Niet liečby bez bolesti - 02/2009


Robert pre londýnsky TimesOnline


Udržiavať skupinu pri živote tak dlho stojí veľa námahy, vysvetlil Robert Smith nášmu korešpondentovi.

Robert Smith premýšľa o konci kapely "vždy, keď nahrávame album." Vykúzli pri tých slovách malý zlomyseľný úškr a zahľadí sa na svet ako plyšová verzia Jokera Heatha Ledgera. "Ale úplne vážne. Pri albume "The Cure" (2004) som doslova vedel, že k tomu došlo."

Napriek tým 30-tim rokom v úlohe alternatívnej rockovej legendy; napriek miliónom predaných albumov, napriek 13-tim albumom a štadiónovým koncertom po celom svete, či uznaniu titulom Godlike Genius na ceremónii NME Shockwaves Awards, ktorá sa uskutoční v stredu 25.februára s nasledovným Big Gig koncertom v O2 Aréne na druhý deň, sú The Cure asi najnestabilnejšou kapelou rocku. Evidentne vždy niekto prevráti výčapný pult.

Kapela upadla do rockovej recesie: ich budúcnosť visí vždy na vlásku, každý nový album môže byť posledný, nik z členov nemá svoj džob v kapele istý. A jediný stály a pôvodný člen kapely, Smith, rozpoznateľný z troch míľ aj v snehovej búrke, je zároveň ikonou skupiny, kormidelník, no zároveň aj kat.

Jeho sekera v pohyblivej zostave The Cure sekala od roku 1980 už veľakrát, a aj keď sa Curiosa festivalové turné po Amerike v roku 2004 stalo veľkou oslavou, nabrúsil čepeľ sekery opäť a sťal symbolicky hlavu dlhoročnému gitaristovi Perrymu Bamontemu a klávesákovi Rogerovi O´Donnelovi. "Vedel som, že pre Perryho a Rogera nastal koniec," povedal. "Mimo pódia som s ani jedným nedokázal stráviť viac ako 5 minút. Keď raz niečo skončí, tak to skončí. Obom som im povedal, že chcem čosi vyskúšať so Simonom a Jasonom a vlastne som im dal vedieť, ako to skončí. Mal som pocit, že je to z mojej strany férový krok, pretože som nadobudol presvedčenie, že ak to nebude fungovať ani so Simonom a Jasonom, tak kapela nadobro skončí. Nemalo zmysel veci zbytočne naťahovať. Bolo veľmi ťažké skupinu udržať po hromade."

No bol to menej zložitý rozpad, než ten z roku 1989, kedy zo skupiny musel odísť jeden z jej zakladateľov, bubeník a chronický alkoholik Lol Tolhurst, ktorý sa o päť rokov neskôr neúspešne súdil so Smithom o nezaplatené tantiémy.

Smith sa smutne usmeje. "Najväčšia sranda na tom súdnom spore s nami, alebo lepšie povedané so mnou osobne, bolo to, že si ani nemohol na mnohé veci spomenúť, vďaka čomu prehral na plnej čiare. Mal som doslova morálnu povinnosť na súde vstať a prehlásiť: "Lol, pamätáš sa na časy, kedy..."."

"Najhoršia vec, akú sme mu kedy so Simonom urobili, bola, že sme ho v autobuse vyzliekli do naha. Zastavili sme pred hotelom v Chicagu, bolo asi 5 hodín ráno a povedali mu: "Lol, ideme do klubu zdravia, ideme všetci na masáž." "No supeeeeer." "Všetci sa teraz vyzlečieme a dvere autobusu sú hneď oproti vchodu do "hot tubu". On na to: "Hneeeďsoomtaaaam." Takže sme predstierali, že sa vyzliekame, Lol si dal dolu nohavice, ponožky a vkročil do hotelovej haly, kde bol nosič s tým vozíkom na batožinu. Posadili sme Lola na ten vozík a povedali: "Do hot tubu!" a postrčili sme ho priamo k recepcii hotela Chicago Hilton. Simon ho ešte posunul k výťahu so slovami "Ty blbý debil!" a dvere výťahu sa zavreli."

V rokoch 2004-2006 balancovali The Cure na pokraji vyhynutia. Smith, sám neistý, či sa chce venovať hudbe sám alebo s kapelou, okresal skupinu na trojčlennú zostavu. Neskôr, keď znovuobjavil svoju múzu, naverboval niekdajšieho gitaristu (a švagra zároveň) Porla Thompsona a počal leta 2006 zavretí v Olympic studios nahrali každý deň jedno demo. Zdanlivo nemožná úloha pre kapelu, ktorej náladové skladby, ako bolo známe, nahrávali aj niekoľko týždňov, na nakoniec skončili s 33 kompletnými skladbami, z ktorých 13 sa dostalo na minuloročný októbrový album "4:13 Dream", ktorý sa stal akýmsi experimentom v návrate do formy. Väčšina zvyšku bude tvoriť druhú, "temnú" časť výsledku nadšenia z nahrávania. Smith dúfa, že album bude vydaný v tomto roku.

"Je to spoločník, akási nočná mora tej "snovej" záležitosti," vysvetľuje. "Album "4:13 Dream" končí v akomsi temnom akorde a ja mám pocit, akoby išlo o pauzu, kedy si každý povie "Fííha, som zvedavý, čo bude ďalej." Ono to bude pokračovať tam, kde to naposledy skončilo."

Smith neustále sleduje hudobnú scénu, neustále sleduje vlastné motivácie, ako aj motivácie spoločnosti. Inauguráciu Baracka Obamu však nesledoval, pretože "podľa mňa v súčasnej politickej klíme išlo len o akýsi pokus uviesť ľudí do úžasu. Dnes sa s ľuďmi príliš manipuluje, takže sa snažím byť ostražitý. Dúfam, že naplní aspoň polovicu zo všetkých tých sľubov."

Takisto ostro kritizuje neochotu ich labelu vydať ich skladby z Olympic Studios v podobe dvojalbumu, zvlášť dnes v období "download" revolúcie. "Percento ilegálneho downloadu je doslova ohromujúce," hovorí. "Je to bláznivé a tragické zároveň. A ešte k tomu je tu značná neochota veľkých labelov sa s tým popasovať. Ich umelci tým ilegálnym sťahovaním veľmi trpia: keďže ich legálny predaj klesá, tak im label ani nemusí toľko platiť. Tie labely vlastnia ale spoločnosti, ktoré sú určitým spôsobom previazané na internetových providerov. Táto časť celej veci je značne nejasná."

"Experiment Radiohead, "zaplať koľko chceš" - s tým som absolútne nesúhlasil. Nemôžete predsa ľuďom dovoliť, aby sami uznali, koľko zaplatia za vašu prácu, to akoby ste nevedeli oceniť vlastnú prácu, a to je hlúposť. Ak určíte cenu mojej práce a nik nebude ochotný to zaplatiť, tak ma možno zosmiešnite, ale myšlienka, aby zákazník určoval cenu je totálna blbosť, to predsa nemôže fungovať."

Hoci hovoril jemne a s úškrnom, nedalo sa nespozorovať, že sa zo Smitha stáva starší "naštvaný mladík" hudobnej scény (v apríli bude mať 50). A kto by mu to vyčítal: veď vlastne svetu predstavil gothickú scénu, čo ale permanentne odmieta ("Väčšina tých goth deciek vyzerá vážne super, ale myslím, že by boli zdesení predstavou, že by sme ich mali reprezentovať"), je kritizovaný, že vo svojom veku si stále udržiava pavúčie vlasy a používa mejkap ("Myšlienka starnutia s noblesou je irelevantná. Pozerám sám na seba a cítim sa momentálne kdesi na rozmedzí. Zostal som tam trčať.") a býva obviňovaný za väčšinu násilností jeho fanúšikov.

"Som v nešťastnej pozícii, pretože sa niekto zabil na našom koncerte a vraj sme ho k tomu doviedli," zachveje sa pri spomienke. "Bolo to pekne nepríjemné. Hrali sme práve vtedy veci z "Kiss Me..." albumu a bola to pekne nadupaná noc, no na pódiu to malo zvláštne emočnú hĺbku, ktorá akoby sama smerovala k tomu, čo sa potom stalo."

"Stalo sa nám to niekoľkokrát. V Česku si na našom koncerte policajt strelil do hlavy, bolo to počas turné k albumu "Bloodflowers", a na tom turné sa nám čosi podobné stalo ešte raz. Pripúšťam, že je to hrozné. Je veľmi ťažké potom niekde sedieť sám a premýšľať o tom, prípadne sa snažiť vcítiť do tých pohnútok urobiť čosi také na verejnosti."

Poznámky o samovražde mu poslal raz aj jeden fanúšik a tie sa stali základom klamlivo popovej "The Reason Why" z albumu "4:13 Dream", hlavne v časti: "“I won’t try to bring you down about my suicide/ If you promise not to sing about the reasons why."

S takýmto bremenom na pleciach je ťažké snívať a uvažovať o krásnom a spokojnom dôchodku. "Zlaté obdobie už mám za sebou," povie s úškrnom. "Predstavujem si, ako si robím barbecue a spokojne sa opriem do kresla. To všetko raz bude. Mojou métou v 40-tke bolo dožiť sa 50-tky, kedy by sme mohli osláviť 30-te výročie kapely. To je môj rok nula, ak to chcete vedieť, kedy sa prehupnem na druhú stranu."

"Pracujeme na DVD "History of...", ktorý mapuje snáď všetko, čo som nahral a nafotil za tých 30 rokov. Je to ako utápať sa v čase, keď to sledujete. Príšerné, ako ten čas letí."

Smithovi s ďalším albumom končí nahrávacia zmluva. Bude to teda posledný album The Cure? Zauvažuje. "Možno bude ďalší, chcel by som tento rok dokončiť môj sólový album. Už je to 10 rokov, čo som sa ho naposledy snažil dokončiť. Vždy keď sa priblíži nejaké moje okrúhle výročie, tak sa naň zameriam, oprášim tú krabicu, z ktorej vytiahnem staré pásky. Je to postupne sa rozvíjajúca autobiografická záležitosť."

Zachichoce sa, a v tom úsmeve stále cítiť tínejdžerskú nestálosť. Zameriava sa na svoj sólový album, jeho legendárnu skupinu, jeho temne žiarivý život.

"Možno mám strach to dokončiť."


30 rokov laku na vlasy: Príbeh The Cure

1976-77
Prvá inkarnácia skupiny, The Obelisk, je sformovaná študentmi Notre Damskej strednej školy v Crawley, Sussex, v ktorej hral Robert Smith na piáno. Zmenili si názov na rovnako hrozivú Malice a rok na to na optimistickejší Easy Cure, kde sa Smith po prvýkrát predstavil v úlohe speváka.

1978-79
Zbavili sa z názvu slova "Easy" a Cure vydávajú svoj prvý singel "Killing An Arab". Odmietajú obvinenia z rasizmu a trvajú na tom, že skladba je inšpirovaná "Cudzincom" Alberta Camusa. V nasledujúcom roku vydávajú debutový album "Three Imaginary Boys" a predstavujú sa v úlohe predskokanov na turné Siouxsie And The Banshees. Bassák Michael Dempsey opúšťa kapelu. A nebol jediný.

1983-85
Popovejšie a elektronickejšie smerovanie, užívajú si úspech so singlami ako "The Lovecats" (1983) a "Close To Me" (1985).

1987
Absolútne melodická "Just Like Heaven" sa stáva ich prvým hitom v americkej Top 40.

1989-92
Znovuobjavenie temnej stránky bez straty komerčného úspechu, vydávajú "strašidelný" album "Disintegration" (1989), z ktorého sa celosvetovo predalo viac ako tri milióny kópii. V tom istom roku skupinu opúšťa Lol Tolhurst, ktorý v roku 1994 prehrá so Smithom súdny spor o tantiémy. Aj napriek rozruchu okolo prípadu s Tolhurstom vyhrávajú cenu Brit Awards ako najlepšia britská kapela a v roku 1992 vydávajú svoj komerčne najúspešnejší album "Wish".

1996
Objavili sa v novej zostave, v ktorej vydali s rozčarovaním prijatý album "Wild Mood Swings" (1996) a v roku 2000 omnoho lepšie prijatý album "Bloodflowers", s ktorým boli nominovaný na cenu Grammy.

2003-04
Na oboch stranách Atlantiku dobili Top10 a v rovnakom roku boli hviezdami festivalu Coachella v Kalifornii. V roku 2004 absolvovali v Amerike turné so Smithovými obľúbenými kapelami ako Interpol, Mogwai a The Rapture.

2005-08
V roku 2005 sa stali obeťami Perry Bamonte a Roger O´Donnell, ktorých Smith zo skupiny vyhodil po dvoch úspešných dekádach fungovania v The Cure. Zvyšok kapely sa predstavil v Paríži v rámci akcie Live8 a v roku 2008 vydali v poradí 13-ty štúdiový album "4:13 Dream".

2009
Cena Godlike Genius udelená magazínom NME.

autor: Mark Beaumont
zdroj: timesonline.co.uk



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi