Možno zajtra, možno niekedy inokedy - 09/2000


Úvahy o konci The Cure


"Mal som to nechať všetko tak a odísť; dej som zastavil a odchádzam, pretože keď dlho čakám, tak sa už skočiť bojím" - Maybe Someday z albumu "Bloodflowers". Niežeby Robert Smith už niekoľkokrát predtým neuvažoval o konci The Cure, len tentoraz to vyzerá omnoho definitívnejšie. Teda, možno. Po tom, čo v tomto roku vyšiel album "Bloodflowers", ktorým sa vrátili k melanchólií klasických albumov skupiny ako "Pornography" a "Disintegration" a za Dream Tour sa im zo všetkých strán v Spojených štátoch a Európe dostalo chvály, si Smith zrazu uvedomil, že práve toto by mohla byť tá dokonalá chvíľa, kedy by so cťou mohol ukončiť viac ako 20 rokov fungovania kapely. Smith, ktorý prekročil prach 40-tky (táto udalosť rezonuje celým albumom "Bloodfowers"), je v premýšľaní o svojom vlastnom obmedzovaní v dôsledku The Cure otvorenejší. Lenže, akoby to bolo, keby si nešírili "reči". Vraj nebol spokojný s fungovaním skupiny v posledných rokov. No a potom sú tu ešte fanúšikovia, ktorý s nimi vyrástli a tvoria tak obrovskú masu ľudí, ktorí si život bez pochmúrnosti a hudobných vrtochov The Cure nevedia ani predstaviť. Tento rozhovor sa uskutočnil začiatkom týždňa. Robert Smith bol práve v doma v Londýne a pôsobil veľmi veselo a čulo, hoci už bolo pol tretej ráno. Pripomíname, že v utorok 10.októbra dohrajú The Cure svoj koncert v Entertainment Centre v Perthe.

Väčšinu roka trávite na turné k poslednému albumu, aké to vlastne je byť na turné s takýmto albumom?
No momentálne skutočne fantastické. Je to asi to najradostnejšie turné The Cure, aké som kedy zažil, čo ma dosť prekvapuje. Je to asi preto, že hráme skladby, ktoré mám rád a prezentujeme stránku The Cure, ktorou žijem, a to je práve tá temnejšia stránka. Hráme práve tie dlhšie skladby, takže koncerty sú pekne dlhé a už som si na to zvykol. A takisto máme všade skvelé publikum. A to asi tiež pre skladby, ktoré hráme, pretože sme vďaka tomu vytvorili určitú atmosféru a publikum je jednoducho úžasné. Myslím, že tieto koncerty sú pre fanúšikov The Cure akýmsi svätým grálom, čo sa dá prirovnať k turné k albumu "Disintegration" (1989). Zo všetkých tých recenzií, kto ktorým som sa dostal na internete, v ktorých vládlo nadšenie a práve prirovnanie k tomu, čo som povedal, som bol mierne šokovaný. Doslova sa v nich uvádzalo, že sme dosiahli úroven turné k "Disintegration", ak nie vyššiu. Väčšiu poctu sme od fanúšikov dostať nemohli. Je to skvelé. Kapela si jednoducho sadla. Teraz má naša zostava dokonalý zvuk. Konečne získala vlastnú identitu, ktorú dosahovala niekoľko rokov. Ale je to vážne skvelé. Bude to nakoniec úplne skvelý rok.

Pôvodne sa mal album "Bloodflowers" objaviť v polovici roku 1998. Rozprávali sme sa o ňom s tebou v novembri 1997 a som si istý, že si potom na ňom pracoval. Čo spôsobilo jeho oddialenie?
Bože, to už bolo tak dávno. Vyžiadalo si to všetko viac času, ako som predpokladal. Do štúdia sme nastúpili niekedy v období "Galore", čo bolo tuším naozaj v roku 1997, nie? Za pár týždňov sme pripravili asi šesť skladieb a ja som zrazu prepadol pocitu, že všetko, čo sme zo seba dostali bol jednoducho odpad. Boli sme v polovici celého projektu a ja som ho zrazu opustil, pretože mi to všetko prišlo nudné, neznelo to jednoducho dobre. Na pár mesiacov som si dal od všetkého pauzu a vrátil som sa k tomu v roku 1998. Neviem, bol to proste inštinkt. Mal som pocit, že sme sa vybrali zlým smerom. A nakoniec som rád tomu, čo som urobil, pretože z "Bloodflowers" sa vyvinul skutočne dobrý album, čo sa o pôvodnom materiály vôbec povedať nedalo. Potom to samozrejme bola otázka dosiahnutia vecí v správnej podobe. Týmto albumom som bol tak trochu posadnutý. Boli to nekonečné demá, neustále prepisovanie textov a podobne, pretože pred opätovným nástupom som chcel mať všetko hotové.

Nedá sa nevšímnúť, že "Bloodflowers" je akousi súčasťou trilógie, do ktorej patria albumy "Porngrpahy" (1982) a "Disintegration" (1989). Môžeš potvrdiť, že aj pri tvorbe ostatných dvoch si bol ovládaný posadnusťou?
To áno, ale keď to poviem ja, tak to vyznie trochu falošne. Vyslovil som to vlastne len preto, aby fanúšikovia skupiny vedeli, že pracujeme na niečom podobnom z éry tých ostatných albumov. Čiže sa to približuje viac k "Pornography" a "Disintegration", než k štýlu "Wild Mood Swings", "Japanese Whispers"... alebo "Mixed Up". Jednoducho sme zasa vzkriesili viac introspektívnu stránku The Cure. A bol to najlepší spôsob ako ostatným naznačiť, že s "Bloodflowers" som chcel uzavrieť imaginárnu trilógiu albumov. Literárne to pre mňa znamená 10 rokov od "Disintegration", jednoducho som chcel pokračovať tam, kde som predtým skončil a ukázať sám sebe, kam som sa osobnostne posunul... čo sa nakoniec ukázalo, že to veľký posun teda nebol (smiech). Zistil som, že som posadnutý rovnakými vecami. Chcel som "uchopiť" všetky hudobné prvky The Cure z minulosti a vrhnúť ich na "Bloodflowers". Skutočne som chcel nahrať typický album The Cure. Chcel som, aby z albumu zneli The Cure, ktorých mám naozaj rád, aby na albume prevládala viac melanchólia než popové nálady.

V časoch "Galore" sa singel "Wrong Number" javil ako indikátor hudobnej budúcnosti The Cure a ich ďalšieho albumu, a ako zvyčajne z toho nič nebolo...
Teraz ten singel vidím v rovnakom postavení ako "Never Enough" na albume "Mixed Up". Išlo o čistú pomätenosť. Teda, samozrejme, že to bola zábava, ale šlo o jednorázové záležitosti. "Wrong Number" sme nahrali s Reevesom Gabrelsom a to malo veľmi veľký vplyv aj na samotný zvuk. V podstate som to nahral len s nám a Jasonom. Celé to vzišlo z obyčajnej jam session a nakoniec sa z toho stal celkom tvrdý popový song. Ako som už povedal, zprvoty sme sa tej cesty s kapelou dokonca aj držali. No neskôr sme si uvedomili, že to nie je to, "čo nám ide najlepšie". Bol to príšerný hybrid rocku, tanca a ešte neviem čoho. Jednoducho všetky tie nové veci bez Reevesa vôbec nezneli dobre. Za tie roky som sa naučil akceptovať fakt, že The Cure hrajú skvele len určitý druh hudby a presne na to som sa s "Bloodflowers" chcel koncentrovať. V minulosti som si myslel, že z času na čas budeme predstierať, že sme iná kapela. To bolo v období, keď som bol o našej práci najmenej presvedčený.

A nebola to skôr reakcia na album "Galore"? Nikdy si nebol považovaný sa skladateľa singlov, no ten album sa javil ako oslava práve toho. Nebol to práve boj proti singlom?
Pripúšťam, že trochu aj áno. Vždy sa vo mne prejaví aj trochu tej reakcionárskej stránky. Vydať album "Galore" bolo skôr pragmatické rozhodnutie. Keď sme pripravovali "Galore", tak som nebol celkom vo svojej koži. Bol som rozčarovaný, nakoľko nahrávacia spoločnosť chcela od nás kolekciu najväčších hitov a ja som chcel "Standing On The Beach 2", dokumentačné cd v štýle "toto je 10 singlových rokov tejto skupiny". Nikdy by som sa nedomáhal vydania "greatest hits", "best of..." a podobne. Oni totiž veľmi rýchlo zistili, že to nebol žiaden trhák vhodný pre televíznu reklamu, v čo pôvodne dúfali, tak to nakoniec vydali so všetkou "jemnosťou". Myslím, že celý rok si so mnou a s The Cure robili čo len chceli. Toto naozaj nebolo nič pre mňa.

"Bloodflowers" sa javí aj ako ozvena albumu "Disintegration", pretože oba albumy sú akousi vstupnou bránou do ďalšej dekády existencie skupiny. Na tomto albume sú skladby ako "39", či "Last Day Of Summer", kde je to dosť citeľné, je to akýsi zámer?
Áno, bolo to úmyselné rozhodnutie. Vedel som, že ak sa budem blížiť k 40-tke, chcem si to všetko nejakým spôsobom zdokumentovať. Pomyslel som si, ako sa to dá lepšie ako práve kolekciou skladieb? Všetky tie skladby som napísal vo veľmi krátkom čase a nazbieralo sa ich toľko, že z toho vznikol album. Chcel som jednoducho zachytiť svoje aktuálne pocity. Čo je smiešne, ako sa blížila moja štyridsiatka, a vlastne ešte predtým, ako sme sa pustili do albumu, som bol trochu nevrlý. Ale počas celého procesu, ani na konci nahrávania, či pred samotným vydaním albumu, som nezažil nejaký vážnejší kolaps, cítil som sa dokonca omnoho lepšie ako kedykoľvek predtým. Všetky tie staré príbehy o katarzií, nič z toho sa mi už od čias "Disintegration" nestalo, jednoducho pri albume "Disintegration" som to asi zažil naposledy. Takže toto bola omnoho kratšia "púť do Damašku".

V časoch "Disintegration" si pri jednej nehode prišiel o svoje osobné fotografie, filmy... čo neskôr inšpirovalo skladbu "Pictures Of You". Vyrovnal by si sa s rovnakou situáciou dnes lepšie?
Asi áno, dnes čítam množstvo starých kníh, o ktorých viem, že ma v mladosti veľmi inšpirovali. Vlastne sa znovuzaoberám množstvom mojich obľúbených vecí, aby som zistil, ako ich dokážem vnímať a prežívať dnes. Niektorých sa zbavujem navždy. Dokonca robím tie isté veci, ale nie doslovne. Rozhodne z okna nevyhadzujem videopásky, filmy, či knihy z okna, ale psychicky sa zbavujem akýchsi barlí, ktoré som stále používal ako oporu, uvedomil som si, že ich už viac nepotrebujem. V niektorých veciach som tento test zvládol, v niektorých nie. Každý desať rokov sa dobrovoľne oddám akejsi nostalgii. Vtedy kašlem na čas a obzerám sa za seba. Veľa premýšľam o tom, čo som za tých desať rokov urobil... samozrejme svoj život albumom The Cure nepodriaďujem, teda okrem prípadov, kedy ich pripravujem. Takže to boli myšlienky ako "čo som od obdobia "Disintegration" dosiahol so skupinou po umeleckej a kreatívnej stránke?" no a tie odpovede sa odrazili v albume "Bloodflowers", pretože som mal pocit, že viem, čo chcem do svojej 40-tky ešte urobiť, ako aj to, že to môže byť naša úplne posledná vec a že to bude záver ďalšej kapitoly môjho života a podobne. Takto sa vlastne samo pripravovalo sprisahanie nostalgie a melanchólie, z ktorého vznikol album "Bloodflowers".

Dobre, už si to trochu naznačil a skladba "Maybe Someday" to jasne dokazuje, ako aj posledné rozhovory, ktoré si poskytol... a dokonca to už nejaký čas cítiť vo vzduchu... ide skutočne o koniec The Cure?
No... je veľmi ťažké si predstaviť, že by táto skupina po tomto roku odohrala ešte nejaké ďalšie koncerty. Skutočne si ani nemyslím, že sa tak stane. Myslím, že aj ostatní to vedia, v tomto ma berú vážne. V podstate aj to, ako teraz všetci hrajú, aká atmosféra vládne na celom turné, ma privádza k záveru, že všetci sú presvedčení, že to tak naozaj bude. A som v tomto smere dokonca šťastný, pretože mám pocit, že toto je a bude úplne prirodzený koniec. Už menej som si istý v tom, že "Bloodflowers" bude posledným albumom The Cure, pretože časť zo mňa má pocit, že by bolo škoda pustiť k vode skupinu, ktorá tak výborne hrá. Momentálne totiž spolu znejeme skvele. Bolo by pekne hlúpe to teraz všetko zahodiť za hlavu. Takže si viem celkom dobre predstaviť, že by sme mohli spolu skúsiť nahrať zopár skladieb a uvidíme, ako to bude fungovať. No ak by to nefungovalo, tak už pokračovať nechcem, pretože "Bloodflowers" je podľa mňa fantastický spôsob, ako všetko ukončiť. V tomto ohľade by som ani nebol schopný pristúpiť na nejaký kompromis. Myslím, že jedna časť zo mňa povedala určité veci, ktoré ostatných motivovali. Myslím, že ak by sme pristúpili na ďalšie turné a na ďalší album, tak by to bolo dosť žalostné, skutočne, pretože som vedel, že niečo také by na skupinu zapôsobilo zle. Tým by sa vytratila všetka vášeň. Myslím, že ak ľuďom poviete "tak, a je to, či už tomu veríte alebo nie," tak tomu jednoducho uveria, presne tak, ako tomu momentálne verím ja. Viem, že je to smutné, dokonca veľmi smutné. Viem, že keď sa priblíži koniec roka, tak mi to všetko bude chýbať, ale myslím, že potrebujem od všetkého pauzu, pretože inak by som sa už nikdy do ničoho nepustil.

Povedal si, že tvoj život sa v albumoch The Cure neodráža, no ľudia zvyknú tvrdiť, že ťa The Cure definujú celých 20 rokov. Nebude nakoniec ťažké sa od toho všetkého odlúčiť, nebude to pocit, akoby niečo v tebe zomrelo?
Ani nie, pretože dnes sa považujem za čosi viac, ako len za speváka a človeka z The Cure. Tak som zmýšľal pred desiatimi rokmi. Samozrejme, že tá empatia voči Cure sa do môjho života zahĺbila celkom prirodzene. Keď niečo robím, tak to pokladám za to najdôležitejšie na svete, ale už dosť dlho tomu nevenujem všetko zo svojho života. Takže už dosť dlho The Cure nie sú tým najdôležitejším v mojom živote. V tomto zmysle si teda nemyslím, že mi to bude chýbať, ako som si to myslel kedysi. Ak by mi niekto pred desiatimi rokmi povedal "tak, musíš s tým prestať," vyrukoval by som naňho štýlom, "čo? a to čo mám akože teraz robiť?". Rozhodne neprestanem s komponovaním hudby, pretože to robím stále. Jednoducho hudbu a písanie piesní milujem. Je to jednoducho úžasné. Viem, že množstvo ľudí po nás chce, aby sme pokračovali. Dožadujú sa určitej stability, ale pre mňa je to pocit prirodzeného stopnutia fungovania v koncertnej kapele. Ak by sme natočili ďalší album a bol by dobrý, tak by samozrejme ďalšie veci mali svoj zmysel. Ak dokážeme vyprodukovať hudbu, ktorú ľudia budú chcieť počúvať, tak s tým rozhodne nebudem mať žiaden problém.

Zdá sa, že aj keď je váš koncertný setlist založený na skladbách z "Bloodflowers", tak sa v ňom objavujú vaše staré nahrávky, po ktorých doslova prahneš. Dá sa povedať, že vďaka turné zažiješ opäť všetko to, čo má pre teba veľký význam?
Áno, ale ešte pred začiatkom turné sme na našej webovej stránke vyhlásili anketu, kde sme sa ľudí pýtali na skladby, ktoré by od nás radi počuli a ktoré sme nehrali už pekných pár rokov. Faktom však je, že 8 z desiatich najžiadanejších skladieb sme mali už dávno naskúšaných a zaradených do playlistu. A skutočnosť, že ľudia sa dožadujú presne toho, pre čo sme sa už sami predtým rozhodli, nás veľmi upokojila. To by dávalo istotu, že to bude výborné turné, pretože pár týždňov predtým ma prepadol pocit, že vyjdeme na pódium, odohráme polovicu z vecí a nik nebude vedieť, že čo to do pekla vlastne robíme. Ale väčšina publika sa doslova teší z faktu, že hráme kopec starých vecí od "Faith" až po "Kiss Me...". Je úplne úžasné venovať sa opäť týmto veciam. Niektoré zo starších skladieb sme trochu prispôsobili predstave, ako by sme asi ich hrali v dnešných časoch, ale ich typické charakteristické črty zostali zachované. A niektoré z tých starých skladieb sú stále výborné a hrajú sa s úžasnou radosťou.

Je príjemné alebo prekvapivé, že publikum je vždy tak späté s vašou skupinou?
No, čo je na tom zvláštne, že malé percento publika s nami doslova vyrástlo, je nám verné po celý čas, čo fungujeme - doslova máme niekoľko absolútne oddaných fanúšikov, ktorí sú s nami od úplne prvého dňa, ale samozrejme, publikum je neustále dopované mladými fanúšikmi. So všetkým, čo robíme, dokážeme vždy osloviť novú generáciu fanúšikov The Cure, čo je vážne skvelé. Aj to vo mne udržuje pocit mladosti. Alebo mi to pomáha predstierať, že som mladý, hoci je medzi nimi a mnou obrovský vekový rozdiel (smiech). Ale to, čomu sa venujeme, priťahuje konkrétny typ ľudí. Nemyslím si, že v tom vek zohráva nejakú dôležitú úlohu, buď vás to stiahne alebo nie. Môžete mať 16 alebo 60 a môžeme sa vám páčiť, alebo naopak nie, to záleží od vašej vnímavosti.

Či už áno alebo nie, toto je turné k poslednému albumu, ako by si chcel, aby sa na The Cure spomínalo?
Ako na takmer popovú skupinu. Ale vážne, naozaj neviem. Možno ako na poctivú kapelu. Okrem toho, aby sa na nás spomínalo ako na kapelu s dobrými albumami, tak by si nás mohli ľudia pamätať, ako kapelu, ktorá si robila veci po svojom po celý čas fungovania a ak by som mal možnosť si to odžiť celé ešte raz, neurobil by som nič inak a to je myslím zo všetkého to najdôležitejšie.

The Cure vystúpia 10.októbra 2000 v Entertainment Centrev Perthe. V druhej časti rozhovoru prezradil Robert Smith Bobovi Gordonovi čo to o svojej skladateľskej budúcnosti a jeho schopnostiach.

Aj keď čoraz viac indikátorov poukazuje na možný koniec The Cure na konci tohto roka, nezdá sa, že by to u Roberta vyvolávalo pocit skľúčenosti, dokonca ani počas prestávky v Dream turné, s ktorým podporujú ich aktuálny album "Bloodflowers". Práve naopak, Smith je zamestnaný písaním nových skladieb, ktorými chce privítať novú budúcnosť, i keď stále dopláca na svoju minulosť.
"Práve tomuto som sa venoval v lete," vysvetľuje, "pretože sme mali asi dva mesiace voľno. V podstate som dokončil po textovej stránke ďalší album. Vrátil som sa k spôsobu písania, akým vznikol album "The Head On The Door" (1985). Využil som rovnaké prvky, povyťahoval som si úryvky textov zo starej krabici v garáži, ktorú som neotvoril odvtedy, čo som sa presťahoval. Našiel som tam aj kopec našej starej aparatúry. Všetko som si to pozapájal a pomyslel si "tak takto nejak som to robil". Je skutočne príjemné vrátiť sa k jednoduchému spôsobu práce, nahrať si niečo na štvorstopové zariadenia a pomaličky z toho vzniká pieseň."

Rozhodne to však nevyzerá na to, že by chcel Robert nahrať nasledovníka "Head On The Door" len preto, že ten album bol jednoducho úspešný, skôr by to bolo ako reakcia na priznanú posadnutosť, ktorá vládla na pozadí kreatívneho procesu v nahrávaní albumu "Bloodflowers".
"Album "Bloodflowers" bol po technickej stránke skutočne komplikovaný, dokonca už len skomponovať ho bolo zložité, hoci na konci vyznel až k smrti jednoducho," povedal Smith. "Po prvýkrát v živote som mal doma kompletnú štúdiovú zostalu. Použil som skutočné bicie sample, ktoré mi poslal Jason a ja som sa so všetkým hral, akoby som pripravoval "skutočný album". Svojim spôsobom to bolo zlé, pretože som začal byť posadnutý doslovnými hlúposťami, o ktorým som vedel, že ich aj tak nikto v celom svete pri počúvaní nezaregistruje. Odďaľovanie ozvien a podobné veci. Dnes, keď sa na to celé pozriem, si pomyslím, "ako som niečo také urobil?". Jednoducho, takýto som, je to moja prirodzenosť. Je to vcelku príjemne oslobodzujúci pocit vedieť, že mám iba štyri nástroje a štvorstopové zariadenie a ak chcem niečo stvoriť, tak mi tá výbava na to bohato stačí. A opäť som sa vrátil k tej milej disciplíne."

Keď k tomu ešte pridáme hádanku "končia alebo nie?", ktorá mučí a zároveň desí fanúšikov The Cure po celom svete... Smith vôbec nemá jasno v tom, či výsledok jeho nových pokusov vyjde v podobe ďalšieho albumu The Cure alebo jeho sólovej záležitosti.

"V oboch prípadoch do toho zapojím aj ostatných," povie. "Pracuje sa mi s nimi dobre, nevidím dôvod, aby som žiadal o pomoc niekoho iného. Hoci, v určitom zmysle by som chcel premýšľať štýlom, "je ten správny čas na to, aby som bol sólovým umelcom a chcem to vlastne alebo chcem nahrať s The Cure ďalší album?" Pre mňa je dôležitejšie, aký bude mať výsledok zvuk. Pokiaľ veci úplne nedokončím, tak sa absolútne netrápim ich názvom."

Aby sme všetky novinky skompletizovali, dodajme ešte, že podľa správy zverejnenej na oficiálnych webových stránkach skupiny, existujú plány na vydanie desiatich cd-čiek zo záznamami koncertov z Dream Tour. Hoci to vyvoláva úsmev na tvári, či nejde o ukradnutý nápad Pearl Jam, Smithovi sa tento nápad páči, nakoľko by sa takto priamo postavili všetkým snahám bootleggerom.
"Myslím, že to prvé vyhlásenie bolo trochu viac optimistické, nakoľko po vypočutí niekoľkých koncertov som si uvedomil, že by bolo dobré na začiatok vydať jeden európsky a jeden americký koncert a potom sa uvidí, či má zmysel vydať ďalšie veci. Pôjde o podobnú záležitosť ako v prípade Pearl Jam, rozhodne nepôjde o komerčné vydanie. Urobíme to najlacnejšie, ako to len pôjde. Pravdepodobne pôjde o nejakú charitatívnu záležitosť a predávať sa to bude cez náš web. Ľudia sa toho od nás neustále dožadujú, chcú mať z našich koncertov akýsi suvenír. V podstate všetky naše koncerty sú dostupné na bootlegoch, ale len veľmi vzácne je niektorý z nich v skutočne dobrej počúvateľnej kvalite a podľa mňa len fanatici si tieto veci kupujú a počúvajú. Ale toto nie je žiadna komerčná záležitosť, ja sa týmto veciam ani venovať nechcem. Vôbec súperenie s tými, ktorí produkujú bootlegy, je dosť zložité. Myslím, že podľa akéhosi webovského rebríčku patríme do TOp 10-tky najbootlegovanejších kapiel v histórií (smiech). Myslím, že v tomto prípade pôjde len o naše verzie záznamu koncertov, ku ktorým pridáme zopár rarít, ku ktorým sa nikde inde nedostanete, aby sme ľudí povzbudili ísť našim smerom."

Zopár ľudí mohli The Cure presvedčiť aj inak, obzvlášť keď sa Robert Smith objavil v roku 1998 v seriály South Park. Tým sa stal ešte viac zbožňovaným strýkom pre svojich 21 synovcov a neterí...
"No áno, na väčšinu z nich to zapôsobilo, hlavne na tých mladších. Dovtedy si mysleli, že som bol nejaké narušené indivíduum. Čím viac sú starší, tým viac sú náročnejší," zasmeje sa a jazykom si olíže pery. "Sú tvrdohlavekší, papulnatejší, radšej som ich mal menších, vtedy boli tichší. Neskôr si začali uvedomovať, čomu všetkému sa venujem, začali sa dožadovať, aby som ich vzal do Austrálie a podobne."
Blížiace sa turné po Austrálií je ich prvé po ôsmych rokoch, naposledy sa totiž v našich končinách objavili s ich svetovým turné podporujúcim veľmi úspešný album "Wish". Smith si uvedomuje vzrušenie austrálskych fanúšikov súvisiace s ich návštevou (dokonca vedel aj o chystanej tributovej noci v Amplifer bare, o ktorej sa dočítal na internete) a zdá sa, že je rovnako nadšený.

"Bolo to už veľmi dávno," povedal. "Dnes si ani neviem spomenúť, prečo sme sa v roku 1996 Austrálii vyhli, ale určite to bol pekne hlúpy dôvod. Všetko ostatné trvalo príliš dlho, 16 týždňov sme strávili v Amerike, no a keď niekto hodil do pľacu návrh ohladne Austrálie a vlastne celej južnej pologuli, tak už mal každý každého plné zuby a nič z toho nakoniec nebolo. Tentoraz sme hrali menej. 6 týždňov v Európe a ďalších 6 v Amerike, takže každý je na hranie ešte stále nažhavený. Myslím, že to bude skvelé."
autor: Bob Gordon
zdroj: X-press Magazine, 28/09/2000



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi