Kto je ten bastard v čiernom? - 01/1998


Nie je to ten chlapík z The Cure?


Robert Smith, v skratke "RS", súperil s Three Lions a takmer sa z neho stal novodobý Nigel Clough.

Pred dvadsiatimi rokmi riaditeľ školy v Crawley vykonal celkom rozumné, no dôležité rozhodnutie. Rozhodol sa futbalovému mužstvu trochu pristrihnúť krídla. Robert teda zavesil kopačky na klinec, nakoniec, vždy bol tak trochu iný. Na tímovej fotografií bol jediný s dlhými vlasmi a nikdy nepočúval to, čo ste mu hovorili. Pristrihnuté krídla znamenali pre jeho kamošov stratu sna, že by niekedy hrali za Anglicko, rozhodli sa teda schytiť gitary a uvážili, že lepšie budú vyzerať v čiernom. Po niekoľkých albumoch inšpiratívnej, no niekedy nezrozumiteľnej hudby, musel Robert Smith priznať, že sa rozhodol správne.

No The Cure a futbal zasa nie je taká podivná kombinácia, ako by ste si boli mysleli. Dobre, je ťažké si predstaviť Wembley plnú ľudí v čiernych šatách odetých ľudí a národný tím by podporovali zvuky skladieb "The Lovecats" alebo "Boys Don´t Cry". A je pravda, že je omnoho ľahšie skandovať "Three Lions na tričku", ako spievať niektorú z mnohých populárnych skladieb The Cure. No Smith trvá na tom, že futbal je popri hudbe ďalšou veľkou vášňou jeho kapely: "Z toho, čo robíme po hudobnej stránke to samozrejme zrejmé nie je, no naše turné plánujeme vždy s ohľadom na Európsky alebo svetový šampionát."

Takže, ako to, že sa Smith zriekol obliecť si manažérske sako futbalovej scény? "Samozrejme, že ma žiadali, aby som sa stal jedným z vrcholných manažérov, no nechcel som sklamať Rona Newmana."

Takže, ktorý tím je ten "jeho"? Zrejme by ste očakávali, že Smith bude podporovať niekoho dobrého, no nenápadného. Možno zabudnutý európsky tím, ktorý už len spomína na svoju slávnu minulosť, ako napr. St. Etienne. Prípadne nejaké skryté talenty z Východnej Európy - napríklad straníkov z Ukrajinskej ligy, Metallurg-Viktor Zaporizhzhya. Nič také. Svoju mladosť si Smith vykričal povzbudzovaním tímu QPR z radovej zástavby na Loftus Road.

"To je vyslovene rodinná záležitosť," povie na svoju obranu. "Môj otec im vždy fandil, aj moji bratia. Vďaka tomu som pochopil, že v tomto ide viac o pocit života, ako o nejaké víťazstvo. Začal som chodiť na ich zápasy v časoch, keď u nich pôsobil Rodney Marsh... je smutné, že táto legenda sa stratila v tieni jeho následnej kariéry v TV."

Robertova matka to však vidí trochu inak. "Jej sa strašne páčil Nigel Clough," spomína Smith. "Ešte aj dnes ho volá 'mladý Nigel'. Podľa nej, ak by som pokračoval vo futbalovej kariére, tak by som skončil ako on." Boli by ste prekvapení, ako sa veci dokážu zmeniť - Cloughie načúva Bobovým inštrukciám z postrannej čiary v City Ground, zatiaľčo Nigel svojim tupírovaním vlasov Roberta ovplynil tak, že sa z toho výbuchu na hlave stala obchodná značka...

Nakoniec jeden zo súčasných anglických klubov spláca dlh Smithovmu entuziazmu. Stiart Pierce sa nechal počuť, že je oduševnelým fanúšikom The Cure a dokonca si ho chalani zo skupiny na jednom ich koncerte všimli. "Mal na hlave šiltovku... ale bola čierna. Ale pochybujem, že mu niekto povedal, že veľmi atraktívne s ňou nevyzeral."

Predstava Stuarta Pierca, ako počúva The Cure je rovnako čudná ako predstava školáka Roberta Smitha, ako kľučkuje s loptou na pravom krídle. "Ťažko povedať, ktorú skladbu asi počúva najradšej," priznáva Smith. "Ale páči sa mi predstava, ako pobehuje v šatni z jednej strany na druhú a za zvuku našich skladieb v pozadí si hovorí: 'Teraz tam vyjdem a nakopem tým bastardom prdel!'"

Dokonca aj Psycho presvedčili Glenna Holdena, aby na klubovej hi-fi veži zaznela "InBetween Days" a Broudie & Skinner vôbec nič nenamietali. "My sme boli dokonca požiadaní o titulnú skladbu pre Majstrovstvá sveta vo futbale v Taliansku (1990)," zaspomína si Smith. "ale nič z toho nakoniec nebolo. Bolo to príliš pochmúrne. Napodiv."

zdroj: FourFourTwo, 01/1998
autor: Richard Pendleton



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi