Nie sme britská kapela - 12/1985


Robert Smith o svojich posadnutostiach


"Neznášam, keď nás niekto považuje za britskú kapelu, to je úplne zlé vnímanie. Takisto neznášam americký nacionalizmus, je to totálna kravina. Nechápem vôbec nejaký zmysel takých zbytočností, ako sú krajiny. Ak by som mal byť Francúz, radšej sa obesím!" (Robert Smith)

Príbeh, v ktorom Robert, dôstojný spevák aktuálne slávnych The Cure, vyššie uvedenými slovami otvoril niekoľkohodinový rozhovor o jeho posadnutostiach: od Mary až po rúž na perách, a o smrti jahniatka...

"Minulý týždeň som pre nás točil video. Umiestnil som kameru do rohu miestnosti. Po dvoch hodinách som zabudol, že tam vôbec je: bol som totálne zhrozený, aké hlúposti sme vraveli! Akoby som počúval tlupu retarďákov."

Mary

"Momentálne sa s Mary poznáme tak dlho, že to by som túto vetu ani nedokončil. "Dosť dlho" je to správne slovo a ona vie, čo chcem vždy povedať. Porozprávame sa kedykoľvek... ja sa moc v obliekaní neparádim, ale ona áno. Zvykne sa obliekať ako nejaký bosorka, ktorá rada straší deti a rada do takého štýlu oblieka aj mňa. V spoločnosti ľudí, ktorí sú duševne nestabilní sa cítim príjemne, pretože sa tam musíte mať vždy na pozore, nikdy neviete, čo sa bude diať. Je zábavné, keď ste s niekým, kto len ta zrazu začne plakať. Teda, až taká zábava to nie je, radšej bývam mrzutý. Ona to má radšej ako ja. Nikdy si domov nikoho nevodím a nikdy neviem, kto k nám príde na návštevu. Vždy mi povie, "prosím ťa, nikoho k nám nevoď, cítila by som sa obmedzovaná." Za posledné tri mesiace bol u nás iba Simon Gallup, náš bassák, vtedy si Mary naschvál obliekla moje pyžamo a premávala sa po celom byte. Predstierala, že je Robert."

Posadnutosť

"Viem si predstaviť, že naše skladby môže inšpirovať ľudí v pokusoch o samovraždu, no nie o vraždu. Stretol som zopár ľudí, ktorí boli hudbou doslova posadnutí. Dokonca dvoch, ktorí boli posadnutí mnou. A ak neboli posadnutí mnou, boli posadnutí náboženstvom. Mali jednoducho potrebu byť niečím posadnutí. Pre takých ľudí by som nechcel nič urobiť. Dať peniaze na cirkev alebo na The Cure. Aký je v tom vlastne rozdiel? Žiaden. Oba spôsoby vás môžu zachrániť... Raz som stretol pápeža, nie toho skutočného, boli tam ďalší traja ľudia. Bol som veľmi mladý a bolo to v St.Peter´s a bola to riadna sila. Sedel na stoličke a ja som mu pobozkal ruku... Severin ma vzal zasa v Ríme do klubu s názvom Vatikán a obsluhovali tam mníšky. Predstierali, že sú mníšky, ale ja som im neveril. Všetky mníšky sú aj tak zlodejky! Počujte, poznám päť mníšok. Jedna z nich je s Mary príbuzná. Samotným životom sú totálne zatrpknuté. Jedna z nich je skutočne dobrá, ale tie ostatné sú pekne lstivé. Najlepšie je sa s nim stretnúť na letisku v Heathrow. Tam prídu a odídu. Ak si tam na chvíľu sadnete, uvidíte stovky uponáhľaných mníšok. A v taškách prenášajú platne."

A vedel si, že Madonna považuje mníšky za sexy?
"Čo môže Madonna o nich vedieť? Ja ju neznášam. Smrdí."

Simon

"So Simonom sme sa rozišli, pretože som si myslel, že sa až príliš zmenil. Predstieral, že je niekto iný a to sa mi nepáčilo. No a takisto on ma nemal rád viac ako kohokoľvek iného; myslel si o mne, že som až príliš veľký sebec a každého ignorujem, čo som možno aj bol, ale to bol skôr môj problém... Nebolo to s ním pre mňa ľahké. Takže sme sa po jednej bitke, jednej z mnohých, v bare v Bruseli, rozišli, pretože som si myslel, že až príliš do mňa vyskakuje spolu s tamojším barmanom. On si zasa myslel, že až príliš bránim niekoho iného, aj keď zo srandy a toto nemalo konca kraja. Z toho baru som odišiel až o piatej ráno, zobral taxi, šiel rovno na letisko a tam čakal na najbližší let domov. Všetky veci som nechal v hoteli. Bolo to dramatické. Po osemnástich mesiacoch, čo som ho vôbec nevidel, mi to prišlo všetko hlúpe, už som viac nedokázal ho nemať rád. Tak som sa raz večer vybral do pubu, kde sme spolu zvykli popíjať, vedel som, že tam bude. Bola to dobrá sranda, pretože v momente, ako som vošiel do pubu, všetko tam stíchlo, ako vo westerne. Namieril som si to rovno k nemu a oslovil ho. No, a dnes je späť v kapele."

Acid

"Naposledy som ho užil na Vianoce. Po prvýkrát som to skúsil pre pár rokmi so Severinom a doslova celý týždeň som bol stuhnutý! Bol to "God´s Acid"! Boli to čisto modré tabletky z Ameriky. Aj Jobson bol s nami. On bol tuším ten najsrandovnejší človek, akého som kedy stretol. No, ale čo som to užil, snežilo a celý svet bol biely. Ale vytrpel som si parádnu bolesť. Inak, veľa drog neberiem. Album "The Top" bol veľmi drogami ovplyvnený, ale to bolo iba zo zábavy. Celé je to o tom, že užívanie LSD ma veľmi nezmenilo, a to som ho bral často. Nezmenilo to ani môj pohľad na svet a moje hodnotové zmysly sa nezmenili takisto. Keď som sa sfetoval prvýkrát, uvedomil som si, že to vlastne so mnou nič neurobilo, bol som to stále ja. Nakoniec som s tým prestal, pretože som bol z toho často chorý a príšerne ma bolela hlava. Je to ako s pitím. Na pitie máte viacero dôvodov. Môžete piť spoločensky alebo piť sám a stanete sa morbídnym a nudným. Nemyslím si, že človek, ktorý pije, pije preto, aby sa zbavil bolesti žitia. Najhoršie je, keď niečo chcete urobiť a nemôžete a to vás núti piť viac. Ale napr. ľudia ako Thomas Dylan pili z čistej radosti. Ako nejaký spôsob zotavenia, aspoň si myslím. Kedysi som zvykol piť sám, ale dnes už nie. Zoberte si napr. Thomasa Dylana (alkohol ho nakoniec zabil). On pil, lebo mal z toho radosť.

Podľa mňa pil z troch dôvodov: Za prvé, bola to zábava, za druhé, pretože vytvárate o sebe mýtus legendárneho opilca a musíte sa o to aj starať. No a za tretie: jednoducho už potom nemáte inú možnosť, už ste uviazli! Aj ja som teraz vlastne alkoholik. Ani jednu noc tohto roka som nestrávil bez alkoholu - smutná vyhliadka. Ale ja som si toho vedomý. Všetko sa mi to premietne do tváre. Ak sa pozriem na svoju fotku alebo do zrkadla a skonštatujem, "Bože, som tučný a odporný," tak prestanem jesť, no aj tak nedostatok jedla kompenzujem pitím. Milujem pivo, čo je to najhoršie, takže namiesto toho teraz pijem vodku. Ale, nie som profesionálny alkoholik, ako z času na čas Tom Waits. Myslím, že on si všetko romantizoval. Nebol skutočným reprezentantom amerického života alebo potom aby to dosiahol, tak kvôli tomu strašne pil. Myslím, že niekto, kto žije v prívese, s fľašou v ruke, niekde hlboko v území Ameriky, by bol omnoho kvalifikovanejší rozprávať o Štátoch. Mohol by teda Tom Waits tancovať s Bananaramou? Točili sme jednu šou v Dánsku, a keďže sme údajne pôsobili ako primrznutí, tak nám do rytmu tancovali tie baby z Bananaramy. Ale ja som musel pôsobiť kamenným dojmom, pretože ak nie, tak by sme to točili celé snáď tisíc krát. Keď sme skončili, cítil som sa strašne zničený. Na druhej strane, Bananarama bola úplne prvá kapela, ktorá sa s nami rozhodla piť až do kolien."

Jahňa

"Vzal som si na turné malé jahniatko, samozrejme, že bolo plyšové a bol to vlastne taký zásobník na jahodové mydlo, no ja som to používal ako vankúš. Bolo veľmi mäkučké a schovával som si v ňom pyžamo. Nie som existencionalista. Existencionalizmus má veľa podôb a zistil som, že je ťažké si nejakú vybrať. V podstate som vždy súhlasil s názormi ako "byť centrom vlastnej existencie" a "vybudovať si vlastný priestor". Boh a všetko ostatné vychádza z vás. Ale teraz som si tým nie veľmi istý. Tento týždeň nepodlieham žiadnej filozofii a podobným zaujímavostiam. Dosiahol som bod, kedy si radšej zahrám futbal, ako by som mal byť existencionalistom!"

Live Aid

"Boli sme prizvaní, aby sme na tejto akcií participovali. Ale aby som bol úprimný, nikdy by sme do toho nešli. Bolo to dobré, ale v podstate zbytočné, pretože ak by tí, ktorí na túto akciu poslali peniaze, darovali určité percento zo svojho majetku, tak by bol zisk dvojnásobný. Celé to bola tá najnechutnejšia vec, akú som v telke kedy videl: Freddie Mercury bol ešte ok, ale Bob Dylan, Keith Richards a Ron Wood si na tom prihriali svoju polievku, boli príšerní! Bola to poníženosť vo svojom extréme, bolo to jednoducho zlé."

Literatúra

"Minulý rok som si uvedomil, že ak by som dal dokopy všetky moje poznámky, tak by z toho bolo kniha poviedok bez konca. Jej názov nosím v sebe odjakživa. Všetky poviedky by mali rovnaký názov. Prišla s ním Mary: "Sklenený sendvič". Najserióznejší mi tento názov príde v momente, keď už skutočne zaspávam. Je to veľmi dobré duševné cvičenie, ale väčšina tých príbehov zábavná nie je. Musím sa zbaviť myšlienky, že by som mohol mať svoj osud plne pod kontrolou."

Rúž

"Ach, rúž! Pri jeho aplikovaní si vôbec nedávam záležať. Mnoho ľudí má dojem, že to robím z akéhosi pocitu samoľúbosti, no pritom ide čisto o teatrálnu záležitosť. Kedysi som si dával rúž na celé ústa, dokonca aj okolo očí, no a raz som sa na pódiu tak potil a vyzeralo to, akoby ma niekto parádne zmlátil a moje oči a ústa krvácali. Ale nechal som toho, pretože ma z toho boleli oči a kazil sa mi zrak. Ale na pery si rúž dávam stále, no pritom to nie je pre mňa v súkromí typické.

zdroj: Depeche Rock, France, 12/1985
autor: Fionna Russell-Powell



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi