Chlapci neplačú - 06/2003


Ďalší z promo rozhovorov k DVD "Trilogy"


Aký máš momentálne účes? "Neidentifikovateľný"?
To áno. Vždy je vlastne taký. Po toľkých rokoch si už tie vlasy rastú ako chcú.

Čo za nápad predchádzal DVD "Trilogy"? Prečo hneď tri albumy?
V podstate k tomu celému došlo z dvoch dôvodov. Bolo to už deväť rokov, čo hrá spolu táto aktuálna zostava a my sme za ten čas nenahrali žiaden živák a nezfilmovali ani jeden náš koncert. Ten druhý dôvod je skôr osobný, albumy "Pornography", "Disintegration" a "Bloodflowers" považujem za zvláštne prepojené. Sú spojené jedinečným spôsobom určitou náladou skladieb a hutnosťou textov. V podstate je to pre mňa analýza 25-ročnej kariéry skupiny a môžem povedať, že tieto tri albumy sa mi do pamäte vryli najviac. Takisto sa určitým spôsobom vryli do pamäti ľudí, takže som sa rozhodol ich zachytiť aj vo filmovej podobe.

Čo teda môžeme po tejto revízií očakávať od The Cure v budúcnosti?
Práve sme podpísali kontrakt s novým nahrávacím labelom a produkciu nášho ďalšieho albumu zverili Rossovi Robinsonovi, známemu americkému producentovi kapiel ako Korn, Slipknot, Amen a At The Drive-In. Áno, som fanúšikom nu-metalu (smiech). Medzi dôvodmi, pre ktoré sme sa rozhodli pre Rossa je aj ten, že je dlhoročným fanúšikom The Cure a mne prišlo zaujímavé zveriť takémuto človeku do rúk zvuk The Cure. A možno ľudia ani nebudú prekvapení, ak náš ďalší album bude nu-metalový...

Ako po viac ako 20-tych rokoch vnímaš postpunkové obdobie z prelomu 1970-tych a 80-tych rokov, kedy si okrem formovania The Cure hrával aj so Siouxsie And The Banshees?
Dnes som niekto iný, ako Robert Smith z tých čias, hoci vlasy mám stále rovnaké. Ale podstata mojej osobnosti sa nezmenila, aspoň tomu verím.

Ako ťa významné skladby z minulosti The Cure zmenili postupom času?
Dnes cítim menšiu spojitosť so skladbami zo začiatku mojej kariéry. Akoby som pred "Disintegration" (1989) žil úplne iný život. Možno aj preto, že do toho albumu som bol v podstate veľmi mladý. Keď počúvam skladby z predošlých albumov, s výnimkou "Pornography" (1982), tak takmer vôbec nerozumiem tomu, o čom v nich vlastne spievam.

Ešte stále ťa fascinuje gothika, melanchólia a temnota? Myslíš, že tieto veci majú stále v popovej hudbe zmysel?
Nemyslím si, že sa The Cure vôbec niekedy dožadovali pozornosti v popovej kultúre. Vytvorili sme si svoj vlastný svet. Niekedy sa vám niečo podarí vytvoriť aj počas slnečného dňa, to však neznamená, že vo vašom vnútri bez prestávky prší. Za tie roky sa The Cure najlepšie darilo v oblasti emotívnych skladieb s veľmi silným melodickým nádychom, s tendenčnými sklonmi k melanchólií... a presne takto som sa vždy cítil aj počas slnečných dní. Dodnes sa mi páčia skladby, ktoré ľudia považujú za "temné". Straussa rozhodne nepočúvam.

Ako sa ti pozdáva dnešná britská popová scéna?
Niektoré veci sa mi páčia. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí produkujú zaujímavú hudbu. Ale dnešný britský pop je veľmi diverzifikovaný a roztrieštený zároveň. Už nejaký čas sa tu neobjavila tvár, ktorá by vecami skutočne "pohla". Samozrejme sú tu ľudia, ktorí vecami hýbu tendenčne, ako tomu bolo v minulosti s britpopom. Ale v tom, čomu hovoríme popová hudba sa skrýva príliš veľa rozličných štýlov. Je ťažké to zachytiť a produkovať vo forme dobrých singlov.

Počul si už o kanadskej skupine Hot Hot Heat, ktorej sa v Londýne celkom dobre darí? Nemáš pocit, že ich spevák sa svojim spevom približuje k tvojmu štýlu z 1980-tych rokov?
Poznám ich, sú nám podobní. Neviem, čo sa to deje, ale zrazu ohromné množstvo skupín hovorí o The Cure, či už vo forme inšpirácie alebo v polohe spevu. Lichotí mi to. Nedávno som sa zhováral s dievčatom z americkej kapely Yeah Yeah Yeahs, s Karen O., a tá sa mi zdôverila, že The Cure ich skupinu v mnohom ovplyvnili. Cítil som sa poctený, pretože jej kapela je vážne dobrá.

Ako si spomínaš na dva brazílske koncerty The Cure z roku 1987 a 1996?
V roku 1987 to bolo celé o hystérií, na ktorú sme neboli pripravení. Doslova to naháňalo hrôzu. Nepamätám si presne na tieto dva koncerty, ale spomínam si na tú pozornosť, ktorá bola v oboch prípadoch veľmi intenzívna. Na jednej strane to bolo trochu zvláštne, no na druhej strane to vo mne vyvolávalo spokojnosť. No prekvapovalo ma, prečo ľudia tak šťastnej krajiny majú radi tak melancholickú hudbu a obliekajú sa do čiernej. Mali sme v pláne zájsť do Brazílie aj s turné k albumu "Bloodflowers" (2000), ale nejako k tomu nedošlo. Ale s novým albumom sa v Južnej Amerike určite objavíme, to už je dokonca aj naplánované.

zdroj: Folha, Sao Paulo (Brazília), 10/06/2003



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi