Prekrásni ľudia – 07/1997 - I.


Goth očami jeho protagonistov


Smrť, sex a očné šmynky. Goth bol gala pohrebom punk rocku a oslava bez konca. Siouxsie Sioux počnúc a Marilynom Mansonom končiac. Suzam Colon nám poodhalí históriu gothu. V hlavných úlohách:

Peter Murphy: zakladateľ a spevák Bauhaus
Daniel Ash: gitarista a zakladateľ Bauhaus, neskôr pôsobiaci v Love And Rockets
David Dorrell: kedysi žurnalista, dnes manažér kapely Bush
Jon Savage: popový komentátor a autor "England´s Dreaming"
Ian Astbury: zakladateľ kapiel Southern Death Cult a The Cult
Marc Almond: spevák SoftCell
Robert Smith: spevák The Cure
Brian McNelis: generálny manažér Cleopatra Records
Fred H. Berger: zakladateľ a vydavateľ Propagandy
Rozz Williams: spevák/frontman Christian Death
Siouxsie Sioux: speváčka Siouxsie And The Banshees
Michael Aston: spevák Gene Loves Jezebel

Murphy: Viem, že Bauhaus v roku 1979 začali so skladbou "Bela Lugosi´s Dead" niečo, čo kritika označila ako "goth" štýl, ale goth bol len vysnívaný mýtus novinárov niekedy v 1980-tych rokoch, aby jednoducho dokázali jasne zaradiť Bauhaus, Joy Division, či Iggyho vokály v The Idiot, a podobne. Tá hudba bola často nevysvetliteľná, no bola produkovaná aj akousi nadprirodzenosťou.

Ash: "Bela Lugosi" sme predstavili vo filme Davida Bowieho, "The Hunger". Vlastne to bola celodenná filmovačka v londýnskom klube s názvom Heaven. Mali sme kostýmové skúšky, po ktorých som zliezol z pódia a začul akýsi hlas, "Juj, máš moje topánky". Obzrel som sa a bol to David Bowie. Viete si predstaviť ten pocit? Máte 23 a vás hrdina a idol vám povie, že máte rovnaké topánky ako on?
V čase nahrávania "Bela Lugosi´s Dead" boli Bauhaus spolu len štyri týždne. Nikdy sme našu hudbu a ani nás neoznačili ako "goth". To bolo niečo, čo prišlo po niekoľkých rokoch z médií.

Dorrell: Bože, už je to tu znova! Nechcem tu tvrdiť, že som to bol ja, kto napísal ten článok a nazval ich gothikmi alebo to urobil niekto z mojich kolegov novinárov - speed mi úplne vymazal pamäť. Ako novinár som si nemohol nevšimnúť, že po punku začalo byť všetko temnejšie. Lydon stemnel s Public Image Ltd. Ian Curtis svojou samovraždou nielenže ukončil svoj život a nakoniec aj svojej skupiny, ale vytvoril tak akési vákuum, do ktorého sa vrhli ďalšie skupiny.

Savage: Joy Division boli až neuveriteľne dôležitý, hlavne vďaka ich kombinácií pochmúrnosti so samovražednými textami, ktorými šli proti všetkému, čo práve letelo. V polovici 80-tych rokov sa z gothu to zvláštne napätie vytratilo a všetko sa stalo akési jedno-dimenzionálne. Očividne sa inšpirácia tohto štýlu vrátila späť ku gothickému romantizmu - myšlienka dehumanizácie spôsobenej priemyselnou revolúciou. Pravzorom toho všetkého je román "Frankestein" od Mary Shelley. To monštrum bolo metaforou vzťahu mladosti a ľudí samotných, ako aj síl, ktoré ich formujú - to bola veľmi atraktívna predstava gothikov. Ale gothici sa otvorili aj množstvu vecí z lacnej masovej kultúry, ako The Munsters a The Adams Family, čím si sami privodili gýčový prvok v podobe karikatúrneho punkového imidžu, ktorý ich prezentuje.

Astbury: Pre množstvo ľudí, ktorí v tom boli pred rokmi zainteresovaní, sa punk prestal podobať tomu, čím pôvodne mal byť. Goth im dal šancu vybudovať ďalšiu platformu, ktorá bola iba ich. Táto nová scéna priťahovala vydedencov, mnoho punkerov žilo zo zociálnych dávok, alebo kradlo. Mnohí z nich žili v Brixtone, pretože tam bolo lacno. Pôsobila tam kapela s názvom Sex Gang Children, ktorí sa obliekali v podobnom štýle ako Bauhaus a Specimen. Väčšina z nás chodila von s ich spevákom, Andym SexGangom. Býval na najvyššom poschodí v starom viktoriánskom dome. Chodili sme k nemu na čaj a on sa obliekal do takej čínskej róby, na očiach mal čierny mejkap, mal špeciálne upravené vlasy, púšťal albumy Edith Piaf a v miestnosti mal zapnutých 15 televízorov. Vnímali sme to ako Count Visigoth v jeho veži, s vlastnými dvoranmi. V tom čase nás Dave Dorrel počul, ako sme Andyho volali "Count Visigoth" a jeho nasledovníkov "goths", no a on tak nazval každého z tej scény.

Ash: Nemyslím si, že som niekedy počul nejakú skladbu od Alien Sex Friends alebo Specimen, ale nejako inštinktívne som vedel, že to bude odpad. Aj vizuálna stránka vám totiž čo to napovie. Síce to vyznieva elitársky, ale myslím, že oni urobili obliekaniu sa do čierneho veľmi zlé meno.

Almond: Mne sa Alien Sex Friend a Specimen trochu páčili, ako aj množstvo kapiel z toho ranného obdobia. Prišli mi trochu zábavní. Myslím, že je to snobizmus.

Astbury: Všetky tie kapely chodili spolu do Batcave v Londýne v rokoch 1981 - 1982. Poriadal to Ollie Wisdom, ktorý vtedy v Specimen pôsobil. Ten klub bol taký rôznorodý, nebol to čisto temný deathrockový klub. Specimen tam boli domácou kapelou a boli veľmi temní, no zároveň boli tak isto nemeckí ako klonmi Adamsovcov. Boli niečo ako Bowie po smrti.

Smith: Do Batcave sme zvykli chodiť preto, že sme tam mali vstup zadarmo, bola tam vždy výborná atmosféra a hlavne tam boli strašne milí ľudia. No hudba tam bola hrozná! Celá tá romantika smrti! Každý, kto má nejakú skúsenosť so smrťou vám povie, že na nej nie je nič romantické.

Dorrell: Jeden z vrcholov gothu boli návštevy Batcave, kedy bol ten klub na Leicester Square. Bol to skvelý klub; priamo v bare bol zaparkovaný jeep americkej armády. V tom čase sa nejaký chlapík vlámal do Buckinghamského paláca a kráľovná, ktorá sa zobudila našla na konci svojej postele trochu dementného a trochu opitého Íra. Týždeň na to bol prepustený na kauciu a s Red Lipstick vystúpil v Batcave.

Výzor

Ash: Po šiestich mesiacoch činnosti Bauhaus začali oslovovať čierno-odeté publikum a začali sa objavovať decká, ktoré nás v obliekaní napodobňovali. Začali sme ich volať hermafroditné vesmírni démoni. Alebo divočiaci.

Astbury: Mnohým to príde istotne ako žart, ale tie decká to berú vážne. Pre nich je to čosi nadpozemské. Ale ľudia sa predsa takto obliekajú už desiatky tisíc rokov; už primitívni ľudia si popol z ohňa natierali na oči a vlasy si upravovali tak, aby znázorňovali nejaké strašidlo.

McNelis: V podstate, čím viac a dlhšie sa obliekate do čierneho, tým viac ste považovaný za gothika.

Savage: Či už predtým alebo teraz, goth sa zdá byť celkom dobrým spôsobom, ako sa zbaviť tínejdžerského pocitu úzkosti. Môžete maskovať svoje telo, byť morbídny a posadnutý smrťou a šokovať rodičov a rovesníkov. Dnes môžete gothické predstavy vidieť vo filmoch ako Beetlejuice, Strihoruký Edward a The Craft, už to nie je niečo nadpozemské.

Berger: Netreba zabúdať na Rocky Horror Picture Show, The Hunger, či dokonca filmy ako Ed Wood a Predvianočná nočná mora. Tim Burton môže byť právom považovaný za jedničku v gothickom filme. A mnoho mladých gothikov zbožňuje Akty X; tým sa zborili všetky kultúrne hranice.

Williams: Myslím, že romantická predstava gothu je taká, akoby ste si srdce strčili do vrecka a povedali: "Áno, presne takto sa cítim vo svojom vnútri." Spravíte zo seba menšie monštrum naháňajúce strach. A namiesto toho, aby ľudia po vás išli, sú Vami zrazu fascinovaní.. alebo sa vás začnú obávať. Dnes keď idem po ulici, tak ľudia berú svoje deti na druhú stranu ulice, len aby sa mi vyhli.

Smith: Časť toho má čo dočinenia s mylnou predstavou, že gothici žijú vo svete ilúzií. Schádzajú sa, vyzerajú rovnako, vládne medzi nimi akási kmeňová súdržnosť. Ale publikum je veľmi špecificky demografické. Máte pocit, že v 25-ke zomriete.

Astbury: Niektoré kapely, ako Specimen a Alien Sex Friends, nosili totálne čierne vlasy, očné šmynky, čiernu sieťovinu a futuristické vampírie veci. Ale to skôr vychádzalo zo štýlu glam, nešlo o nejaké "vykrádanie hrobov". Bola to len protireakcia na novoromantizmus, pretože ten bol plytký a hlavne samá póza.

Dorrell: Ian veľmi túto módu ovplyvňoval. Pamätám si, že som v tom čase ešte stále býval u mamy a Ian k nám prišel s náhrdelníkom z kuracích kostí okolo krku. Vždy keď sa zašiel najesť do Kentucky Fried Chicken, tak tie kosti vyhrýzal totálne do sucha a robil si z nich náhrdelníky. Pamätám si tie pohľady, keď vošiel do miestneho pubu.

Astbury: Bolo to takisto flirtovanie s prednacistickou dekadenciou, dusným a zahmleným obdobím konca dvadsiatych rokov v Berlíne, bolo to veľmi hermafroditské.

Berger: Umelecky to najviac pojali Bauhaus, ktorí boli pohlavne nejednoznačná kapela. Chalani si dávali mejkap, boli pôvabní a to sa prejavilo aj v pánskych módnych trendoch, začali sa objavovať pánske čipky, vysoké podpätky, šperky, topánky až po stehná, fitišistické oblečenie. Niekedy aj sukne, ale to sa moc neujalo. Rozz Williams z Christian Death bol síce pohlavne neurčitý, ale jednoznačne to bol chlap. Ale nik nepremýšľal o tom, že títo gothickí chlapci boli mierumilovní.

Astbury: Pravzorom mužov bol Sid Vicious: čierne vystužené vlasy a čierna kožená bunda. Pre ženy to bola zasa jednoznačne Siouxsie z The Banshees - sado-maso look s čiernou sieťovinou, vysoké čierne kožené čižmy, biela tvár a čierny mejkap a samozrejme čierne vystužené vlasy.

Siouxsie: Biely majkap na tvár som si nedávala nikdy; nikdy som dokonca nevyzerala ako klaun. Ale inak, je to zábava, ako na mnohých našich koncertoch, pozriem sa do publika a vidím tých malých Robertov Smithov.

Smith: Ten žalostný výraz v The Cure som získal hlavne vďaka The Banshees - boli sme usmoklená kapela, no nikdy sme neboli gothici. Tie fotografie, na ktorých som s ružencom alebo krucifixom, či niečím exkluzívnym, tie sa vzťahujú práve k tým 18 mesiacom, kedy som pôsobil v The Banshees, pretože sa rázne rozhodli, že by som mal nosiť ich "uniformu", no a s nimi som bol preto, že som vtedy vlastnú kapelu nemal. Ale páčilo sa mi s nimi a so Stevom Severinom som si fakt rozumel.

Siouxsie: To všetko inak môžete pripísať na spoločné konto Roberta a Severina. Je to všetko ich chyba. Nosili moje veci a šperky. Zažili sme niekoľko nevšedných nocí, kedy sme si vymieňali šaty. No oni nemali nikdy nič, čo by som chcela nosiť.

Americká gothika

Berger: 90% významných kapiel, ktoré vlastne založili tento žáner a zapísali ho do histórie, boli vlaste kapely ako Bauhaus, Sisters Of Mercy, Dead Can Dance, Fields Of The Nephelim a Siouxsie And The Banshees. V Amerike to bola len hŕstka kapiel, najviac pozoruhodná bola aj Christian Death, niektoré z nich, ako napr. London After Midnight, fungujú dodnes.

Astbury: Pre anglické decká bol goth o nihilizme, prázdnote a ničote. Británia za Margareth Thatcherove bola príšerná a depresívna. Nezamestnanosť bola vysoká a všetko bolo veľmi Orwellovské - práve vtedy vyšiel jeho román "1984". Akoby bola mladosť zahalená smútkom. Myslím, že práve preto sa mnoho ľudí obliekalo do čiernej. Vampirizmus sa ujal viac v Amerike.

Ash: Jediný rozdiel medzi anglickým a americkými gothikmi bol ich akcent.

Siouxsie: Možno to je ten rozdiel; Ja si nemyslím, že tu vôbec existuje anglická goth scéna. V Amerike berú ľudia veci veľmi vážne a pracujú na tom. Dokonca aj publikum tam je väčšie.

Astbury: Americkí gothici v oblastiach ako NY a LA... tam tými deckami jednoducho nepohŕdajú, kdežto keď si zoberiete napr. sever Anglicka... no oblečte sa tam čo len trochu bizarne a budete doslova ukameňovaný. Ale decká to urobia aj tak, pretože je to ich postoj. Definuje ich to.

Williams: Nepamätám si nejakú extra migráciu v Štátoch, prípadne špeciálne v Los Angeles, ale práve v LA sa to nazývalo "death rock" a vzišlo to z punk-rockovej scény, niekedy v rokoch 1979 - 1980. Boli tam kapely ako 45 Grave, Castration Squad... v tom období sa takisto objavili Christian Death.

Astbury: Keď sa v Amerike dostali na scénu The Cramps, boli skôr ako nejaká psycho kapela zo 60-tych rokov, ale mali naozaj veľmi temný look. Ich vtedajší bassák, Bryan Gregory, vyzeral ako majiteľ pohrebného ústavu. Neskôr americký goth už prezentovali kapely ako Plan 9 From Outer Space. Jediné, čo má skutočne pôvod v americkom gothe je mylne spájanie bosoráctva so satanizmom.

Siouxsie: Tak tak. Nie často sa stáva, že sa dostanete k určitému druhu hudby a zrazu popri nej objavíte staré náboženstvá a postupne sa dostanete k okultizmu. Myslím, že to malo čo dočinenia s faktom, že symboly samotné sú veľmi atraktívne. Má to svoju analógiu: Ak by bolo novodobý Ježiš popravený na elektrickom kresle, objavila by sa tu skupina ľudí, ktorý by si na náhrdelníky vešali malé elektrické kresielka?

Williams: V LA som sa ponoril do praktizovania rituálov a čítal knihy o okultizme, vražde a smrti. Bol som aj tak trochu opilec. Ale neskôr som urobil všemožné, aby som sa nestal satanistom... nie, že by som v každú nedeľu chodil do kostola, ale snažil som sa dostať bližšie k Bohu. Myslím, že dnes už viem nájsť správnu rovnováhu, no zdá sa, že mnoho ľudí sa s tým neviem zmieriť. Ľudia dnes vravia, "Myslel som si, že veríš v Boha." A ja na to, "No to áno, ale to neznamená, že si nemôžem pozrieť video Charlesa Mansona."

>> pokračovanie



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi