Decká nemávajú opicu – 04/1996


Ak raz prestanete rozumieť deťom, vtedy sa stanete skutočne dospelým


Za 20 rokov existencie sa The Cure neustále menili (samozrejme povedané literárne). V podstate ste veľmi často menili podobu. Je toto tajomstvo dlhovekosti vašej skupiny?
Robert: Z veľkej časti určite. Od čias nášho debutu tu bolo päť rôznych kapiel s názvom The Cure, akoby sa zakaždým kapela roztavila a zmenila podobu. Noví ľudia so sebou vždy priniesli niečo pôvabné, nápady, postoj a humor. Skupina je vlastne hŕstkou ľudí, ktorí sa technicky k sebe naozaj hodia. Niektorí z tých ľudí boli možno príšerní hudobníci, no boli to moji priatelia. Sám sa zabaviť veľmi neviem, mám rád spoločnosť.

Je ťažké s tebou pracovať?
Dnes až tak nie. No pre desiatimi rokmi bezpochyby. Doslova som vnucoval ostatným svoje túžby. Bolo pre nich teda ľahšie nechať ma robiť všetko. Dnes sa pýtam ostatných na názor. Roger sa mi nedávno priznal, že v období "Disintegration" sa mi ani nepokúšal čosi navrhnúť, pretože vedel, že by som ho aj tak nepočúval. Dnes prichádzal stále s nejakými návrhmi. Doslova sa nedá zastaviť (smiech).

Hoci si od vášho debutu autorom a skladateľom The Cure, v kreditoch skladieb je vždy uvedená celá skupina. Prečo?
Nechcem, aby si ostatní mysleli, že by som tam uvádzal seba hlavne preto, aby sa mi ušlo viac peňazí. A potom, každý chce byť uvedený ako autor. Nechcem, aby The Cure skončili ako The Jam, ktorí sa rozpadli práve preto, že ich líder Paul Weller nechcel spievať ich skladby. Nebol by som šťastný, ak by som ja dostal viac peňazí a ostatní nič. Zmlátili by ma!

Je evidentné, že skupina je veľkou súčasťou tvojho života. Dokázal by si bez The Cure existovať?
Vždy som mal nejaký problém s týmito chalanmi a je tomu tak aj dnes. Dá sa vôbec stretnúť niekoho, kto by ma nepoznal? Ako byť Robertom Smithom v skutočnom svete, byť anonynom medzi anonymnými? Do udržiavania a získavania priateľstiev musím vkladať príšerne veľa energie. Prešli dva roky, kým som poznal Jasona (nového bubeníka). Dnes sa s ním môžem zhovárať ako rovný s rovným. Samozrejme, nemám iba päť skutočných priateľov... ale väčšina z nich je v našej skupine.

Počas posledných pár rokov ľudia veľmi často rozprávajú o tvojom sólovom albume. Aj ho niekedy vydáš?
Momentálne mám k dispozícií 8 skladieb, ktoré som napísal v období 1981-1983, čiže v období "Seventeen Seconds", "Faith" a "Pornography". Ide o práce mladosti a snov. Ak by som také čosi napísal dnes, skončili by v koši. Tie nahrávky mám doma, starostlivo uschované a pokiaľ existujú The Cure, tak nemám v záujme ich publikovať. Nechcel, aby si niekto myslel, že nemám dosť materiálu pre skupinu.

Jimi Hendrix, ktorému ste vzdali hold skladbou "Purple Haze" na tributovom albume, má evidentne v tvojom hudobnom panteóne privilegované miesto..
V podstate som na tom albume ani nemohol na gitare hrať. Bola by to urážka! Na to musíte mať inú odvahu, aby ste sa s Hendrixom išli zrovnávať, to môžu gitarový hrdinovia ako Eric Claptom alebo Jeff Beck. Hendrix bol niečo ako model. Ako školák som žil vo veľmi "úzkom" priestore. Keď som počúval Hendrixa vo svojej izbe, tak som si predstavoval úplne iný svet, neobyčajný. On bol najvyšším stelesnením slobody. Jeho hudba ma hlboko zasiahla. To, že sa stal kultom, to ma netrápilo, smrť mu z jeho génia nič neubrala. Dokonca moje pocity z Joy Division alebo Nirvany nijako ovplyvnila smrť Iana Curtisa alebo Cobaina. Sila ich albumov zostáva neporušená.

A aký názor budeš mať na umelcov, ktorí by sa raz mohli podujať na tributový album The Cure?
Ak budú The Cure ešte existovať, tak ma to privedie zrejme do rozpakov. Ale ak by to bol akýsi epitaf po našom rozpade, tak prečo nie... Ale iba pod jednou podmienkou... že tie kapely by som vyberal ja osobne (smiech).

Koho by si chcel na takom albume?
Supergrass, My Bloody Valentine, Dinosaur Jr, Heather Nova...

Nespomenul si U2.
Sľúbil som, že sa o nikom nebudem nepekne vyjadrovať... oni jednoducho nepatria k mojim obľúbeným kapelám. A na druhej strane, sú až príliš zamestnaný Pavarottim!
Vaši fanúšikovia sa ti snažia podobať, účesom, oblečením. Nenaháňa ti strach, že tvoj imidž sa do nekonečna rozrastá?
Na rovinu, som z toho doslova chorý. Ale zvykol som si. Pri rozhovoroch s nimi vždy pochopím, že oni majú silnú potrebu sa so mnou identifikovať. Pre nich sú The Cure niečo, s čím môžu počítať. Nemôžem ísť proti nim. Môj imidž už dávno nie je môj.

Znepokojuje ťa úspech?
Príkladne, keď sme hrali v Brazílii, tak tam sme boli pod obrovským tlakom. Nebolo sekundy, kedy by ľudia po mne doslova nepoľovali. Ešte aj keď som šiel do kúpeľne boli ľudia schopní za mnou ísť, aby videli, čo budem robiť. Pre ostatných je to samozrejme zábava. No pre mňa rozhodne nie. Je to viac ako test na moju psychiku.

Tvoj názor na skupiny, ktoré poskytnú svoje mená pre hollywoodske filmy?
Myslíš aj nás? (smiech). Za rok dostaneme tak desať ponúk. To mám akože veriť, že mať Cure na soundtracku je štýlové? No tie ponuky sú nikdy nie pre filmy, aké mám rád. Obyčajne všetko odmietame. Nahrali sme titulnú skladbu pre film Vrana, pretože sa mi páčila komiksová predloha. Režisér John Woo z toho urobil naozaj dobrý film. Chceli sme pomôcť. Na druhej strane, naša spolupráca na filme Sudca Dredd bola veľmi komická. Na jeho dobrodružstvách sme vyrastali, ale za tie peniaze sa mohol natočiť lepší film. Ak by si Stallone nedal z hlavy dole prilbu a neotvoril ústa, tak by to mohlo byť dobré. Bohužiaľ, mal tam kopec dialógov... A čo viac, v tom filme sme postrádali našu skladbu.

Ale napr. Tim Burton vás o spoluprácu na svojich filmoch požiadal veľakrát...
On je s nami v kontakte pravidelne, lenže ako na potvoru sme vždy na turné alebo nahrávame. Batmana rád nemám, ale jeho ďalšie filmy nie sú zlé, obzvlášť Strihoruký Edward. Jeho najlepšia práca však ešte len príde.

Tvoje predstavy, veľmi často s koreňmi v detstve, príbehy, desivé texty... zdá sa, že ti je to všetko veľmi blízke...
Áno i nie. Je prirodzené, že je to s nami spájané, no nie som v skutočnosti až takí jednoliaty, ako sa tomu snažíte uveriť. Netrávim svoj čas čítaním romantických francúzskych básní, či pozeraním filmov Tima Burtona. To čo robím s The Cure je len časťou mojej osobnosti. Ak by sa vám niekedy podarilo odhaliť moju najintímnejšiu časť života, boli by ste veľmi prekvapený. No bohužiaľ... to sa vám nikdy nepodarí.

To máš nejakú Alicu v krajine zázrakov? Aká je vlastne tvoja najobľúbenejšia postava?
Alice (výbuch smiechu). Vždy sa spomenie Alica. Ale ona ma vie veľmi pobaviť. Doma mám dve bábky. Jedna z nich je Alica, druhá je Cheshirská mačka. Jednoducho zbožňujem Disneyho rozprávky. Tá scéna, kedy tá pestrofarebná mačka sedí na veľkom pni a kladie Alice otázky ma vždy dostane.

Považuješ sa za skutočne dospelého?
Neverím, že to niekto u seba pozná. V zime sme v našej prenajatej vile oslavovali všetci 75-te narodeniny môjho otca. Bola tam aj moja mama. A napriek ich veku, oni neboli a nebudú nikdy dospelí. Rozprávali sme sa celé tri hodiny a nakoniec sme sa strašne opili. Vyšli sme si na prechádzku do záhrady na guľovali sa. Nikdy som nevidel nejaký zmysel v dospelosti. Samozrejme, že za ľudí v skupine nesiem zodpovednosť. Nikdy sme nemali manažéra a všetky naše záležitosti máme plne pod našou kontrolou. Ak skončím s kapelou, oni skončia takisto. Produkcie, kontrakty s nahrávacími spoločnosťami, všetky tie dospelácke konverzácie, v ktorých sú mi odporúčané všetky tie veci týkajúce sa mojej kariéry... to viem. Nútim sa vždy do toho, ale idem sa z toho zakaždým zblázniť. Radšej mám spoločnosť detí. Chcel by som byť v ich veku. Možno je to žalostné, keď sa takto vyjadruje 37-ročný človek. Ale ja ich reakciám rozumiem. Ak raz prestanete rozumieť deťom, vtedy sa stanete skutočne dospelým.

Nikdy si netajil svoju záľubu v alkohole...
To je výhoda kapely, zbavíte sa všetkých zábran. Rozdiel sa však dostaví vždy na druhý deň. Dospelí totiž pocítia rozdiel medzi nimi a deťmi: decká nemávajú opicu...

zdroj: Telerama, 24/04/1996



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi