Krv na piesňach - 03/2000


"Mejkap nosím už strašne dlho, čo si pamätám, tak od mojich desiatich. Je to niečo, čo mi robí radosť."


Práve keď si už všetci začali myslieť, že dni The Cure sú už dávno spočítané, prišla táto melancholická britská kapela s neskutočne príjemnými Krvavými kvetmi. Spočiatku šli chýri, že v dlhoročnej kariére skupiny by toto mohol byť jej skutočne posledný album, no za tým sa vždy objavila poznámka, že toto sa hovorí o každom novom albume The Cure v poslednej dekáde. Ide len o premyslený ťah na povzbudenie záujmu verejnosti? Spevák a skladateľ Robert Smith (42) toto rozhodne odmieta a viac sa sústredí na nadchádzajúce Americké turné.

Zakaždým, keď vydáte nový album, prehlásiš, že je to váš posledný. Nemáš v tom už trochu zmätok?
Nie. S "Bloodflowers" som skutočne narábal ako s našim posledným album. Prišlo mi skvelé ukončiť našu kariéru s tým najlepším, čo sme doteraz vyprodukovali, len som si nebol istý, či sa nám to aj nakoniec podarí.

Takže ako vždy si si to nakoniec rozmyslel?
Najhoršie na tom je, že mne sa to takto páči. Mám radosť, ako sa to celé obrátilo, opäť som zo skupiny nadšený, totiž ten entuziazmus som určitý čas postrádal. Takže som musel svoj pohľad na tento album, ako našu poslednú vec, trochu poopraviť. Teraz som si už nie istý.

Zrejme sa ti všetka tá pozornosť páči.
Kedysi som z toho práveže nemal dobrý pocit, ale dnes je to už v pohode. Jednoducho je to súčasť našej práce. Keď sme vôbec po prvýkrát zožali úspech, cítil som sa veľmi dlho nepríjemne. Som krátkozraký, keď som so skupinou, tak nikdy nenosím okuliare alebo kontaktné šošovky, to hlavne preto, že nechcem vidieť ľudí, čo na mňa hľadia. Je to celkom dobrý obranný mechanizmus.

Nemáš pocit, že nosiť tak obrý účes a rúž na perách v 40-tke, je trochu pochabé?
Ani nie. Mejkap nosím už strašne dlho, čo si pamätám, tak mojich desiatich. Je to niečo, čo mi robí radosť. Či si ho dám viac alebo menej, to záleží od toho, v akej nálade sa prebudím. A čo sa týka vlasov, ak si ich neostrihám, tak rastú totálne chaoticky a to je dôvod, prečo tak vyzerám.

To si sa už niekedy zobudil s pocitom, "Dnes sa necítim ako Robert Smith"?
Nie, hlavne preto, že môj život mimo kapely je skutočne anonymný. Nebývam v Londýne, nechodím na drink do honosných klubov. Nechodím na recepcie a podobne. Okrem skutočnosti, že mám podivnú prácu, vediem úplne normálny život. Sám si dokonca nakupujem. Nezakladám si na svojej osobnosti preto, čo robím. Často bývam sklamaný zo straty svojich schopností. Bývam zo seba frustrovaný, ale myslím, že to každý.

To je dôvod, prečo sú tvoje skladby vždy také smutné?
Skladby, texty, reflektujú len na časť mojej osobnosti. Nepodajú presnú výpoveď o tom, aká je v skutočnosti moja osobnosť. 90% môjho ja, ktoré v skladbách nenájdete, to je skutočná nuda. To ma rozhodne v písaní piesní neinšpiruje. To, čo ma skutočne inšpiruje, to sú stavy, kedy som melancholický, nostalgický alebo jednoducho smutný, tak ako ktokoľvek iný.

Koľkokrát za deň sa máš chuť zabiť?
Iba dvakrát v živote som zažil stav, kedy som sa cítil úplne zničený a sám seba dostal do stavu absolútneho šialenstva. Prvýkrát to bolo v roku 1982. Niekoľko mesiacov som prežíval skutočne otrasné stavy a cítil sa neskutočne zúfalo. A potom som sa z rôznych dôvodov, nie všetky boli spôsobené mojou vinou, dostal do rovnakých stavov v roku 1984. Odvtedy tomu už predchádzam a liečim sa z čiernych nálad. Ale hlavne v poslednej dekáde trávim viac času smiechom ako plačom.

Užívaš si vždy to, čo práve máš alebo očakávaš, že všetko bude ešte lepšie?
Trpím trochu rozdvojenou osobnosťou, tá jedna časť vychádza z môjho fungovania v skupine, pretože vždy vieme, čo máme v pláne a ako budú veci fungovať. Do augusta tohto roku doslova presne viem, čo budem v ktorý deň robiť. Takže sa snažím čo najviac si v živote nič neplánovať. Žijem z dňa na deň. Ak mám deň voľna, tak si ho skutočne užívam. Myslím, že najväčší rozdiel v porovnaní s normálnym životom je ten, že ja do práce chodiť nemusím. Snažím sa z každého dňa tešiť tak, akoby bol posledným v mojom živote. Keď som v skupine, tak ešte viac beriem každý deň ako ten posledný. Nespokojnosť mi to neprináša. Neželám si, aby boli veci iné alebo lepšie. Ja sa snažím z toho, čomu sa venujem, urobiť čo najviac.

Čím sa teda rozveseluješ, keď si deprimovaný?
Odkedy v posledných rokoch trávim čoraz viac času doma, tak sa venujem rodine z oboch strán, ktorá je skutočne obrovská. Mám viac ako 20 synovcov a neterí, takže posledné roky si plním úlohy strýka. Zabávam sa s deťmi. Chodím do kina na stupídne filmy a beriem ich na výlety. Je to radosť, pretože som nikdy predtým nič také neskúsil. Naposledy predtým som bol vonku len tak, na zmrzlinu, asi keď som bol sám dieťaťom.

Chystáš sa mať teda aj vlastné deti?
V roli strýka si vediem skutočne výborne, no myslím, že v úlohe otca by tomu tak nebolo. Nemyslím si, že som až natoľko zodpovedný. Keď to zoberieme po filozofickej stránke, zistil som, že je pre mňa dosť zložité pomôcť ďalšiemu životu na tento svet. Ale ten hlavný dôvod je ten, že by ma deti ráno vždy budili.

Čiže si dnes plníš prakticky každú túžbu?
To nie. Niekedy mi k tomu totiž chýba dostatok guráže. Rozhodol som sa, že si doprajem zoskok padákom. Dokonca by som rád zliezol nejakú vysokú horu. Ani potápanie som nikdy neskúsil. To sú veci, ktoré by som rád podnikol. Kopec vecí, by som rád zvládol, no zatiaľ sa to nepodarilo. Stále mám svoj zoznam prianí. Ak by som ho nemal, bol by ten život dosť o ničom. Keď som bol mladší, tak toho bolo rozhodne viac, no čím som starší, tak mám pocit, že moje kosti by to nezvládli a ľahšie by sa zlomili. Povedal som si, že doma sa zdržím všetkých nebezpečných športov. Ale keď sa vrátim z turné, rozhodne pôjdem raftovať.

Môžeš mi povedať, čo všetko zlé je na Marilynovi Mansonovi?
No, stretol som mnoho hudobníkov, ktorých naša práce inšpiruje. Vždy sa tým cítim poctený. Je jedno, či sa mi ich tvorba páči alebo nie. Viem, že sú aj takí, ktorí priznajú, že sú The Cure inšpirovaní a mne to príde dosť príšerné, ale páči sa mi, ak sa niekto niečomu venuje. Viete, dnes som menej agresívny, ako som kedysi zvykol byť. Som radšej, keď ľudia niečo robia, akoby nemali robiť nič.

Bill Graham sa raz o The Grateful Dead vyjadril: "V tom čo robia nie sú rozhodne najlepší, ale sú asi jediní, ktorí robia to, čo robia." Platí to aj o The Cure?
Dúfam. Smiešne, kopec času som zabil tým, že som bojoval s názorom, že The Cure robia iba Cure hudbu. Prišlo mi to totiž dosť neférové, pretože sme vždy experimentovali na rôznych úrovniach, niekedy divoko, ale stále úspešne. Ale asi pred dvoma rokmi som si uvedomil, že v jednom druhu hudby sme lepší, ako v ktoromkoľvek inom. A robíme to lepšie ako ktokoľvek iný.

zdroj: Mean Street, 03/2000
autor: Aiden Vaziri



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi