Roztrhaj to! - 07/1980


Rozhovor s The Cure počas austrálskeho turné


[Začal som s otázkou o tom, čo stojí na pozadí zmien v skupine a čí to nemá niečo spoločné s lepšou realizáciou koncepcie lepšieho zvuku The Cure.]
Robert: O tom, že k nevyhnutnej zmene zostavy musí dôjsť sme vedeli už pár mesiacov pred naplánovaním tohto turné - išlo viac o osobné záležitosti. Ešte pred turné The Banshees sme hľadali niekoho, kto by nám vypomohol s ďalším nástrojom, no nenašli sme nikoho, kto by k nám skutočne zapadol. Po turné s The Banshees sa ukázalo, že nastal opäť vhodný čas pokúsiť sa o to znova.

Robili ste na post klávesáka nejaký špeciálny konkurz?
Robert: To mohol byť hocaký nástroj. Skôr sme hľadali nejakú osobnosť a jej názory na život. Čo sa týka nástroja, to mohla byť kľudne viola, saxofón alebo flauta. Nakoniec sa ako najlepšia voľba ukázali klávesy, pretože so syntezátorom môžete hrať viacero rôznych nástrojov.

Boli v tom období skomponované aj skladby druhého albumu?
Robert: Áno, všetky boli napísané počas dvoch týždňov a počas ďalších dvoch nahraté v štúdiu.
Lol: Všetko okolo Vianoc.

Nepríde ti to trochu nezvyčajné nahrať album tak skoro po príchode Matthieua a Simona do skupiny?
Robert: Skladby sú postavené zväčša na emotívnych základoch. V čase, keď boli skladby iba napísané sa nám zdalo lepšie ich hrať ako vyčkávať, pretože by to mohlo s nimi dopadnúť zle. Pôsobili by až príliš uhladeno. Takže lepšie bolo ich po napísaní hneď nahrať. Fungovalo to dobre, išlo vyložene o spontánnu záležitosť, väčšina skladieb sa nahrala na prvý pokus. Samotné nahrávanie zabralo iba päť dní, ďalších päť dní sa už len mixovalo.

Napísal si niektoré zo skladieb aj v štúdiu?
Robert: Niektoré z tohto druhého albumu áno. Vo veľkej krabici máme celú kopu textov pod rôznymi názvami. "A Forest" mala dokonca päť či šesť rôznych významových interpretácií. Po tom, čo sme nahrali hudbu, sme strávili celú noc hľadaním tých najsprávnejších slov, ktoré by k hudbe sadli najlepšie. Myslím, že sa nám to podarilo. Albumom sa tiahne jeden celý príbeh - malá fráza každej skladby je odvolávkou na tie nasledujúce.

Ako ste sa dopracovali k obalu nového albumu?
Robert: Obyčajne si na turné so sebou beriem fotoaparát, hlavne preto, aby som robil aj niečo iné. Pri jednom takom fotení sa mi exponoval film. Bolo to vonku a všetko, čo sa mi podarilo vyvolať boli tri čiary a tri stromy, ktoré schoval do tieňa kostol. Prišlo mi celkom zaujímavé použiť tieto rozmazané obrazy. Chceli sme sa tak pokúsiť nepodsunúť ľuďom hneď jasnú predstavu, o čom bude hudba albumu. Či to tak aj funguje naozaj, to ja neviem, ale mne sa to páči.

Myslíš, že sa dokážeš vyhnúť "prekoncepcií"? Nie je to tak, že ak niečomu nedáš vlastný imidž, tak média a tlač sa o to aj tak postarajú?
Robert: Oni sa predsa o to pokúšajú vždy. Ale takto sa veci udržiavajú pri živote - a zdá sa, že majú ohromnú radosť z toho, keď náš môžu niekam zaškatuľkovať. No ale toto ma vážne netrápi. Je to lepšie, ako mať štyroch chmuľov, ktorí na vás civia z obalu albumu a ľudia si okamžite pomyslia, že buď ide o punk alebo novú vlnu. Potom si pomyslia, že sa im tá hudba asi páčiť nebude a nebudú sa ani obťažovať si to vypočuť. Mnoho ľudí z nášho publika nie sú práve takí, akých by ste tipovali, že sa prídu pozrieť na kapelu z novej vlny. Mladí sú jednoducho vpredu, čím ďalej od pódia, tým je publikum staršie a v tme vzadu stretnete asi starých hippisákov. Ale toto je úplne v poriadku.

Chcel by som sa teda spýtať, koho považujete za svoje publikum. Je fakt, že ste spojili ľudí?
Robert: No, ja len píšem skladby a hrám tak, akoby som bol v publiku ja sám. O ničom inom nepremýšľam. Ocením každého snahu urobiť veci na pódiu inak ako len hrať bez rizika.

Takže na ktoré kapely sa vyberieš len tak pozrieť?
Robert: Takúto šancu nedávam nikomu.

A čo v časoch pred The Cure? Na aké kapely si sa chodil pozerať?
Robert: No, to boli väčšinou trendoví ľudia.

Nemyslíš si, že tá snaha vyhnúť sa predsudkom, rozmazaným obrazom a pod z teba robí týpka z umeleckej školy?
Robert: No, z nás nikto nikdy ani len nešiel okolo umeleckej školy.

Ale nemyslíš si, že sa tým všetkým k umeleckej škole približuješ?
Robert: Viem presne, kam mierite... Nemyslím si, že by sme to mali takto nazývať. Vedome sme sa nikdy nesnažili mať nejaký imidž a tak je to aj teraz. Predtým, ako sme prišli s "Killing An Arab" sme mali dva tri koncerty do týždňa v miestnych krčmách, namiesto nás mohol hrať ktokoľvek. A zrazu to prišlo, boli sme na všetkých titulných stranách, "singel týždňa" a za nejaký mesiac sme už vyrážali na britské turné. Pre nič z toho sme neboli pripravení. Nemysleli sme v štýle - mali by sme s tým prestať - jednoducho sme nepočítali s tým všetkým, čo v sebe zahŕňa celý ten rock´n´rollový proces. Dokiaľ sme si neuvedomili, že v tých podmienkach a prostredí jednoducho musíme pracovať, nám to pripadalo ako šialené. Ale s novou zostavou a novým technickým štábom sa k nám hrnie viac nových nápadov, s ktorými vieme pracovať. No aj keď sme sa o to pokúšali, nevieme si stanoviť nejaký imidž, pretože u nás sa veci menia veľmi rýchlo.

Lol: A vďaka tomu je všetko omnoho vzrušujúcejšie, čo je lepšia ako mať vo všetkom jasno v štýle "tak takto sa snažíme a toto sú naše úspechy".

Čiže imidž je prospešný iba vtedy, ak má kapela jasnú predstavu o tom, kto sú a čo robia?
Robert: Je príjemné, ak máte tak silný imidž ako napr. Sioxsie And The Banshees. V našom prípade by to však nešlo - pôsobilo by to ako prefabrikát. V našom prípade je nemožné udržať si konkrétny imidž. Niekedy si oblečiem oblek. Niekedy sa zasa cítim ako dnes a dám si na seba úplne príšerné veci. Funguje to takto u každého? Každý má svoje nálady, niekedy sa cítite absolútne mizerne a podľa toho sa aj oblečiete. Ale nútiť sa do pozície, kedy jednoducho nevyjdete medzi ľudí bez očných šmyniek a podobných vecí, to je fakt trochu absurdné. Je kopec kapiel bez imidžu, takže si nemyslím, že sme jediní, ktorí si razia cestu po svojom.

Spomenul si, že je mnoho kapiel bez imidžu, ale sú to kapely, o ktorých ľudia niečo vedia. Ak nie sú videní, prípadne hraní v rádiách, tak potom zostáva na iných napísať, o čom vlastne sú. Ak ste sa teda rozhodli nemať vlastný imidž, nevystavujete sa tak vedome dezinterpretácií?
Robert: Nie som tak naivný, aby mi nebolo jasné, že kategorizovať kapely novinármi nie práve tá najlepšia vec. Ak to tak vy sám urobíte, tak pri písaní recenzie odpálite neustále kladenie si otázok. Celé je to aj tak založené na subjektívnom pohľade. Či už sa vám kapela páči alebo nie, či už vám jej zvuk niekoho pripomína - je to všetko úplne len a len na vás, čo o nej napíšete. Lenže niekedy má to kategorizovanie nevýhodu a tomu sa snažíme vyhnúť. Je mi jedno, či nás budete porovnávať s Frankom Sinatrom alebo The Dooleys. To ma vážne netrápi. Ale ak by sme v niečom uviazli... viete, môžeme byť fakt radi, že sa tomu všetkému na míle vyhýbame.

No, možno aj výberom názvu si kapela vyberá imidž - kedy ste sa vlastne rozhodli pre The Cure a ako k tomu došlo?
Robert: Bolo mnoho názvov, pre ktoré sme sa rozhodli. The Cure pochádza z verša jednej našej skladby. Prišlo nám to také svieže.

Ktorá to bola skladba?
Lol: Bola to skladba, ktorú sme hrávali kedysi v začiatkoch.

Robert: Asi tak tri roky dozadu. Vtedy sa volala "Easy Cure".

Lol: Patrila k trilógií skladieb, ktoré vždy u publika v krčmách zabrali.

Robert: Inak, na úplne prvom koncerte sme sa volali "Malice". To bolo v roku 1976 - neboli sme síce punkeri ale jeho duch nás veľmi oslovoval. Považovali nás za punkerov, ale to len preto, že sme nevedeli nejak extra hrať a zneli sme vážne príšerne.

To bola vaša úplne prvá skupina?
Robert (otočí sa k Lolovi): Áno, naša prvá skupina. Založili sme ju v škole, ale len preto, aby sme sa mohli ulievať z vyučovania. Vyhovárali sme sa na to, že skúšame na školský koncert a podobne.

To ste chodili do tej istej školy?
Robert: Ja s Lolom áno. Simon s Matthieuom nie, hoci sme ich poznali celé roky. Oni chodili do školy v Horsham, ja s Lolom v Crawley. Oni mali inú skupinu, jednu z mnohých miestnych.

(Lol následne upresní geografické detaily pozadia skupiny - on, Simon a Matthieu žijú v Horshame, Robert v Crawley. Sú to dve mestečká vzdialené od seba asi 5 míľ v okrese Surrey)

Robert: Žijem v tej tichšej časti od letiska Gatwick. Oni zasa v časti, kam sú smerované odlety.

Rozhovor sa obráti k singlu "I´m A Cult Hero", ktorý vyšiel vo Fiction minulý rok a The Cure ho nahrali pod názvom "Cult Hero".

Robert: To sme nahrali ešte v čase, keď bol s nami Michael, ale na basse hral Simon. Ale v tom čase sme už mali hrania s Michaelom plné zuby. Ten chlapík, čo je na obale singla, Frank, je náš kamoš, vlastne to celé bol len žart, pokus urobiť z neho kultového hrdinu. Nebol vôbec ničím známy, nikdy nič veľké neurobil. Tú skladbu sme jednoducho ako The Cure nahrať nemohli, tak sme ho dotiahli do štúdia. Bolo tam asi 13 ľudí, všetci sme sa opili a cez noc to nahrali. Je to vlastne len jednorázový singel, hoci možno ešte nejaký nahráme. Ide len o to, čo nás napadne vhodná skladba. Frank sa nepohybuje na pomedzí závratne kariéry, takže na ničom nezáleží. Ak bude vhodný čas, tak niečo zasa zahráme.

(To už nastal čas, kedy musia The Cure s nami skončiť a odísť do Capital Radio, kde točia další rozhovor. Pri odchode som dodal, že som zachytil správu o tom, ako "Boys Don´t Cry" obsadila 22.miesto hitparády na Novom Zélande)

Robert: Môj bože, to z nás ešte nakoniec budú popové hviezdy.

Lol: Tie nahrávky tam posiela Chris (Parry z Fiction Records)

(Chris Parry viedol pred založením Fiction Records A&R oddelenie v Polydore. Fiction je vlastne filiálkou Polydoru. Lol mi pripomenul, že Parry bol bubeníkom talentovaných Fourmyula z Nového Zélandu, ktorí začiatkom sedemdesiatych rokov prišli do Británie ako The Pipps)

Mali skladbu s názvom "Nature"...
Robert: To je pravda, ukradol som mu jednu kópiu ich albumu a snažil sa ho s ňou vydierať.

"Nature"... dokonca točili v botanických záhradách vo Wellingtone film o Fourmyula a skončili potom na pláži.
Robert: Fúúúha!

Lol: Oni natočili film?

Áno.
Lol: Dá sa k nemu ešte niekde dostať? Som zvedavý, či ho zoženieme.

(zazvoní telefón a Lol sa ho rozhodne zdvihnúť. Ale myslím, že ho niekde v inej miestnosti zdvihol Matthieu, ktorý sa tam potuloval)

Lol: Haló, Fiction Records, domov hitov.

Robert: To teda veľmi vtipné nebolo.

zdroj: Rip It Up, Austrália, 07/1980



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi