The World Café - 12/2008


S Robertom vo Philadelphii (máj 2008)


David Dye: Našim hosťom v dnešnej "The World Cafe" session je samotné stelesnenie The Cure, Robert Smith osobne. Skupina aktuálne vydala nový štúdiový album "4:13 Dream" a dnes budeme popri nových skladbách počuť aj ich klasicky, ktoré svetu predviedli na 13-tich štúdiových albumoch od roku 1979. Live skladby pochádzajú z koncertu vo Philadelphii, ktorý sa uskutočnil 10.mája 2008. Neskôr sa s Robertom Smithom porozprávame o stave The Cure, ale predtým si zahráme zopár nových skladieb, ktoré odpáli "The Perfect Boy".

DD: Takže to bola "The Only One", spolu s "The Perfect Boy", dnes možno jediné dve skladby, ktoré nerozpoznáte okamžite. Obe totiž pochádzajú z nového albumu s názvom "4:13 Dream" a tieto boli nahraté na tohtoročnom koncerte skupiny vo philadelphskej hale The Spectrum, v máji 10-teho.Samozrejme, skladieb The Cure bude viac, vrátane ich klasík. No najskôr, krátko po spomenutom koncerte som mal šancu sadnúť si s Robertom Smithom, ešte stále so svojim typickým mejkapom, a porozprávať sa o skupine, ktorej šéfuje od roku 1979 - skupine, ktorá v mnohom inšpirovala ako ich fanúšikov, tak aj hudobníkov po celom svete. Začal som s otázkou, totiž The Cure sú identifikovateľní hlavne vďaka osobe Roberta Smitha, ako aj mnohým zmenám zostáv, či niekedy zamýšľal vzdať sa mena skupiny a komponovať iba hudbu "Roberta Smitha".

Robert Smith: Takéto niečo ma napadlo po poslednom albume - malo to svoj dôvod, prečo sa ten album z roku 2004 volá "The Cure" - každý z ostatných vedel, že "už je to tu". Nakoniec sa ukázalo, že to "to", platilo len na dvoch z nich. Ale ja sám som do toho projektu vstupoval s myšlienkou, "toto je posledný album The Cure, je to všetko, k čomu som celý život smeroval a po tomto odídem a budem sa venovať niečomu inému." No ako celé promo okolo toho albumu skončilo, tak som viedol dlhé rozhovory so Simonom a Jasonom a urobili sme nejaké veci ako trio. No a potom Porl, inak môj švagor, s ktorým som bol v podstate stále, po pár pohároch piva poznamenal, "Vieš, možno by si ma rád prijal späť do kapely." No a tak nejak sa to celé stalo. Prvá skúška, ktorú sme spolu vo štvorici absolvovali bola nenormálne dobrá - hrali sme asi šesť hodín a bolo to jednoducho také, ako keď si poviete... no, možno ešte nie je čas na to, aby som to vzdal. Viete, za posledné roky som mal veľmi veľa takých príšerných momentov, kedy som pomýšľal na to, že zrejme nastal čas to všetko stopnúť, ale keď sme sa do toho pustili, keď hráme pred davom ľudí a odozva je taká, aká je, tak ma napadlo, že ešte stále tu niečo je, ešte nie je tá pravá chvíľa, aby sme to vzdali. Musím však priznať, že nevidím nejakú dlhú budúcnosť The Cure. Nechcem veci dramatizovať, ale na budúci rok mám 50, chystáme z príležitosti 30-teho výročia The Cure vydať DVD, a ja mám naozaj pocit, že to chcem celé rozvinúť do jedného veľkého konca. A budem mať z toho naozaj skvelý pocit. Takže v sebe neživým žiadne sny o nejakom pokračovaní v ďalších desiatich rokoch. Momentálne by ma pekne vydesila predstava, že by sme sa v tejto miestnosti stretli o desať rokov. Myslím, že "uzavretie kruhu" v podobe ukončenia činnosti kapely je niečo úplne prirodzené a vo vnútri kapely tiež vládne pocit, že smerujeme na určité konkrétne miesto. Napríklad aj dnes večer sme si povedali, že je to asi naposledy, čo hráme vo Philadelphii, tak ako včera, keď sme asi naposledy hrali vo Washingtone, jednoducho na pódium vchádzame s takouto predstavou a myslím, že v takomto duchu aj hráme.

DD: Vieš, keď sa pozrieš na históriu kapely - možno to vyznie trochu čudne - tak sa zdá, akoby boli The Cure nadčasoví. Máte skladby, ktoré zahráte aj dnes večer a tie doslova sedia s tým, čo sa dnes hrá na hudobnej scéne; máte veci z 80-tych rokov, ktoré evidentne nahrala úplne iná skupina, no v globále sú to The Cure. Povedz nám k tomu ešte ty tvoj názor, aby bol ten celok úplný.

RS: Je zábavné sledovať, ako sme nakoniec skončili s tými najstaršími skladbami, ktoré hráme. Hráme ich vždy i určitým zámerom, pretože sme si vedomí dedičstva, ktoré v sebe nesieme, totiž ďalšie kapely stavajú na základoch, ktoré sme vybudovali my. A to nám veľmi lichotí, keď kapely pochopia to, čo sme robili, keď nás niekde odcitujú ako zdroj ich inšpirácie. Cítime sa byť súčasťou jednej veľmi dlhej reťaze, ktorá mňa osobne vťahuje späť do 60-tych rokov. Ja sám so bol inšpirovaný mnohými hudobníkmi a aj ja, tak ako oni, chcem robiť presne to, čo chcem - výjsť totiž na pódium a hrať tie staré skladby, to je pre mňa, ako speváka, trochu divný pocit. Keď sa vrátim v spomienkach späť... je množstvo skladieb, s ktorými som bol v mladosti veľmi nespokojný. Bol som z nich omnoho viac deprimovaný, než som dnes... neviem, či teda strácam rozum alebo začínam byť apatický, vážne neviem...

DD: Čo sa v tvojom živote teda zmenilo?

RS: No...

DD: Zrejme si dospel.

RS: To nemyslím, že by som vôbec niekedy mal, myslím to zo srandy. Vieš, som jediný v kapele, kto nemá vlastné deti, dokonca jediný v našej veľkej rodine - mám 27 synovcov a neterí, čo je vážne plodná skupina ľudí. Ale rozhodli sme sa - ja a moja manželka Mary - nemať žiadne deti, hlavne preto, že to bolo pre nás veľmi ťažké zdôvodnenie. My sme naozaj nechceli veci meniť. Nikdy som v sebe nemal extra otcovské cítenie. Cítim sa skvele ako "strýko", ale nikdy som v sebe nemal pocit "otca". (smiech) Rád učím napr. decká pľuť, neznášam povedať "nie", takže určite by som nebol najlepším otcom. Myslím, že sa to dá veľmi dobre preložiť do toho, čo práve robíme, doslova som to vtlačil do skupiny, preto je taká, aká je. Oni by s týmto tvrdením určite súhlasili, pretože ešte stále sa toho držím. Neviem. Je to síce zábavné, no na druhej strane ani nie.

DD: Spomenul si čosi o kapelách, ktoré The Cure ovplyvnili - mne samozrejme napadli okamžite Interpol - ak sa objaví nejaká taká kapela, a ty si od nich nič nepočul, pátraš po nich? Pochopíš ich keď si ich vypočuješ? Dokážeš ten váš vplyv rozpoznať?

RS: Myslím, že vďaka turné Curiosa, pred štyrmi rokmi, som v sebe prebudil akúsi snahu pochopiť, čo vlastne my sami v modernej hudbe znamenáme. Chodil som von, stretával ľudí, rozprával sa s nimi. Predtým som možno veci dosť bagatelizoval alebo lepšie povedané som sa veľmi nestaral o to, čo naozaj znamenáme, vážne mi to bolo jedno. A domnievam sa, že v konečnom dôsledku na tom aj tak nezáleží. Dôvod, prečo robím veci s The Cure nie je v tom, aby sme inšpirovali iných, je to viac o tom, aby som inšpiroval seba. Ak sa niekedy niečo stane, nebude to potvrdením toho, čo robíme, no bude to mať omnoho lepší dopad, ak na to ľudia zareagujú. Myslím, že jednoducho musíte veriť v to, čo robíte a možno si aj myslieť, že ak to bude niekto nenávidieť, tak na to veľmi nezáleží (smiech). Toto je pre mňa predstava umenia - dokázal by som o tomto diskutovať do nekonečna - no inklinujem k viere, že inšpirujeme iné skupiny, mladšie, hlavne tým, ako a čo robíme, čiže ich inšpirujeme týmto viac, ako tým, ako znejeme. Myslím, že najlepšou inšpiráciou - čo sa týka mladšich kapiel, ktoré mám rád - je inšpirácia myšlienkou, že môžete byť úspešní vlastným spôsobom, čo je presne to, čo The Cure robili celé roky. Hrali nás v rádiu, hrali sme na štadiónoch a v halách, no nikdy sme neboli vnímaní ako kapela, ktorú by ste mohli doma predstaviť mame. Sme podivná kapela, ktorá sa schováva za stromom pred dverami, a to ma vážne teší. Som rád, keď sme považovaní za outsiderov. Myslím, že je to fajn.

DD: Robert Smith z The Cure. Viac z nášho rozhovoru neskôr. Muž, ktorý vníma The Cure ako outsiderov, a pritom majú veľký podiel na množstve populárnych skladieb. Neskôr sa Roberta Smitha spýtam na tieto hity a samozrejme, že budete počuť aj ich live verzie, vrátane prvého ich veľkého amerického hitu, "Just Like Heaven", ale to všetko až o chvíľu, keď sa vrátime do The World Café.

DD: Vráťme sa teda k nášmu rozhovoru s Robertom Smithom, lídrom The Cure a hlavne k ich koncertu v hale Spectrum vo Philadelphii v máji tohto roka. Skupina má nový album s názvom "4:13 Dream". Bola vždy enormne úspešná a dlhotrvajúca, čoho dôkazom je aj trinásť štúdiových albumov na jej konte. Aj keď nie sú skupinou, na ktorú sa dá spoľahnúť, kapela mala vždy svoje veľké hity. Najskôr v Anglicku, neskôr v Spojených štátoch. Medzi nimi bola aj "Friday I´m In Love".

DD: Aký je to vlastne pocit, mať hitové single? Obyčajne je to zrejme príjemné, byť akceptovaný na určitej úrovni, ale na druhej strane to prináša úplne iné svetlo do skupiny. Aj na koncerty tak prichádzajú ľudia, ktorí poznajú len zopár skladieb.

RS: To áno, ale keď sme začínali, tak našim druhým singlom bola práve "Boys Don´t Cry" - dnes sme ju hrali v druhom prídavku. Keď sme totiž začínali, chcel som, aby z nás bola popová skupina. Páčili sa mi The Stranglers, takisto The Buzzcocks. Proste punkové kapely. Dokonca aj Sex Pistols boli veľmi melodickou kapelou. Ľudia akosi zabudli, že tie skladby prešli testom času, nie kvôli Sidovi a ich postojom a podobne, tie skladby mali skutočne vydarené melódie. To sú skladby, ktoré bez problémov zahráte aj na piáne. Jednoducho boli založené na predstave, že doma siahnete po gitare a zahráte si ich. Mne sa páči predstava, že sa nachádzame niekde medzi Wire, boli jednou z prvých ranných punkových kapiel, a páčili sa mi v tom čase The Banshees, The Beatles a Jimi Hendrix a ja som sa pokúšal nájsť dôvod, prečo ich mám vlastne rád - melódia a smer, ktoré v sebe mali ako aj fakt, že reprezentovali niečo iné. Tieto dve veci a ich kombinácie ma vždy posilňovali v túžbe byť v kapele, presne o tom je "pop", Duran Duran však popovou kapelou nie sú. Ja som nechcel byť na jachte, ja som chcel byť práve pod vodou a útočiť na všetko, čo na tej jachte je. Takže skutočnosť, že to fungovalo - vtedy nás to posunulo do temnej stránky, lepšie povedané, stratil som vtedy zčasti moju vnímavosť pre pop - lenže po ďalšie roky som bol so svojim životom veľmi nespokojný a čo je zaujímavé, keď som sa z toho všetkého nakoniec vymanil, uvedomil som si, že to všetko nebolo až také zlé, za aké som to považoval.

DD: Zaujímavé, že spomínaš temné obdobia, no takisto sa mi dostalo do uší, že albumy ako "Pornography" a "Disintegration" vnímaš ako svoje najkvalitnejšie práce. A práve tie sú...

RS: No, na jednej strane áno, na druhej nie. Keď mi podobnú otázku položili v minulosti, odpovedal som, že ak mám pre niečo zostať v pamäti ľudí, tak by som bol radšej, aby to bolo vďaka veľkým, emotívnym skladbám - radšej by som bol, aby som zostal v povedomí ľudí vďaka titulnej skladbe albumu "Disintegration", než vďaka "The Lovecats". Uvedomujem si, že toto je už viac o samoľúbosti. Asi by som taký byť nemal (smiech). Aj počas nasledujúcich 20-tych rokov si ľudia budú spievať "The Lovecats" a lúskať pritom prstami. Ale zasa, včera sme napr. hrali "Disintegration", a to je veľmi silná skladba. Dnes napr. "100 Years" - ľudia sa s ňou doslova stotožňujú, ale z určitého dôvodu sa na tú skladbu raz zabudne. Myslím, že kapela, v ktorej som, je naozaj čudná. Dedičstvo je veľmi podivná vec. Máme rozpracované výročné DVD, je to v podstate autobiografické dielo, samoľúby projekt s Timom Popem, v ktorom rozprávam príbeh The Cure, čo vlastne urobili a prečo. Nezmenilo to svet, ale boli momenty, kedy sme dláždili cestu k niečomu úplne inému a na tie chvíle som nesmierne hrdý. A presne to sa snažíme vo filme s Timom zachytiť.

DD: Myslím, že si sa niekde zmienil o Davidovi Bowiem, ako o osobe, ktorá ťa v ranných časoch ovplyvnila v myšlienke, ako správne robiť to, čomu si sa venoval. Premýšľal som o jeho kariére, premýšľal som o tom, že on vlastne neustále niečo testoval, chcel vidieť, ako veci fungujú a snažil sa vždy posúvať tam, kam smeroval duch doby. To, čo si opísal ty, je však s týmto v priamom protiklade – uvedomoval si si vlastne, ako sa hudba vyvíja, kam si ju chcel posunúť ty alebo si si len veci jednoducho robil po svojom?

RS: To nie je vystatovanie sa tým, koho poznám, ja som dokonca o tých veciach s Bowiem debatoval. Pozval ma totiž na oslavu svoje 50-tky na koncert do Madison Square Garden. Robil som s ním rozhovor v rádiu - v miestnosti podobnej tejto - a on povedal o umení niečo v štýle - že sa to všetko opäť vracia k pôvodným koreňom, no zábavnejším spôsobom, obkľukou, v ktorej Radiohead komponujú svoju hudbu a to z veľmi odlišných dôvodov - ale v podstate rovnakým spôsobom, ako keď umelec podsúva význam svojej práce zákazníkovi a to je v podstate prepôvodná Bowieho myšlienka. Jednoducho niečo urobíte, ak sa to chytí, urobili ste to správne, ak nie, je to zlé. A s týmto ja zasa absolútne nesúhlasím. Nepohádali sme sa, ja som bol vtedy len príšerne opitý, bol som otrasný moderátor.

DD: Rozumel si vtedy vôbec tomu, čo ti hovoril?

RS: Vysvetlil mi to celé neskôr. V živom vysielaní bol dosť zdržanlivý a v podstate ma odbíjal ako dotieravú muchu. To bolo rok pred tým jeho narodeninovým koncertom a ja som si pomyslel, "je to v keli". Napadlo ma, "Moja jediná šanca - stretol som ho a ešte k tomu naštval!" Rok na to ma "povolal", takže zrejme naštvatý nebol. Je dosť možné, že sa na tom celom dobre bavil. Asi v tom celom videl kus naivity. Ja však nie. Stále si myslím, že je to pravda. Nemyslím si, že ste schopní umožniť iným, aby ohodnotili to, čo robíte, nech je to čokoľvek. A keď už ste rovno umelec, tak to vôbec nedokážete. Ja som do mojej práce vložil svoj čas, svoje úsilie a iba ja som ten, ktorý to môže ohodnotiť. Ak sa o tom pokúsi ktokoľvek iný, tak to pre mňa absolútne nič neznamená. Ono, možno to vyznie trochu bezohľadne, samozrejme, že to má svoj význam, pretože potom by sa k tomu takmer nik nedostal (smiech). Je nekomponujem hudbu v temnej izbe, sám pre seba. Chcem, aby sme boli napopulárnejšou skupinou na tejto planéte. Bol by som neskutočne rád, keby nový album dobil prvé priečky hitparád - jasné, že sa tak nestane, ale mohlo by sa. Najlepším testerom veľkého umenia je čas. Jednoduché, nie? Ak sa ten album bude aj na budúci rok niekomu páčiť, tak je to v pohode.

DD: Alebo ak sa v budúcom roku bude niekomu páčiť album, ktorý vyšiel pred desiatimi rokmi...

RS: Chcel som spomenúť skladbu "One Hundred Years" alebo niečo podobné, to by bolo fajn.

DD: Tak tak. Dnešným našim hosťoum v The World Café je Robert Smith a my máme preňho nachystaných ešte niekoľko otázok. Sledujem inak ľudí vôkol a ešte som nevidel nikoho v "goth" oblečení. Čo je teda dosť divné, pretože ty si sa stal akýmsi plagátom niečoho, čo sám nemôžeš ovládnuť a je zaujímavé, že tie veci z minulosti dnes stále zotrvávajú. Nemáš ten pocit?

RS: No, skôr si myslím, že to posúvam niekam inam. Myslím, že tu budú vždy tie "subkulturálne" veci, pri ktorých budete mať pocit, že sú mimo hlavného prúdu. Ide len o tom, že my sami, sme toho už nie súčasťou, už sme príliš starí na to, aby sme do toho patrili. Sme príliš úspešní a príliš starí. Uvedomujem si to, ale stále si myslím, že ten subkulturálny smer tu stále je, to hlavne vďaka mnohým kapelám, ktoré som stretol, spoznal, a ktoré si zachovávajú status outsiderov. Dnes je to v tejto oblasti dosť husté. Teda, hlavne v tejto krajine je to už dosť komerčná záležitosť. Je z toho už doslova imaginárna záležitosť.

DD: Takže v tomto máš skôr na mysli Európu alebo Anglicko?

RS: Správne, hlave Anglicko. Trochu samozrejme aj Európu, ale to sú dva rôzne smery. V Európe je množstvo ľudí obliekajúcich sa do čiernej, na koncertoch The Cure to má viac undergroundový fíling, než tu v Amerike. V Amerike je to vždy špecifické. Prišli sme sem s "Disintegration" a hrali na Giants štadióne - no nebolo tam 50 000 ľudí odetých v čiernom. Oni všetci boli odetí v hawajských tričkách a cez ich plecia hľadelo tak 5 000 ľudí v čiernom s otázkou v očiach "Čo sa tu do pekla deje?". Nejak som tomu nevenoval pozornosť, pretože mne prišlo vždy čudné hrať pred obrovským davom. A stále ten pocit vo mne pretrváva. Máte pocit, že sa nedáte zlomiť, no nie ste tak silný, lenže vy tých ľudí priťahujete. Tam vonku sú ľudia, ktorí nikdy nemali možnosť vidieť The Cure. Oni si povedia, "Dobre, poďme sa na nich pozrieť, kto vlastne sú." A to sú presne tí, čo poznajú dva single, hity. Idú na ten koncert na základe toho. A zrazu na nich vypálite "100 Years" a vždy sa tam nájde jeden z desiatich, jeden zo stovky, ktorý tam zostane stáť ako obarený a povie si, "dobrý Bože!". A tiež je fajn, myslím, ak sa nik taký nenájde a všetci si povedal, "fakt zbožňujem "Just Like Heaven" - to bola moja naj naj skladba dnešného večera." Aj to má svoj dôvod. Keď som bol mladší, chodil som na takéto koncertné miesta s pocitom, "tak fajn, buď to dnes večer bude úspech alebo prehra." A hoci dnes cítim v tom, čo robíme, úplne rovnakú intenzitu, o výsledok sa absolútne nestarám. Snaha byť súčasťou hnutia a myslieť si "Kam všetci smerujú, kam smeruje goth?" - ako si sa to snažil naznačiť, to už pre nás vôbec nie je prvoradé. Nikdy to ani nebolo súčasťou toho, čo sme robili. My sme si našou prácou často od ľudí vysluhovali príšerné výčitky. Keď sme v roku 1992 vydali "Friday I´m In Love", tak sme dostali odozvy v štýle, "preboha, čo ste to urobili?". A pritom sme kedysi vydali "Boys Don´t Cry", pre mňa osobne to bol manifest plaču pre gothický dav. Tým, že kapela nahráva aj popovú skladby, tým vôbec nedevalvuje svoju emotívnu stránku. To skutočne nie. Trochu som snoril po svojich obľúbených videách z 1980-tych rokov - vďaka jednej relácii pre MTV, ktorú som robil pred pár týždňami - a zistil som, že mojim najobľúbenejším videom z toho obdobia bola záležitosť od Chaka Kahn. To veľmi nepasuje k niekomu, kto je označovaný za ikonu Gothu, takže myslím, že som nesprávne považovaný za niekoho iného.

DD: To iste. Jedna vec, ktorú som si na dnešnom koncerte všimol - spomenul si, že ste hrali na štadiónoch, v obrých arénach... a dnes som si všimol, že váš koncert bol veľmi intímny. Dokonca ani tvoj prejav nebol nejaký enormný.

RS: Dnes som na javisku šťastnejší než kedykoľvek predtým. Ako mladý som nikdy nevystupoval. Nikdy som nehral v žiadnej školskej divadelnej hre, vždy som robil v šatni. Do momentu, kedy som začal so spevom, so doslova nenávidel predstavu, že by som sa mal postaviť na javisko. To už som mal 17 a na našom prvom koncerte som dosť neochotne odspieval skladbu Davida Bowieho. V tom momente akoby ma uhryzla túžba spievať ľuďom. Môj otec je veľmi dobrý spevák, pomyslel som si, "Ak je dobrý on, možno sa z tých génov ušlo čosi aj mne." S týmto som teda operoval, no nikdy som nebol vo vystupovaní prirodzený. No na tomto turné - začali sme minulý rok na jeseň v Japonsku a Austrálii - sa s ostatnými troma chalanmi cítim na pódiu príjemne. Keď sa prechádzame po pódiu, mám pocit, akoby sme hrali v malom kruhu. Je to podivný pocit, ale mal som ho aj dnes večer. Nehrám pre tých, ktorí stoja vzadu, hrám pre tých, čo sú vpredu, prípadne v strede - hrám pre tých, ktorí sa na nás pozerajú.

DD: Robert Smith z The Cure. A opať, moja veľká vďaka Robertovi, že s nami strávil zopár chvíľ. V tejto chvíli však opäť trochu hudby z pódia a začneme s "The End Of The World".

DD: Takže to boli The Cure so záznamom z koncertu z Philadelphie, Spectrum, z 10.mája tohto roka. Ešte raz ďakujem Robertovi Smithovi, nielen za to, že sa s nami porozprával, ale že dokonca aj namixoval hudbu, ktorú ste dnes večer počuli.

zdroj: Rádio WXPN Philadephia, 19.12.2008 (The World Café)



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi