Je po kare - 1997


Pozitívny obrat Roberta Smitha


Robert je vždy na začiatku alebo na konci každého turné The Cure v zlosti a plači s pomyslením "A je to. Koniec. História. Vďaka za spomienky."

Fatalizmus konca The Cure má bohatú a dlhú tradíciu a 38-ročný Smith tak núti verejnosť premýšľať. No na konci posledného turné sa tak nestalo.

"Po prvýkrát som nemal ten pocit," povedal Smith a zasmial sa na svoj účet.

Smith je čierno odetý chlapík s červeným rúžom na perách a je samotnou podstatou 18 rokov pôsobiacich The Cure. Je ich spevákom, skladateľom, gitaristom a hlavne tvárou. Človek, ktorého skupina, spolu s Joy Division, previedla rannú anglickú post-punkovú scénu k atmosférickým náladovým kúskom, ako aj k úrodným poliam zúfalstva a pocitu zbytočnosti. Posledný rok zistil, že sa cíti skvele a baví sa.

"Na poslednom americkom turné sme zažili toľko zábavy, ako na žiadnom inom," prizná Smith. "Nemyslím si, že by sa nám to podarilo znova, nakoľko to bola skutočná "jazda", a mali sme k tomu osobitý postoj."

Možno sa im to znova naozaj nepodarí, ale je evidentné, že súdržnosť naozaj medzi nimi funguje. Skupina - bassák Simon Gallup, klávesák Roger O´Donnell, gitarista Perry Bamonte a nový bubeník Jason Cooper - je viac ako v polovici cesty smerom k zatiaľ nepomenovanému novému albumu. Dúfajú, že sa im ho podarí vydať v júni. Po skončení svetového šampionátu (01.07 - 12.07.1998) - Smith je totiž fanatický fanúšik futbalu a anglický tím je jeho najobľúbenejší - odštartujú ďalšie turné.

Keď už sme pritom, The Cure práve dokončili týždeň plný zvukových skúšok v londýnskom štúdiu, ktorými sa pripravovali na krátky návrat do Spojených štátov, kde odohrajú deväť rádiových vianočných koncertov.

Aj tieto koncerty poslúžia na podporu ich ďalšej kompilácie "Galore", inak druhej singlovej kolekcií. A ako sa takáto kompilácia podporuje? No predsa hraním hitov: 12 z kompilácie "Galore" a 8 z predošlej zbierky "Standing On A Beach" (1986).

"To je naša predstava koncertu," povie Smith o taktickom kroku v štýle "dajte ľuďom to, po čom túžia." "Pre nás je to šanca vyraziť a zahrať si staré veci bez toho, aby sme sa trápili tým, čo si ľudia myslia alebo či sa budú naše nahrávky predávať. A to je niečo, čo nám robí radosť."

Radosť. Skúsme nad tým slovom chvíľu uvažovať. Nepríde vám trochu neobvyklé v prípade niekoho, kto napísal skladbu s názvom "Funeral party" a ďalší začne s vetou "je jedno či všetci zomrieme"? Progothickí The Cure vždy apelovali na, ako to povedali pre Details, "posledný basketballový kôš". The Beatles sa v nich stretli so Sylviou Plath.

Rúž a očné šmynky

Smith dostal počas leta šancu poohliadnúť sa späť na stvorenie svojho verejného imidžu, keď si pozrel film Mie Leigha, "Career Girls". Ten pojednáva o dvoch ženách, ktoré sa po šiestich rokoch od skončenia strednej školy opäť stretli a zistili, že vďaka The Cure majú k sebe stále veľmi blízko. V samotnom filme odznie hneď šesť skladieb The Cure.

"V tom filme," komentuje Smith, "som vyobrazený ako ikona, ktorá sa nemení. Je tam jedna časť, kedy kamera sníma promo plagát k singlu "The 13th", na ktorý obe hľadia a jedna z nich povie, 'Ešte stále ho to baví?'" ("to" sa myslelo ako čierne strapaté vlady, šmynky a rúž na perách. Jednoducho ženský pohľad na chlapa).

"Akoby som bol nemenný človek v meniacom sa svete," zamyslí sa Smith nad filmom. "Bolo to pekne čudné, pretože kamera jednoducho zachytila to, čo som reprezentoval v tom čase, vtedy to bolo o odcudzení sa mladosti, no takto je to vnímané tak, že som aj dnes presne taký istý. A to je hrozné, pretože viem, že už taký nie som. Je mi jasné, že je to tak zachytené, ale vidieť to na obrazovke a žiť s tým pocitom... Ja som sa predsa tak nikdy necítil, ani keď som mal 17, či 27."

No Smith ten proces identifikácie plne chápe.

"Ľudia s vami ako so spevákom cítia a vy im ponúkate konkrétne emócie," povie. "Ľudia majú pocit, že to spievam im a zároveň majú pocit, že ja mám ten pocit tiež."

Niekedy tomu tak naozaj je, no nie všetko z pera Roberta Smitha sa dá považovať za absolútnu pravdu. Nárokuje si na licenciu básnika - "Má tendenciu veci prikrášliť." Má rád zábavu a pivo.

Smith zároveň priznáva, že ako fanúšik uviazol v rovnakej pasci, ako jeho fanúšikovia. Nedávno takisto. Na narodeninovom koncerte v Madison Square Garden v januári tohto roka sa na pódiu stretol s Davidom Bowiem a spolu odspievali jeho "Quicksand". O spoločnom stretnutí v zákulisí Smith povedal, "musel som si poopraviť názor na jeho osobu. Samozrejme, že som mal predstavy o tom, aký asi je a akého ho mám rád, no zistil som, že je úplne iný, nie taký, akého som si ho predstavoval. Myslel som si, že je veľmi chladný, odmeraný, zdržanlivý a veľmi inteligentný. No je to veľmi prirodzený človek."

Nedávno odviedol Smith skvelú prácu, kedy zatočil s depresívnym imidžom The Cure a zosumarizoval rezké skladby ako "Friday I´m In Love", "Hot Hot Hot!!!" a "Just Like Heaven" na jednu kompiláciu. "Galore" zvýrazňuje práve tú pozitívnejšiu stránku skupiny.

"Nie vždy mám nad tým plnú kontrolu a moc," povie Smith o svojej kreatívnej múze a kontraste obsiahnutom v jeho hudbe. "Niekedy by som uvítal, keby som bol tvrdší... No nikdy som zo skupinou neurobil nič, čo by som v danom momente nechcel. Takže, ak máme chuť urobiť skladbu ako "Friday...", tak ju jednoducho nahráme a prípadne dôsledky, ktoré by mohli ovplyvniť našu budúcu kariéru alebo dôveryhodnosť, ma netrápia."

Pre kompiláciu "Galore" nahrali The Cure novú skladbu "Wrong Number" a prizvali k nej aj kolegu a gitaristu Davida Bowieho, rodáka z Bostonu, Reevesa Gabrelsa. Zoznámili sa spolu práve na spomenutom Bowieho narodeninovom koncerte, dobre spolu podebatili, spláchli zopár pív, no a Gabrels sa počas pauzy v turné pripojil v Londýne k The Cure, kde spolu popracovali na tejto skladbe, ako aj ďalších dvoch, ktoré by sa mohli objaviť na ďalšom albume. Singel "Wrong Number" má veľmi ostré, takmer až techno tempo, ako ju okomentoval Robert, "je to ako sobáš rockovej a tanečnej scény".

"Má to čo dočinenia so súčasným imidžom kapely, hlavne s Jasonovými bicími. Má sotva tridsať a ešte stále nezatvrdol v jednom a tom istom štýle, tak ako sa to stáva starším bubeníkom. Naša generácia sa už cíti tými modernými mašinkami trochu ohrozená."

Berte čo najmenej zajatcov

Smith badá, že The Cure sú tým druhom skupiny, ktorá sa pohybuje na hranici hlavného prúdu, raz sú jeho súčasťou, raz úplne mimo.

"Mám pocit, akoby sme premostili nejakú priepasť," povie. "Raz sme vydedenci scény, raz až príliš komerční, nech už je za tým čokoľvek. Mne sa páči myšlienka pohybovať sa niekde medzi tým. Väčšinou sme však mimo hlavného prúdu, čo má svoje výhody, ako aj nevýhody. Ale umožňuje nám to netrápiť sa udržiavaním tempa s aktuálnymi trendami, nemusíme byť "in"... to bývame skutočne výnimočne.""

"Nevýhodu to má zasa takú, že kedykoľvek sa nám podarí urobiť niečo, čo je "súčasné", tak sa na nás zosype spŕška kritiky v štýle, "Ó Bože, snažia sa prísť s nejakým techno-rockovým hybridom..." akoby ľudia zabudli na veci, s ktorými sme prišli na albume "Mixed Up", ktorý má rovnakú náladu ako "Wrong Number", rovnako je to v prípade všetkých remixov, s ktorými sme prišli po roku 1982."

Nasledujúci album The Cure bude posledný, ku ktorému sú viazaný zmluvou s labelom (v USA zastúpeným labelom Elektra). A keďže The Cure sú horúcou komoditou, Smith očakáva, že label urobí všemožné, aby dotlačil kapelu k vydaniu ďalšieho disku s hitmi.

"Obyčajne," povie Smith so smiechom, "takéto niečo vylúčime a dúfame v to najlepšie. Ale myslím, že tentoraz po nás pôjdu naozaj tvrdo a dotlačia nás k tomu."

Zapôsobia The Cure aj na svojich fanúšikov? Na niektorých určite. No môže sa stať aj opak, keďže si všetci nedávno z úcty ku svojim idolom kúpili album "Galore". Nasledujúci album však Smith vidí ako "môj vrchol trilógie, ktorá pokračuje tam, kde skončil album "Disintegration" (1989), ktorý zasa vychádzal z hustého a temného zvuku albumu "Pornography" (1982)".

"Momentálne je pre mňa písanie najťažšie za posledných päť rokov," povie Smith. "Nie pochmúrnejšie. Skôr viac silnejšie. Jednoducho beriem menej zajatcov."

Máme pred sebou ďalšiu kapitolu z knihy podivných nálad The Cure.

zdroj: The Boston Globe 1997
autor: Jim Sullivan



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi