Božskí géniovia, The Cure – 03/2009


Robert odpovedá na otázky "slávnych"


Robert Smith: Každý rok vyhrávame anketu "Koho by ste radi videli hrať na Glastonbury. Ja tie hlasy z domu rozhodne neposielam."

Followill, Kings Of Leon: Ako si toľké roky udržuješ svoj hlas? V podstate sa za ten čas nikdy nezmenil. Máš skutočne prekrásny melodický hlas. V čom tkvie tvoje tajomstvo?
Robert: Drzáni! Môj hlas bol kedysi oveľa lepší. Po prvýkrát som ma verejnosti spieval na úplne prvom koncerte The Cure. Zaspieval som v podstate jedinú pieseň. Nervózne som stepoval pred mikrofónom, spievanie som doslova nenávidel. Niekto mi v rannej mladosti poradil, aby som spieval tak, ako keby som rozprával, pretože si tam zachovám rovnaký hlas a v tom je to tajomstvo. A k tomu som prestal pred 15-timi rokmi fajčiť.

Zinner, Yeah, Yeah, Yeahs: Akým spôsobom si udržiavaš tie svoje strapaté vlasy?
Robert: Sranda, na toto isté sa ma pýtajú decká od susedov, kde bývam. Sú to dvojčatá a keď k nám prídu, spýtajú sa, "Ako si to robíš s tými vlasmi?". Obyčajne používam gel, ale to veľmi nezaberá...

Flowers, The Killers: Tvoja najobľúbenejšia skladba z albumu "Head On The Door"?
Robert: To je dosť komplikované. Práve sme rozoberali zajtrajší koncert v O2. Rozhodli sme sa, že by sme sa mali obzrieť späť, na to, čo sme spolu dokázali, setlist bude zložený z kľúčových skladieb každého albumu. No pri "Head On The Door" sa nevieme na kľúčovom songu zhodnúť. V prípade ostatných albumov je to až neuveriteľne jednoduché, ignorovať hity; napr. pri "Kiss Me... " albume... vedeli sme, že "The Kiss" bola tou skladbou, pri ktorej, keď sme ju nahrali, sme vedeli, o čom bude album. No pri albume "Head On The Door" sme taký moment nezažili. Je to asi jediný náš album bez takej poznávacej, titulnej skladby. Možno na tom albume určuje líniu skladba "Close To Me", no od kľúčovej skladby má strašne ďaleko.
Takže som to predebatoval s ostatným a Simon sa ma spýtal, "Prečo teda nie je potom tou kľúčovou skladbou "Close To Me"?". Je to bieda, vážne, je to trochu ako The Troggs na acide. Mohol by som povedať, že mojou najobľúbenejšou skladbou z "Head On The Door" je "InBetween Days", pretože mi vždy pripomenie to obdobie a kľúčová skladba je vždy tá, ktorá mi ten ktorý album pripomenie. Album "Disintegration" je ďalším príkladom. Ktorú skladbu z neho by ste vybrali? Kapela sa teda v tomto smere rozdelila na dva tábory a ja som musel použiť piaty hlas, ktorý som si nechával v rezerve pre "Disintegration", lenže niektorí povedali, "No tak, nech je to "Lullaby"," a tak sme s ňou otvorili dnešný set. Je to zložité byť starým a robiť toto všetko tak dlho, pretože nakoniec skončíte vo zvade, ako vôbec napratať všetky tie skladby do trojhodinového setu, tobôž uvažovať nad 90-timi minútami.
"Bloodflowers" je v tomto smere najzložitejším albumom, nedokázali sme napasovať skladbu "Bloodflowers" nikde inde, len na začiatok setu. To som prehlásil, "Ja s "Bloodflowers" koncert nezačnem," pretože som chcel začať koncert s "Underneath The Stars" z nového albumu, možno aj preto, že v Anglicku ten album takmer nik nepočul. Ak by sme celý set zaplnili s emotívnymi, dramatickými skladbami, bol by to fantastický setlist, lenže toto nebude naše publikum, bude to O2 Aréna a budú tam hrať aj Franz Ferdinand, White Lies, musíme byť trochu benevolentní. Keď na to príde, ja na benevolentnosť kašlem, ale choďte na pódium a povedzte, "Toto sme my, kašlať na ostatných..."

?: Čo ťa viedlo k napísaniu skladby "Boys Don´t Cry"?
Robert: Možno kombinácia túžob byť ako The Beatles a The Buzzcocks. Z tých všetkých kapiel, na ktoré som chodil, kým sme začali, boli The Buzzcocks najlepší. The Stranglers boli famózni, no Buzzckocks ma v sebe niečo, pri čom ste si pomysleli, "fuck me"... boli proste The Beatles punkovej scény. Vrátil som sa domov z koncertu a chcel som zo seba dostať kombináciu Beatles a Buzzcocks, no akosi nebol čas, už sme mali napísané skladby pre album "Seventeen Seconds", viete, Buzzcocks mali zopár skvelých stránok. Pramenil z nich punk, ten však pomaly odchádzal, tak ho museli čímsi nahradiť, a tak z nich vzišiel nápad na dojímavý pop."

Mat Horne: Ktorý tvoj vlastný text je podľa teba najlepší?
Robert: Kedysi som zaň pokladal skladbu "Faith", pretože pre mňa veľmi veľa znamenala. Bolo to po prvýkrát, čo som mal pocit, že som stvoril niečo, čo prejde skúškou času. Dnes mám taký pocit pri viacerých našich starých skladbách, ale mám od nich dosť odstup.
Dnes sa na pódiu cítim viac v pohode so skladbami ako "Underneath The Stars", rád totiž spomínam, ako sa rodili v štúdiu a ako sa postupne dostávali do konečnej fázy, ktorú poznáte z albumu. Je to pocit, že len my sme takého čosi schopní. Vždy musíme zahrať aj čosi nové, dobíjame si tak baterky. A taká "Push" z "Head On The Door" s Porlom, tak to je skutočne čosi úžasné. Nechcem byť nespravodlivý k Perrymu a Rogerovi, boli sme vtedy úplne iná skupina a hrali sme na maximum, ale keď sme vtedy hrali "Push", tak sme predstierali, že sme rocková kapela, kdežto dnes si pomyslím "už nemusíme nič viac predstierať, sme rocková kapela!".

Murph, The Wombats: Tvoje obľúbené kapely súčasnosti?
Robert: Nemyslím si, že počúvam dostatočne veľa materiálu od kohokoľvek, aby som dokázal povedal, že sa mi to naozaj páči. Ani si nemyslím, že schválením vecí na cover albumy dávam tým kapelám priam kráľovské požehnanie, ale pri počúvaní niektorých kapiel z NME Cure cover disku som mal pocit, že priam explodujem. "Friday I´m In Love" v podaní Marmaduke Duke je naozaj dobrá. Kedysi dávno sme hrali s Elbow, zažili sme spolu skvelý večer a moju mamu dokonca ponúkli džointom, čo bolo vážne milé. Ona je už osemdesiatnička. Bol to skvelý deň, slnko zapadalo, vyrazil som na ich koncert a bol som úplne unesený tým, čo predviedli. Dnes keď vidíte, ako sú oslavovaní, tak máte pocit, že sa deje asi čosi zvláštne, pretože oni si to naozaj zaslúžia.

Emily Eavis: Pamätáš sa, keď sme spolu pozerali zápasy Majstrovstiev sveta vo futbale?
Robert: Odpoviem zdvorilo. Na Glastonbury sme vystupovali tri krát počas našej kariéry - od roku 1995 sme tam nehrali - a vždy ma zaujíma, prečo nás odvtedy znova nepozvali. Dokonca som im pred pár rokmi napísal list s tou otázkou a oni mi poslali dosť pochmúrny list s odpoveďou, kde tento fakt zdôvodnili. Vraj hlavným dôvodom je skutočnosť, že v tejto krajine nás nik nechce vidieť naživo. Pamätám si, kedy sme spolu pozerali Majstrovstvá, bolo to vážne milé, ale som trochu v smútku, pretože oni každý rok vyhlasujú anketu s otázkou, koho by ste radi videli na Glastonbury a my vyhráme úplne každý rok, je to absurdné. Ja doma rozhodne nesedím a nehlasujem za nás!"

Coyne, The Flaming Lips: Všimol som si, že vo videoklipoch ako "Friday I´m In Love" máš obuté veľké červené tenisky, ktoré tak vytvárajú dojem, že si štíhlejší. To bol zámer?
Robert: No, nosím biele tenisky a v roku 1992 som rozhodne nepotreboval pôsobiť štíhlejšie – ak keď cez kľúčovú dierku by som sa rozhodne neprepchal! Hmm, máš pocit, že červené tenisky ťa urobia štíhlejším? Do kelu, na akých drogách lietaš?

zdroj: NME, 07/03/2009



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi