktoval ktorýsi fanúšik nahrávaciu spoločnosť, že tie pásky našiel a za určitú odmenu by ich vrátil späť tam, kam patria. Keď bola táto osoba upozornená, že by sa do toho mohli obuť príslušné orgány, master pásky sa zrazu záhadne objavili na svojom mieste. No medzitým boli obe skladby, "The Walk" a "A Forest" (zo spomenutého albumu "Seventeen Seconds" znovu v štúdiu nahraté.

Album obsahuje aj nový singel, "Never Enough", ktorý skupina skomponovala a nahrala počas minulého leta. S gitarovým razením podobnému hre Hendrixa znie tento "hit" veľmi surovo a dal by sa prirovnať k rock´n´rollovej razancí ranných Cure z obdobia "Killing An Arab".

"Tak tak," povie Perry. "Pre mnohých je to ohromné prekvapenie, pretože si The Cure spájali s akýmsi typickým nezameniteľným zvukom a v tejto skladbe môžete počuť skutočne hlučné a razantné gitarové riffy a až do momentu začiatku Robertových vokálov nemáte istotu, či sú to naozaj The Cure."

Gitarista Porl Thompson zaškúli na Roberta a dodá, "Hendrix mal na jedného člena našej skupiny strašne veľký vplyv."

Nuž a video k singlu "Never Enough" ich pritiahlo sem, to Magic Eye Studios v Londýne, ktoré si prenajali na dva dni a dve noci.

Scenár klipu čerpá námet v kultovom horrore "Freaks" z roku 1932 a celá scéna je vyplnená panoptikom a všemožnými vizuálnymi ilúziami vytvorenými pre hodnovernosť príbehu. Názov skladby je viac než vhodný, umožňuje množstvo kostýmových zmien a evidentne zničená kapela prejde ďalšou 48-hodinovou cestou skazy. "Rozpadneme sa v siedmych úrovniach obludnosti," dodá Robert. "Začneme v normálnom stave a postupne prejdeme všetkými týmito postavami. Ide to skvele, pretože na konci máte pocit totálneho rozpadu."

Tim Pope, ktorý je dvorným režisérom The Cure od roku 1982, sa v čiernom rozmazanom mejkape zhostil úlohy veštca Turbana Tima. Celé toto natáčania sa dá prirovnať takmer k rodinnej udalosti a sami by ste pri pohľade na prácu skupiny s Popem usúdili, že ich priateľstvo je založené na vzájomnom rešpekte. Robert trpezlivo čaká, zatiaľ čo Tim vydáva pokyny zo svojho stanovišťa, ktoré je umiestnené šesť stôp nad podlahou, odkiaľ ma dokonalý výhľad na scénu a môže všetko synchronizovať. "Pri našej poslednej spoločnej filmovačke s Timom som takmer zamrzol v snehu," podotkne Robert. "Ale s ním sa nám pracuje vážne skvele. Strašne rád vás nechá objavovať. Vždy niečo natočíme a neskôr si to pozrieme, pričom práve vtedy on ustúpi a čaká, čo všetko na videu objavíte. Toto je náš prvý klip so scenárom, ale" dodá so smiechom "ale ten scenár, ktorý ste mohli zazrieť na zemi má skutočne pramálo spoločné s tým, čo aktuálne filmujeme."

Od posledného albumu "Disintegration" došlo v zostave kapely len k nepatrnej zmene. Nakoľko jadro kapely je stále nemenné, Simon Gallup na basse, Porl Thompson na gitare a Boris Williams za bicími, je evidentné, že najfrekventovanejším postom v skupine je miesto klávesáka. Po veľmi publikovanom odchode zakladajúceho člena skupiny, Lola Tolhursta kvôli skutočným osobným problémom, jeho post zastal Roger O´Donnell. Ten však už takisto v skupine nepôsobí a aktuálnym klávesákom The Cure je ich dlhoročný roadie Perry Bamonte. (Oficiálne sa za odchodom Rogera uvádzajú "hudobné rozdiely", no súdiac podľa postoja kapely k nemu boli za tým určite aj osobné nezhody)

Rozhodnutie posunúť Perryho z úlohy roadie na stáleho člena kapely sa zrodilo veľmi ľahko. "Mohli sme si najať skutočného profesionála, ale prečo nevyužiť niekoho, kto pozná všetky naše skladby?" zahlási Robert. "Nakoniec, ani ja nehrám nejako extra super."

"Keď som pred šiestimi rokmi začal s The Cure," povie Perry, "potrebovali gitarového technika, ale nakoniec som skončil ako chalan pre všetko. Dokonca ani dnes si ešte neviem nájsť, aby som zhodnotil svoje pocity, ktoré s nimi prežívam na pódiu. V Paríži sme hrali pod holým nebom a bol to môj premiérový koncert s The Cure na pódiu. Bol to neohlásený koncert, množstvo ľudí sa o ňom dozvedelo len pár hodín pred jeho začiatkom. To bolo pre mňa asi to najlepšie, pretože to bolo čosi iné, ako vystúpiť v hale plnej fanúšikov The Cure - v takom prípade by to bolo stresujúcejšie."

Pre nahrávanie nového albumu plánujú The Cure nastúpiť do štúdia na budúci rok, a napriek tomu, že Robert predtým vyhlásil, že na turné znovu nevyrazia, je možné, že si to po dokončení nahrávania znovu premyslí. "Robert je momentálne však tvrdým zástancom nevyraziť na cesty, no púť po festivaloch mu príde príjemná," povie Perry. "To hlavne preto, že sme neboli hlavnými hviezdami, ľudia tak zostali na celý koncert. Teraz si to vážne na cestách užívame, ale v ľuďoch to vyvoláva čakanie na nový album a my sme ešte nie ani pred jeho plánovaním."

Niekedy sa zdá, že predpovedanie budúcnosti The Cure patrí k obľúbenej zábave médií. Žiadne turné? Turné The Cure bude? Kapela skončila? Opäť sú spolu? No Robert sa reputáciou kapely v celom tom rock´n rollovom cirkuse príliš neznepokojuje. Čo ho najviac zaujíma, sú fanúšikovia... tí predsa za nimi stoja vždy, čoho dôkazom je 12 rokov úspešného publikovania nahrávok, ktoré sa nedočkali skutočného rebríčkového úspechu. V UK skupina nikdy nemala No.1 hit (iba v USA zabodovali s kompiláciu "Standing On A Beach", ktorá zároveň získala ocenenie Najlepšia kompilácia za rok 1986), no ich popularitu je dnes už skutočne ťažké ignorovať. Fanúšikovská základňa sa im rýchlo rozrastá o decká s havraními vlasmi, silným očným mejkapom a čiernym oblečením. A nie je to žiadna geografická záležitosť. Keď v minulom roku padol Berlínsky múr, jedna z fotografií, ktoré obleteli celý svet, zachytávala kus múru, na ktorom bolo graffiti textom napísané "The Cure".

Náladová, často temná - to je typická hudba, ktorú kapela komponuje a ktorá si sama pri počúvaní žiada sviečky, voňavé tyčinky a hlboké úvahy a význame života. Na ich albumoch by sa lepšie vynímal štítok s textom "Nevhodné pre ľudí so sklonom k samovražde" ako "Jednoznačné texty". Ale všetko nie je o pochmúrnosti a smútku: Na singly "Let´s Go To Bed" z roku 1983 vyznieva Robert takmer... hmm.. nezbedno. ("V skutočnosti taký depresívny nie som," povie Robert. V skutočnosti je to skutočne vtipný chlapík.) A v booklete albumu "Disintegration" zasa nájdete nasledovné odporúčanie: "Táto hudba bola mixovaná pre hlasité hranie, takže to vypeckujte"... nie preto, že je to nakopávací rock´n´roll, ale pretože hudba The Cure bola vždy strhujúca, emotívna, takže je najlepšie si ju vychutnať na maximálnu hlasitosť.

"Milujem jeho texty," povie Amy, 17-ročná fanynka. "Je doslova básnik."

Tancuješ rada?
"Niekedy."

Ak by The Cure vydali tanečnú nahrávku, považovala by si ju za zlú?
"Nie, pokiaľ by sa z nej dali počúvaj jeho slová."

Fanúšikom The Cure je ich skupina známa aj vďaka ich občasným vysielaniam na pirátskych frekvenciách. Jedno takéto vysielanie sa uskutoční skoro ráno v deň vydania albumu "Mixed Up". Frekvencia bude mať dosah len v centrálnom Londýne a dvaja americkí dj-i z KROQ LA a 91X San Diego priletia iba kvôli tomu, aby mohli uskutočniť so skupinou rozhovor. Odhadovaný začiatok vysielania: polnoc.

Zdá sa, že skupina je z filmovacieho maratónu už otupený, sedia na gaučoch, obklopení rodinou a priateľmi. Robert sa rozhovorí o svojom pôvodnom nápade pre scenár videa: "Zamýšľal som si vyholiť hlavu, postupne, kúsok po kúsku, a na konci videa by bolo dielo dokonané. Mal to byť akýsi pomyslený vrchol," na chvíľu zmĺkne. "Lenže tento nápad nebol u nás doma dobre prijatý." To "u nás doma" je miesto, ktoré zdieľa so svojou láskou - teraz už manželkou - Mary. Vidieť ich dvoch spolu je ako pocítiť nepreniknuteľné silové pole. Oni spolu ani nepotrebujú verbálne komunikovať. Skladba "Lovesong" z albumu "Disintegration" (takisto zremixovaná na novom albume) bol jeho svadobný dar pre ňu, a ako povedal, "je to jedna z najzložitejších skladieb, akú som kedy naspieval... Je to otvorená prezentácia emócií." Ona pritom sedí v tichosti na gauči a sem tam prehodí zopár slov s priateľmi, zatiaľ čo Robert sa pripojil k ostatným z kapely, ktorí už boli pri rádiopulte. Hodiny ukazujú dve po polnoci a Cure-FM je online.

Aj keď sa predpokladá 20 000 potencionálnych poslucháčov, o takomto čase sú pri rádiách zrejme len najoddanejší fanúšikovia The Cure (vysielanie už dve hodiny mešká). V čase premiéry "Mixed Up" vládne na ostatných frekvenciách "Beach Boys" nálada. Zdá sa, že BBC-2 sa rozhodla do protiútoku s Frankom Sinatrom, tomu teda bude naozaj ťažké konkurovať. Ale tu v štúdiu to očividne nikoho netrápi - všetci sú zapálení do horlivej diskusie o svojich obľúbených skladbách. Ďalším singlom v poradí je 20-minútová coververzia "Hello, I Love You" od The Doors, ktorú The Cure prichystali na nadchádzajúci album Elektry z príležitosti 40.výročia založenia vydavateľstva.

"V skutočnosti The Door rád nemám," povie Robert. "ale vypočuli sme si všetko, čo bolo v ponuke a veci, ktoré máme radi, sme urobiť nemohli. Keď som začul "Hello, I Love You", zostal som šokovaný, pretože mi to skôr pripomínalo "You Really Got Me" od The Kinks." Keď spolu zaspievali kúsok z klasiky The Kinks, vybuchli všetci v štúdiu okamžite smiechom. A hoci len skutočne zopár oddaných poslucháčov počulo toto improvizované vystúpenie, nezdá sa, že by to niekoho trápilo, pretože Robert zahlásil, "Táto kapela vie, ako sa dobre zabaviť." No po chvíli dodal, "Nemám ísť radšej domov?"

zdroj: Rolling Stone, 10­/1990
autor: Lauren Spencer



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi