Cure-ious – 11/1981


Nezvyčajní pohoďáci v New Yorku


The Cure sú tým druhom rockovej skupiny, ktorá likviduje rozdiely medzi novinármi a kritikmi. Jednoducho sa musí na nich hľadieť objektívne; buď to s nimi myslíte dobre alebo z toho nebudete mať žiaden osoh.

Alebo, lepšie povedané, "Faith", tretí album skupiny, ktorý práve vyšiel na značke A&M v tandeme s ich predošlým "Seventeen Seconds" ako dvojalbumový set s náznom "Happily Ever After" - rovnako zavádzajúci názov ako posledná kapela Iana Curtisa s názvom Joy Division. Väčšia časť koncertného setu The Cure je zámerne, doslova až bolestivo pomalá. Na pódiu v newyorkskom klube The Ritz dokonca schválne predĺžila majestátno smutnú "Funeral Party" a spolu s ďalšími titulmi ako "The Drowning Man" pridala ďalšiu dimenziu slovnému spojeniu "nepríjemný pocit" (miasma). Ide o tanečnú hudbu pre autistov?

Tak poďme na to. V horúcej, vlhkej tančiarni po náročnom dni za rezervovaným stolom nahrávacej spoločnosti, kde ľudia buď podriemavajú alebo to už balia a idú domov, nie je absolútne žiaden problém hodiť reč o hudbe. K najvyzdvihovanejšej "poľahčujúcej okolnosti" v súvislosti s náladovými mantrami The Cure sa javí fakt, že namiesto spánku sa poslucháč dostane do akejsi zvláštnej hypnózy. A čo tak "melancholický cukrík pre vaše uši"?

Už od samého začiatku bola produkcia The Cure , či už médiami alebo kritikou, kategorizovaná. Na druhý deň v kancelárií A&M nám kapela prezradila, že dokonca aj ich nahrávacia spoločnosť má problém popísať ich hudbu v tlačových správach.

"Povedali nám, "no ale toto nie je váš štandardný štýl"," povie bubeník Laurence "Lol" Tolhurst s podivnou dávkou rezignácie v hlase. "A to ste mali počuť ešte predtým, ako som začal veci cenzúrovať." pridá sa gitarista a spevák Robert Smith. "Povedia, že náš zvuk sa nedá prirovnať k ničomu a v zápätí dodajú, že sme "kozmickí Ventures" s nádychom psychedélie a podobne. Určite použili verziu z pobočky na Západnom pobreží."

Smithovo bežné priezvisko prevyšujú jeho neobyčajné črty. Podobá sa menej fantazijnej verzí Marvelovho komiksu "Sub-Mariner" - bez špicatých uší, no zato so šokujúcimi strapatými vlasmi. On sám tvrdí, že sa vôbec netrápi s opisom hudby ich skupiny, nakoľko kreatívny proces The Cure je veľmi intuitívny.

"Nikdy neteoretizujeme o tom, čo robíme. Ani za tým netreba hľadať nejaké tajomné myšlienky. Keď si spolu sadneme a začneme hrať, tak okamžite rozpoznám, že to nie je ono. Keď sme začínali - dá sa povedať, že to bol práve ten moment, kedy som chytil po prvýkrát gitaru - tak som sa snažil vyhnúť všetkým tým známym hudobným klišé. V podstate som nikdy nechcel byť gitaristom a aj ostatným (pôvodne Tolhurst a bassák Michael Dempsey) som sa snažil nahovoriť, aby svojim nástrojom úplne nepodľahli, teda aby sa nepovažovali za bubeníka a bassáka. To je totiž strašne limitujúce. Skladba tak potom, na rozdiel od modelu hudobných rolí, môže diktovať smerovanie akcie."

Debutový album The Cure, "Three Imaginary Boys" (v Spojených štátoch pod hlavičkou PVC vydaný s názvom "Boys Don´t Cry") je zložený z dvanástich krátkych skladieb, väčšinou s pochnúrnym/chladným scenárom, šetrnými inštrumentálnymi partami a chytľavými melódiami. "Fire In Cairo", "Grinding Halt" a dva neskoršie single (obsiahnuté na americkej verzií albumu) "Boys Don´t Cry" a "Jumping Someone Else´s Train", sa dajú považovať za popové záležitosti.

"Ale The Cure z toho obdobia nemajú nič spoločné s tým, čím sme teraz," vysvetľuje Smith. "V tých časoch sme hrali asi 50 skladieb, hlavne v puboch a hlavne ľuďom, ktorým bolo úplne jedno, či sa rozpadneme alebo zomrieme. Väčšinou z nich som napísal ja bez pomyslenia na to, či ich bude niekedy počuť viac ako 30 ľudí. Chris Perry (šéf labelu britského Fiction) z nich vybral podľa neho 30 najlepších, ktoré sme nahrali. Stali sa z nich akési kritické pohľady na klasický pop, ale nakoniec vôbec také neboli, pretože neboli vôbec populárne. Poslednou skladbou z toho obdobia bola "Jumping Someone Else´s Train" a zároveň poslednou s Dempseym. Mohli sme s takými skladbami pokračovať do nekonečna, ale to by sme boli ako ďalší Vapors - každý by stonal po svojom - a rozhodne toto nie je cesta, ktorou sa chceme uberať."

Dempseyho odchod vyvolal zmeny na viacerých frontoch. Post bassgitaristu obsadil Simon Gallup, kapela pridala klávesy, ktoré obsluhoval Matthew Hartley, zmenili sa aj texty a so zvukom aj celková podoba The Cure.

"Už od začiatku," pokračuje Smith "sa v kreditoch skladieb uvádza celá skupina, aj keď som ich napísal ja, takže sa neobjavovala žiadna žiarlivosť, aj keď som dostával viac peňazí, nechcel som, aby toto bol nejaký rozhodovací faktor. Teraz sú skladby skutočne kompozíciou celej skupiny. Nemôžem jednoducho povedať, "Pozrite, urobíme túto skladbu," pretože ak s ňou budú ostatní nespokojní, tak by sme ju ani nedokázali hrať. Aj keď je to založené na kompromise, všetci máme tendenciu uvažovať takmer rovnako."

Tolhurst vždy písal vlastné texty a dnes má šancu prispievať nimi k spoločnému úspechu, hoci posledné slovo má vždy samozrejme Smith ("Ja ich nakoniec 'podpíšem'"). Ale šablónu na texty rozhodne nemajú.

Smith: ""Charlote Sometimes" (ich posledný singel) sme po prvýkrát hrali až v štúdiu pri jej nahrávaní. Prvý pokus bol skvelý, hoci ani jeden z nás tomu druhému nepovedal, čo má ako hrať. B-strana "Splintered In Her Head" vznikla už spoločne. Najskôr sa nahrali bicie a potom sme spoločne premýšľali, čo na ne postaviť. Simon skúsil nejaké bassové party a až keď sadli k bicím, tak až potom som premýšľal o gitare. Takže v oboch prípadoch šlo o úplne odlišný proces. Jediné, čo bolo pri nahrávaní tých skladieb spoločné, bola naša koncentrácia na atmosféru, ktorú sme chceli vytvoriť - no a potom samozrejme je to Lol, ktorý obyčajne premýšľa o názvoch skladieb."

Album "Seventeen Seconds" má bohatšie textúry než jeho predchodca. Bol svieži, miestami dokonca mierumilovný, hoci to nebola ambientná hudba – aj keď tých osem kúskov (krátke inštrumentálne vsuvky nerátam) možno považovať za skutočné skladby. Album sa takmer prebojovoval do Top 30-tky a jeho plod, singel "A Forest" prerazil do Top 20.

"To je inak dobrý vtip," povie Smith. "Keď sme nahrali "Jumping Someone Else´s Train", tak v Polydore, ktorý distribuuje v Británií produkciu Fiction, povedali 'To je ono, singel pre Top10!', a nakoniec sa nikde neobjavil. A na "A Forest" povedali, že to ako singel sotva uspeje a zrazu bol z toho hit. Polydor nám jednoducho nerozumie. Jedna osoba nás tam má rada, zbytok s nami komunikuje štýlom 'Chlapci, toto je váš rok, potom sa stratíte a zostane po vás iba otázky, kto bola tá kapela?'. Kritika nám takisto nerozumie, ale my zasa po veľkej pozornosti netúžime."

Recenzenti zbystrili pozornosť po vydaní albumu "Faith". Objavil sa v súvislosti s ním termín "pôžitkársky", ale Smith sa pýta, "Ako definujete slovo 'pôžitkársky'? Je ambient pôžitkársky? Alebo Van Halen? Moja mam si myslí, že pôžitkárski sú Gregoriáni."

"Ja mám na ten album vlastné kritiky. Produkcia bola úplne odfláknutá!" Skupina vybuchne smiechom, hoci album produkovala sama spolu Mikem Hadgesom. Smith pokračuje, avšak už serióznejšie: "Nedopriali sme si v štúdiu viac času na to, aby sme mohli skladby lepšie prepracovať, no na druhej strane, ak by to trvalo dlhšie, tak by to nebolo také pôžitkárske. Posledný album ("17 Seconds") sme dali dohromady ani nie za 20 dní, tento si vyžiadal trochu viac času, ale povedal by som, že ho bolo až príliš. Máme totiž vlastné limity na to, koľko času a hlavne peňazí môžeme minúť. Tentoraz to bolo dlhšíe, pretože sme prepásli nástup do štúdia a tam sa už usalašili "omnoho dôležitejší ľudia", no a keď už sme raz stratili atmosféru, tak tá, ktorú tak veľmi chcete dosiahnuť, sa už nevráti. Hoci niečo z toho sa samozrejme zachová..."

"Je mnoho ľudí, ktorým sa páčime. Každý, koho poznám, si takisto prežil emočnú traumu zachytenú v "Seventeen Seconds", čo vás vlastne naučí, že ľuďom nemôžete tak otvorene dôverovať, ako ste na to boli zvyknutý, keď ste boli mladší. "Faith" je práve o zbavení sa toho a o hľadaní niečoho, v čo by sa dalo veriť. Zároveň je o stratení nevinnosti a dospievaní ("Primary"), ako aj o hľadaní zmyslu života." (To vyzerá na celkom dobrú zábavu)

Skupina si nejakých zlých reakcií publika v Ritz vedomá nie je. Záverečná jam session postavená na skladbe "Three" z albumu "Seventeen Seconds" je vlastne "o uvoľnení napätia z celého dňa," povie Smith. "Raz nám to trvalo celých 45 minút!"

Nezvyčajní pohoďáci? Po predošlej analýze môže niekto povedať, že sú kuriózni (Cure-ious). Zlá slovná hračka, jednoducho Cure nepoznajú inú cestu vpred.

autor: Jim Green
zdroj: Trouser Press, 01/11/1981



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi