Satisfakcia prianí - 05/1992


S Roberom o albume "Wish"


Stretli sme sa na tichom vidieku v okolí Oxfordu. Líder jednej z najtrýznivejších a najtajomnejších anglických kapiel nám porozprával všetko o novom albume "Wish", ktorý, ako nám prezradil, je plný evokujúcich gitarových zvukov a pozitívnych tém, postavených hlavne na osobných skúsenostiach.

Šesť mesiacov kľudu na oxfordskom videku pre jednu z najnepokojnejších britských kapiel: The Cure. Výsledok: nový album "Wish" zrodený v atmosfére priateľstva a spolupráce. Pred troma rokmi, krátko po odchode Lola Tolhursta, jedného z trojice zakladateľov skupiny, oznámil Robert Smith svetu, že album "Disintegration" je ich posledným. Samotný názov albumu dokonca dokonale korešpondoval s psychologickým stavom, v ktorom sa skupina nachádzala. Ale dnes sú tu opäť. Na prvý pohľad sa takmer nezmenili: rovnaký mejkap, rovnaké účesy. No keď sa na nich pozrieme bližšie, je evidentné, že opäť našli svoju stratenú harmóniu.

"Na rozdiel od The Cure, v ktorých pôsobil Lol Tolhurst, sme teraz spolu z dôvodu vlastného chcenia," povie Smith. "Čo sa týka vnútorných štruktúr, v tomto sme jednotní, stretávame sa často aj pri iných príležitostiach, nielen pri tých hudobných."

Ale album "Wish" odhaľuje tú najpokojnejšiu stránku The Cure. Názov sa dá vysvetliť mnohými spôsobmi, podľa samotného Roberta "ide o emotívnu naliehavosť, nie o pasívny stav, ako aj o satisfakciu prianí." Albumu predchádzal 7" singel "High", ktorý vybrali z prozaického dôvodu - javil sa totiž ako najprístupnejší z hľadiska hranosti v rádiách, hoci podľa Smitha je najreprezentatívnejšou skladbou albumu "Friday I´m In Love".

Za 15 rokov pôsobenia na hudobnom poli predali 18 miliónov albumov. No napriek tomu sa im nikdy nepodarilo dobiť prvú priečku v UK Top 10. Zdá sa však, že ich tento "domáci neúspech" vôbec netrápi. Tvrdia totiž, že sa pri svojej práci nikdy nedali ovplyvňovať zákonmi trhu alebo jeho prognózami. V ich vlastnom hudobnom vesmíre zbožňujú spontánnosť mladých klubových kapiel a ich vlažný prístup ku konvencií, móde a úspechu. K tým najobľúbenejším patria Ride, Curve, Levitation, God Machine a Rush.

Medzi fanúšikov The Cure patria ako jačiaci tínejdžri, tak aj zrelí 30-tnici a starší. A všetko okolo The Cure sa dá prirovnať ku kultu: fanúšikovia s nimi cestujú po koncertoch a patria k tým najoddanejším v celkom hudobnom svete. "Je medzi nimi ešte väčšie puto, ako medzi nami. Dokonca sa medzi sebou poznajú, aj keď ich delia veľké vzdialenosti. Vládne medzi nimi akýsi kmeňový inštinkt," povie Smith. "Keď sa odvoláte na Cure štýl, tak sú to obyčajne strapaté dlhé vlasy, no ja som sa pritom za posledných päť rokov trikrát ostrihal."

A čo texty nových skladieb? "Pohybujú sa v pásme nenávisti a lásky, postavené zväčša na osobných skúsenostiach, ale netreba ich brať v tomto smere doslovne. Ak by som prežil všetko, o čom som napísal, tak by som tu dnes už nebol. Bol by som mŕtvy."

Z hudobného hľadiska sme asi najväčší dôraz kládli na gitary (dnes hráme na gitarách traja). Z toho dôvodu je aj náš zvuk agresívnejší: rozhodli sme sa dať klávesom menej priestoru a vrátili sme sa tak k odkazu, ktorý sme kedysi vytvorili - sme gitarová kapela."


S osobným rastom Roberta Smitha to však vyzerá inak: "Mám hotový aj vlastný album, ale ten je veľmi depresívny: ja a dve akustické gitary, niečo na štýl Leonarda Cohena. Dôvod na jeho vydanie bude mať však význam až v momente, kedy The Cure prestanú existovať. No dnes sú The Cure živší ako kedykoľvek predtým."

zdroj: Tutto, Italy 1992
autor: Giovanna Asselle



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi