Z rockového života som sklamaný - 06/1982


Na pokraji rozpadu.


The Cure majú zdá sa na aktuálnom turné v Belgicku všetkého už plné zuby. A oprávnene. Ich koncerty na dvojfestivale Torhout - Werchter označila kritika za "uspávačov hadov", mätúce a nudné. Iní ich zasa označujú za Pink Floyd 80-tych rokov. Robert Smith si je sám vedomý, že spomenuté dva koncerty priniesli The Cure viac zlého, než dobrého.

Robert: Bol som vtedy veľmi opitý, ale to, čo sme predviedli bolo nakoniec dobré. To všetko, čo prišlo potom, to mi je vážne ukradnuté. The Cure nie sú kapelou pre festivaly. Publikum je tam kvôli atmosfére a hlavne aby videlo zopár "veľkých hviezd". Dokonca personál na týchto akciách je dokonalým výplodom rock´n´rollovej mašinérie a to nie je nič pre nás. Náš bassák si minulý rok na pódiu urobil srandu z Roberta Palmera a tým sme u publika stratili kredit.

Ale vtedy si povedal, že toho vôbec neľutuješ.
Robert:
Dnes som z toho všetkého už doslova chorý... rock´n´roll, turné, koncerty... všetko ma to totálne sklamalo. Začali sme to všetko s myšlienkou niečo zmeniť, no nakoniec sa nič nestalo. Nie som jediný, kto má s týmto problém. Ian Curtis z Joy Division sa obesil z rovnakého dôvodu.

Aj z textov albumu "Pornography" cítiť, akoby si s týmto svetom už viac nechcel mať nič spoločné.
Robert:
Tie texty som napísal v prvom rade pre seba. Tradičným argumentom a ospravedlnením zároveň je fakt, že sa tak snažím uniknúť do môjho sveta slov, ktorým nik nerozumie. Objavil som jednoducho svet, do ktorého sa dá uniknúť. Veta "Je jedno, či všetci zomrieme" je napísaná presne v tom zmysle. Zomrieme, všetko raz pominie a nie je žiadna šanca, že by tomu bolo inak. Ja viem, neznie to veľmi originálne. Camus a Cocteau to tvrdili už pred dvadsiatimi rokmi. A mali pravdu.

Máš vôbec pripravenú nejakú alternatívu, aby si tú nudu eliminoval?
Robert:
V budúcnosti chceme robiť iba špeciálne koncerty. Dnes je to v štýle, odohráme skladbu, zaznie aplauz a zahráme skladbu ďalšiu. Následne sa so mnou chce v zákulisí každý stretnúť, vypijeme si a do postele padám spitý. A na druhý deň to celé začne znova. V tomto už nevládzem. V budúcnosti chcem hrať koncerty iba v divadlách, v opustených kútoch krajín a podobne. So svetelným parkom, videom, žiadne delá so suchým ľadom a podobnými bežnými kravinami. A hlavne nie štyri koncerty v jednej krajine. Jedna dva koncerty stačia na to, aby za ten čas ľudia spoznali The Cure trochu inak.

Nie je trochu divné prísť s takýmto rozhodnutím v dobe, keď sa váš nový album šplhá už na ôsmu priečku v rebríčku albumov?
Robert:
To len dokazuje to, o čom hovorím. Aj bez namáhavého turné si ľudia stále kúpia album The Cure.

Čo máš v živote ešte okrem The Cure rád?
Robert:
Spánok.

zdroj: Joepie, Belgium, 13/06/1982



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi