Guru temna... rozhodne nie! – 06/1996


O Sex Pistols, rodičoch a flákačoch


Boli z vašej strany nejaké obavy, ako bude verejnosť na vás reagovať po tak dlhej odmlke?
O tom som ani veľmi nepremýšľal, pretože som chcel jednoducho nahrať ďalší album. V určitom zmysle, tá odmlka bola pravdepodobne len prospešná, pretože tak ľudia mohli zabudnúť na to, čo sme robili predtým. Keď sme vydali náš prvý album, tak o nás nik nevedel; nahrali sme album a ten si razil vlastnú cestu. Rovnako som to cítil aj pri tomto albume. Takto si mnoho ľudí vypočulo The Cure a pritom si vôbec neboli istí, čomu sa vlastne venujeme. Na niektorých to teda pôsobí ako náš prvý album.

Nedávno definitívne skončili Siouxsie & the Banshees. Aký je to pocit, byť jednou z posledných funkčných kapiel z konca 1970-tych rokov?
Myslím, že sme teraz dokonca jediná kapela, hoci dobrou správou je, že sa dali znovu dokopy Sex Pistols. No nemyslím si, že sa to počíta. Čo je čudné, že som v skupine, ktorá sa po celý čas volá The Cure. A to už je takmer 20 rokov. Ale za ten čas tu bolo množstvo rôznych kapiel s názvom The Cure a každá z nich bola veľmi výrazná. No a v každej tej zostave som bol aj ja úplne iná osobnosť. Takže nemám pocit, že by som sa po celý čas venoval tomu istému. Chvíľu som bol dokonca aj členom The Banshees a venoval sa aj ďalším projektom mimo The Cure. Nepremýšľam v štýle, "Toto robím po celý čas". Venujem sa tomu preto, že mi to robí skutočnú, ale skutočnú radosť. Jednoducho mi to dáva obrovskú satisfakciu a stále som z mojej práce veľmi nadšený, takže momentálne nevidím jediný dôvod, prečo by som to mal všetko zabaliť. Dokonca aj keď hráme koncerty pre ľudí, tak od nich nemáme odozvu, že by chceli, aby sme skončili. Zdá sa, že sa im to všetko páči. Myslím, že dôležitejšie je, že tvoríme hudbu a v tom je ten rozdiel. Nepostupujeme podľa nejakých vzorcov. Stále sme tradičnou kapelou, ale myslím, že práve s tou koncepciou tradičnej kapely tvoríme trochu čudnú hudbu.

A čo si teda myslíš o návrate Sex Pistols?
(smiech) Aby som bol úprimný, mám z toho menšiu depresiu. Nemyslím si, že to bude fungovať. Myslím, že to zavesia na klinec. Je to podvod, a to je na tom smutné. John Lydon peniaze nepotrebuje. Chýba mu jednoducho iba pocit, že je stredobodom pozornosti. To, čo PiL urobili, to bolo vážne, vážne dobré, no nikdy sa nezdalo, že by sa to dočkalo takého uznania, aké by si to zaslúžilo.

Niekde si sa vyjadril, že tento album je dielom skupiny vo väčšom merítku, ako ktorýkoľvek z predošlých albumoch, ktoré viac reflektovali na tvoju osobnosť.
Áno. Myslím, že na tomto albume je viac cítiť prístup celej kapely, hlavne kvôli spôsobu, akým sme album nahrávali. Celý rok sme v podstate žili spolu (na dvoch vidieckych sídlach na anglickom vidieku). Na celom projekte cítiť spoločný prístup. Jednoducho každý bol do projektu zapojený od samého začiatku.

Ako sa tie rôzne hudobné vplyvy dostali na "Wild Mood Swings"?
Ako sme spolu žili, tak sme spoznali hudobné chúťky každého z nás, hlavne pri spoločnom stolovaní. Dokonca sme podľahli aj etnickej hudbe. Nakúpili sme množstvo cd-čiek, hudbu z celého sveta a robili sme si tematické večere. Takže odtiaľto to všetko pochádza, a preto sme nahrali tak podivné veci. Dokonca sme počúvali aj kazetu s ruskou hudbou a potom sme sa pokúsili nahrať hudbu v ruskom štýle. Samozrejme, väčšina z tých vecí bol odpad, dobre sme sa na tom smiali. Ale kombinácia niektorých zvukov, obzvlášť na "The 13th", ten podivný trumpetový zvuk a podobne, mi príde pôsobivá a chcel som to do tej skladby jednoducho začleniť.

Všimol som si, že obyčajne býva v kreditoch uvedená celá skupina. No panuje pritom všeobecná predstava, že The Cure sú tvojou umeleckou víziou, cez ktorú sa prezentuješ.
A stále to tak je. Ohľadne kreditov je to tak preto, že som sa nikdy nechcel škriepiť o peniaze. Pravda je taká, že 95% skladieb The Cure som napísal ja. No nikdy som nechcel byť v pozícií, keby by si ľudia v kapele mysleli, že som vybral skladby, ktoré som napísal ja za cenu ich jednej či dvoch skladieb, pretože som ich chcel všetkých uviesť do kreditov. Takže sú tam jednoducho uvedení všetci. Pravda je taká, že napísaná skladba je len prvým krokom. Následne sa to všetko musí pretransformovať do hrateľnej podoby, nahrať a urobiť z toho niečo hmatateľné a zábavné. A na tomto sa podieľajú skutočne všetci. Ja nie som The Cure, ale bezo mňa by The Cure nemohli existovať. A v tom je nepatrná odlišnosť. Život skupiny závisí od toho, kto v nej je. Nič v "The Cure" by som nikdy nemohol označiť za moje vlastné.

Aký máš pocit z toho, že si vnímaný ako "zásobovač" melanchólie?
Ide o lajdáckosť médií, ktoré upevňujú názor, že The Cure sú melancholickou skupinou. Keď sme začínali, tak sme boli kvázi popovou kapelou, robili sme veci ako "Boys Don´t Cry" a podobne. Boli to trojminútové, veľmi rezké veci. Príležitostne sme samozrejme nahrali aj nejaké temné veci. Postupne sme zmutovali do skupiny, kde sa naše práce viac posúvali do pomalšej a temnejšej polohy. Tu chcem len podotknúť, že v mojom osobnom živote išlo o veľmi problematické obdobie a skupina na to jednoducho reflektovala. Ale to bola fáza kapely, ktorá trvala možno tak dva a pol roka. Lenže vždy keď prídeme s niečím novým, tak sa nám to vráti a pripomenie. Ak skutočne počúvate naše nové nahrávky, tak nie je možné, aby ste nás označili za pochmúrnu kapelu. Iba tri albumy sa zaoberali temnotou a ponurnou stránkou života - "Seventeen Seconds", "Faith" a "Pornography". Lenže to som už z môjho systému vyradil. Od roku 1982 sme nevydali žiaden album, ktorý by sa tiahol v duchu jednej jedinej nálady.

Oblečením počnúc, účesom končiac... množstvo mladých na koncertoch Cure sa snaží vyzerať ako ty. Lichotí ti to alebo si tým naopak pohoršený?
Zistil som, že mi to lichotí, no myslím, že je to často mylne vnímané. Oni tak nevyzerajú preto, že chcú vyzerať ako ja alebo skupina. Ja som robil to isté. Kedysi bol spevák menom Alex Harvey, mal som vtedy asi 14, či 15, obliekal si vždy bielo-čierne pásikavé tričko, no a ja som presne také tričko nosil vkuse asi rok a pol. Takže, ja mám pre takéto veci pochopenie. On bol veľmi undergroundový vtedy. Mimo Anglicka o ňom nik nevedel. Ľudia sú radi, keď existujú kapely ako tá naša a vizuálnom reprezentáciou sa stotožňujú s jej postojmi. Je to len spôsob, akým vlastne svetu hovoria, "Túto skupinu máme radi".

Pamätám si na turné k albumu "Kiss Me..." v roku 1987, kedy si ostrihal vlasy a bolo evidentné, že niektorých fanúšikov to parádne pobúrilo.
Na tomto turné to urobím znova. Za posledných 10 rokov som si doslova vyholil hlavu asi 3 krát. Ale iba v jednom z tých troch prípadov som sa aj verejne prezentoval. Po skončení turné k "Wish" albumu som ako úplne prvú vec urobil to, že som si vyholil hlavu. A potom som asi dva roky nič nerobil.

Počul som, že ako tínejdžer si do školy nosil zamatový oblek. Je to pravda? A v ktorom období si bol najnezvládnutejší?
Trochu. Ja som teda veľmi autority nikdy nerešpektoval. Dokonca ani dnes nie. A bol to zdravý postoj. Ale nesnažil som sa byť zlý. Ja som len nedokázal pochopiť, prečo som mal robiť niektoré veci len preto, že sa to tak robilo odjakživa. Aj dnes tak vnímam svet okolo seba. Vždy sa pýtam, prečo by som mal to a to robiť, keď s tým v podstate nesúhlasím.

Svojho času si sa nechal počuť, že si z domu odišiel kvôli totálne "streleným" rodičom, ktorí ťa inak vždy veľmi podporovali. Sú tvoji rodičia naozaj takí výstrední?
Vždy boli a stále sú. Minulý týždeň sme mali koncert v Londýne. Bolo to v podstate niečo ako veľká TV šou. A oni tam prišli a v podstate to tam celé ovládli. Bolo to mierne bizarné. Keď som niekde s nimi, tak ja sa staviam do úzadia. A je to dobré. Oni sa dokážu veľmi tešiť a majú radosť sami zo seba, čo sa mi páči. Mám rád ľudí, ktoré sú dosť nad vecou. Naopak neznášam flákačov a tých, čo vo všetkom vidia čosi zlé. Preto sa vždy smejem, ak niekto na mňa útočí pre môj imidž, že práve ja som jeden z tých, čo vidia vo všetkom len to zlé a smutné, a pritom ja som nikdy taký nebol.

zdroj: BAM Magazine, 14/06/1996



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi