Temné svetlá - 04/2001


Rozhovor z marca 1989 zverejnený po 12-tich rokoch


Londýn, marec 1989

"Disintegration" je názov 13-teho albumu The Cure (keď rátame kompilácie a live albumy), no rozhodne nezodpovedá súčasnému stavu skupiny. Samozrejme sa jej aktuálne týka jeden veľmi dôležitý odchod, za ktorým stojí Lol Tolhurst, no pre samotnú budúcnosť skupiny to nemá a nebude mať dôležitý dopad, nakoľko dvorným autorom a skladateľom bol odjakživa Robert Smith. Robert nechce dôvody rozchodu s Tolhurstom komentovať, dodal, že tých dôvodov bolo veľa a boli komplikované. Možno šlo o nezhody ohľadne smerovania kapely alebo Lol sa cítil v oblasti komponovania skladieb nedocenený.

Všetko sú to však špekulácie, ktoré sa preriedia časom sami, nakoľko The Cure budú fungovať tak dlho, pokiaľ bude mať Robert Smith čo svetu povedať. Aktuálnu zostavu The Cure teda dopĺňajú Simon Gallup (bassgitara), Porl Thompson (gitara), Boris Williams (bicie) a Roger O´Donnell (klávesy).

"Disintegration" je psychedelický album, nakoniec, psychedelický do takej miery, akým môže byť album pred príchodom 90-tych rokov, spolu s prelomovým vekom Roberta Smitha (je veľmi blízko 30-tky) a aj jeho nedávne uzavreté manželstvo, hoci prebehlo v tichosti, na albume zanechalo svoju stopu. No jeho pohľad na svet zostal bez zmeny, evidentne aj jeho účes, ako aj rukávom jeho šiat rozmazaný rúž na perách. Istotne si môže dopriať odevy najvychytenejších návrhárov, no preferuje štrikované svetre jeho svokry. Najevidentnejšia zmena je jeho uvravenosť. Pamätáme si rozhovory z minulosti, kedy s ťažkosťou otvoril ústa a nechal na všetky otázky odpovedať Lola - staré to časy...

Váš prvý album vyšiel pred desiatimi rokmi. Čo všetko sa odvtedy udialo?
Robert:
Nemyslím si, že sa toho zmenilo veľa, ani moje myšlienky nie. V čo dúfam, že sa zmenilo, je moja schopnosť vyjadrovať svoje pocity prostredníctvom hudby. Naučil som sa písať lepšie skladby - viac prístupnejšie a ľahšie na pochopenie.

Čo v tomto smere očakávaš do budúcna?
Robert:
Schopnosť v tomto smere pokračovať, bez akýchkoľvek kompromisov, a pokračovať v niečom, čo bude vždy odlišné. Nezaujímame sa o to, čo robia iní, chceme pokračovať v našom spôsobe komponovania, o ktorom si myslíme, že je ten najlepší.

Mnohé z kapiel, ktoré začínali v tom istom období ako vy, veľmi rýchlo zo scény zmizli, zatiaľ čo vy ste prežili bez vážnejších kríz. V čom tkvie to tajomstvo?
Robert:
Neviem, ak by som niečo také vedel, tak by sme mali ešte väčší úspech! Možno je odpoveď ukrytá v skutočnosti, že sme nikdy nesledovali aktuálne trendy, ale vždy sme stavali na prvú priečku hudbu. Verím, že práve toto naše publikum oceňuje.

Je pravda, že to všetko vlastne začalo po tom, čo si počul skladbu The Clash a uvedomil si si, že by si dokázal to isté?
Robert:
Bolo to veľmi dávno, ale v podstate je to pravda. Vtedy bola iná doba, preferovalo sa rebelstvo - odpor voči všetkému, čo vtedy existovalo. V podstate sa dnes do čias explózie punku vraciame. Keď sme začínali, rozhodne sme nemali v pláne nahradiť kapely tej doby, ako napr. Pink Floyd, ktoré sú aj dnes stále na vrchole. Chceli sme zmenu, chceli sme prísť s niečím iným, s energiou, ale to všetko je preč, dnes to už nik nerobí, hlavne v posledných dvoch rokoch.

Prečo práve "rozpad" ako titul nového albumu?
Robert:
Neznamená to, že máme problémy, prípadne končíme, teda ak narážate práve na to. Ide o to, že keď sme začali s prácami na tomto albume, prišli sme na názov, ktorý v sebe zahŕňal naše pocity, a je to v podstate výpoveď všetkého, čím sme žili až do jeho dokončenia. O tom je "Disintegration". Vždy sa mi páčili jednoslovné názvy. A nakoniec, tento názov nie je tak kontraverzný ako "Pornography", hoci ani v tom prípade vôbec nešlo o provokáciu. Jednoducho to podnietilo ľudskú predstavivosť.

Vaši fanúšikovia sú znepokojení tvojimi výrokmi o možnom sólovom albume. Je na tom vôbec niečo pravdy?
Robert:
Je to pravda, demo pásky mám hotové už dávno, no nateraz nemám v úmysle ísť s tým do štúdia a nahrávať. Tvorba sólového albumu je veľmi podivná skúsenosť - na jednej strane máte viac slobody, na druhej strane strácate rovnováhu, ktorá sa Vám bežne dostáva zo spoločnej práce. Mimochodom, chcel by som tak vyvrátiť tvrdenia, že za The Cure stojím len ja, kapelu totiž tvoria rôzni hudobníci a každý z nich má vlastnú osobnosť. Ak by som odišiel, The Cure by už ďalej nemali fungovať, ale takisto by nefungovali, keby odišiel ktokoľvek.

V minulosti si hral so Siouxsie a Stevenom Severinom. Čo stále na pozadí tejto skúsenosti, kedy si hral mimo The Cure?
Robert:
Niečo sa jednoducho stalo a ja som nenachádzal spokojnosť s prácou v skupine, chcel som jednoducho vyskúšať čosi iné. V prípade Siouxsie to bol zasa iný dôvod: potrebovali gitaristu a nik iný jednoducho pre nich nebol vhodný. No tieto momenty pominuli tak rýchlo, ako sa objavili a všetko sa vrátilo do normálu.

Tento album je rozhodne psychedelický. Nevyjadril si sa raz, že tejto hudbe sa budeš venovať max. do 25-ky?
Robert:
Povedal som, že budem prekvapený, ak budem pokračovať aj po tom spomenutom veku. Ničil som sám seba všetkými dostupnými spôsobmi a zdalo sa mi to zložité. Už je to rok, čo som prestal užívať drogy, dnes pijem iba pomarančový džús, no nie je to pravda, že na to, aby ste počúvali psychedelickú hudbu, musíte brať drogy. A myslím, že aj vaša definícia je tak trochu povrchná - album totiž obsahuje veľa rôznych prvkov a štýlov.

Počúvaš aktuálnu hudobnú scénu, obzvlášť keď pracuješ na nových veciach?
Robert:
Nie, nemáme pocit, že by sme s niekým súperili a o dnešnú modernú hudbu sa nezaujímame. Ak už niečo počúvame počas nahrávania, tak to nie je nič moderné a niekedy si ja pre zmenu kúpim všetko dostupné od konkrétneho labelu.

Je niekto z aktuálnych umelcov, kto sa ti páči?
Robert:
Mám rád nahrávky od My Bloody Valentine, je to dobrá kapela a potom niečo z Acid House scény, je totiž zaujímavé, čo všetko sa dá vytvoriť.

Ako tráviš voľný čas? Stále vyhľadávaš spolupracovníkov?
Robert:
Väčšinu času trávim doma, čítaním. Momentálne nie je nik, s kým by som chcel spolupracovať - som so svojim životom spokojný a nič ma netrápi.

To ťa naozaj nič netrápi?
Robert:
Je fakt, že časom človek stráca citlivosť - je to hrozný pocit. Práve o tom hovorí názov albumu. V mojom veku som stále tu a to ma trápi až príliš.

Pomohlo ti manželstvo?
Robert:
S mojou manželkou nechceme, aby nám manželstvo zmenilo naše životy. To je totiž inštitúcia, ktorej neverím, pre mňa osobne je to iba akási užitočná vec.

Vezmeš svoju manželku na turné?
Robert:
Áno, všetci si berieme partnerky. A tentokrát to bude omnoho jednoduchšie, pretože budeme mať autobus a nebudeme musieť nikam letieť. A takisto máme v pláne navštíviť miesta, kde sme predtým nikdy neboli: Maďarsko, Juhoslávia, Bulharsko.
To nám dáva možnosť hrať opäť niektoré staršie skladby a pre tie spomenuté krajiny budeme dokonca upravovať playlist. Je dôležité to skúsiť a zahrať si tie staré skladby, lepšia príležitosť na to byť ani nemôže.

Dnes akoby sa každý zaujímal o možnosť zahrať si v Sovietskom zväze. Skúsite to aj vy?
Robert:
Máme v tomto smere nejaké plány a skúsenosti s týmto turné vo Východnej Európe by nám do budúcna mohli v tomto smere pomôcť.

Kde v zahraničí ste zažili svoju najhoršiu skúsenosť?
Robert:
Vo Viedni počas malého promo turné. Zorganizovali sme tlačovku a keď sme tam prišli, našli sme tam iba troch ľudí! Na túto skúsenosť tak skoro nezabudnem. Dúfam len, že keď s turné dorazíme do Viedne, tak sa tam na nás aj príde niekto pozrieť.

Mávaš obavy z privítania v krajinách, kde ste predtým nikdy nehrali?
Robert:
Nie, práve naopak, neviem sa dočkať momentu, kedy tam vkročím na pódium. Je to vzrušujúce, výzva komunikovať s publikom, ktoré ste nikdy predtým nevideli a nezažili... také čosi.

Zopakujete experiment z predošlého turné, kedy ste prijímali požiadavky z publika?
Robert:
To neviem. Naposledy to bola samozrejme zábava. Vždy sme si niekoho najali, kto nám požiadavky zozbieral, my sme si to pozreli a podľa toho zostavili večerný playlist. Možno to tak tentoraz nebude, ale vďaka tomu sme pochopili zopár vecí o našom publiku.

Sú skladby, ktoré ťa na pódiu vyčerpávajú?
Robert:
Nie, na turné nechodíme tak často a aj tak vždy hráme iné skladby.

Mnohí vravia, že tvoje texty sú až príliš komplikované. Píšu sa ti ľahko?
Robert:
Texty sú to posledné, čo napíšem. Vždy prichádzajú na rad až po dokončenej hudbe, ale nemávam problém nájsť tie správne slová; väčšinou ku mne prichádzajú veľmi rýchlo a ľahko.

Mnohí dnešní umelci sa zúčastňujú na benefičných a charitatívnych akciách, no vy nie. Máte na to nejaký konkrétny dôvod?
Robert:
Niečo sme v tomto smere urobili aj my, napr. pre Greenpeace. Ale ten dôvod, prečo to nerobíme, ten nie je na našej strane. Nás totiž o také čosi nik nepožiadal. Možno si myslia, že nás to nezaujíma, no to nie je pravda.

The Cure boli vždy zahalení tajomstvom a vždy boli zbožňovaní - no toto Roberta vôbec netrápi. Aj keď on, ako aj jeho spoluhráči možno pôsobia ako z iného sveta, nikdy takí v skutočnosti neboli a dokonca dnes tak pôsobia ešte menej.

Zdroj: Ciao, 04/2001



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi