Robert pre NME - II. - 10/2008


Nepublikovaná časť rozhovoru s Robertom pre NME


Ako vlastne vnímaš ocenenie "Godlike Genius?
Odpoviem trochu nepriamo, bude to odpoveď o povahe géniov... je to objavenie niečoho, čo ešte nikto nikdy neobjavil a zároveň schopnosť vidieť veci v úplne inom svetle. Stále v také niečo hlboko verím, a myslím, že v hudbe, ak vytvoríte niečo, čím niekoho oslovíte, prípadne ním emotívne pohnete, tak je to svojim spôsobom takisto geniálne. Iba zopár ľudí má túto schopnosť. Veľmi veľa ľudí sa o to pokúša, ale iba hŕstka z nich to naozaj dokáže.

Zažil si chvíle, kedy si niečo napísal a mal pritom pocit, že je to niečo skutočne geniálne?
Každý, kto má pocit, že vytvára umenie pre akúsi spotrebu, ani len nepomýšľa na jeho hodnotu. Takéto niečo mi celkom sedí napr. k Davidovi Bowiemu. Keď sme sa po prvýkrát stretli pri rozhovore pre XFM, naša konverzácia sa zvrtla na tému umenia a jeho kultúrny význam, a on osobne veril, že o umení formálne rozhodujú zákazníci a v podstate čokoľvek môže byť považované za umenie. To bolo v roku 1994 alebo tak nejak. Bol som vtedy opitý a jeho názor ma úplne vytočil. Dodnes si myslím, že je to mylný názor. Ako umelec dávate umeniu určitý význam. To, čo si z toho vezme niekto iný, je absolútne nedôležité. Mne osobne je dosť jedno, čo sa stane s tým, čo dokončím, nikdy to nebude inak. Vždy som však mal predstavu, že moje umenie je dôkazom skúsenosti iných ľudí a čím je moje umenie známejšie, tak to dokazuje, že oň majú záujem aj iní ľudia, no pre mňa jeho kvalita zostáva stále rovnaká, hlavne z pohľadu, čo som do tej práce vložil a ako ju vnímam. Sú skladby, ktoré sme nahrali, o ktorých si myslím, že sú úžasné, no iní to takto vnímať vôbec nemusia a to ma skutočne nevzrušuje. Možno keď som bol mladší, uvažoval som v štýle, "Prečo z toho iní nemajú to, čo ja? Prečo počúvajú práva "Friday..." a nie "End?"

Aký je rozdiel medzi obrým koncertom a vašim obvyklým koncertom?
Dnes The Cure hrajú obyčajne tri hodiny a hráme doslova všetko. Obmieňame skladby a nemáme istotu, či sa budú páčiť alebo nie. No na tom vôbec nezáleží, pretože spolu s nimi odznie ešte ďalších 27 skladieb, takže v podstate nie je kľúčové, ako sa koncert nakoniec rozbehne. Robíme v podstate stále tie isté veci, reflektujeme na to, čo sme za celé tie roky urobili. Na poslednom 4 Tour sme myslím celkovo odohrali 83 alebo 84 skladieb a to sme nezahrali všetko. Sám som sa snažil, aby ich nakoniec bolo 100. Náš repertoár tvorí 100 skladieb, vieme ich zahrať, vďaka Porlovmu návratu ich vieme teraz viac, pretože on pozná všetky skladby, ktoré sme nahrali a hrávali v časoch, keď bol s nami. A čo sa týka samotnej skupiny, vždy som chcel, aby náš zoznam skvelých skladieb dosahoval hranicu 100. Pamätám si na jeden článok o Jamesovi Brownovi, ešte z mladosti, ako sa k vlastnej kapele správal ako bastard a mne to prišlo úplne úžasné, jasné, aj jeho kapela musela zvládnuť 100 skladieb. Ak máte k dispozícií 100 skladieb, prečo by ste ich nemali vedieť zahrať? Podľa mňa by ste mali.

Aký je to pocit, keď vás začínajúce kapely uvádzajú ako svoj vzor?
Je zopár kapiel, ktoré nás takto spomínajú a ja si pri nich pomyslím, "Prosím, nerobte to." Ale na koho som takto hrdý? Mogwai sú už pekne dlho mojou obľúbenou kapelou a keď som sa po prvýkrát rozprával so Stuartom Braithwaitom a on začal s tým "Ja jednoducho milujem to, čo robíte", tak to potvrdenie niekoho, koho vy sami uznávate, nemá nič spoločné s tým, koľko som toho urobil alebo ako som už starý a podobne. Ak by ste povedali, "Vďaka, ale vaša skupina stojí za prd," tak by to bolo jedno z tých kritických hodnotení, ktoré ma dokážu zraniť. Ak niekto, koho obdivujete povie, že to, čo robíte je odpad, to zabolí. Je ale milé, keď vás niekto pochváli a vy si pomyslíte, "Super, páči sa mu to, čo robím." Keď sme pred pár rokmi robili šou MTV Icon, tak sme zažili parádne prekvapenie. Pustili tam film, vôbec sme o ňom nevedeli a v jednotlivých klipoch sa na obrazovke objavovali ľudia, ako napr. Kirk Hammett z Metallicy, ktorý tam vyhlásil, že má The Cure veľmi rád... len sme tam sedeli a uvažovali, "To si niekto robí srandu alebo sme niečo zmeškali?" Kopec ľudí, o ktorých som si vôbec nemyslel, že by nás mali radi, sa zrazu objavilo priamo pred našimi očami. Ale nakoniec, prečo by ma to malo prekvapovať? Aj ja sám mám rád množstvo rozličných vecí a sám by som rád predstúpil pred mnohých ľudí a povedal im, že to, čo robia, je skvelé, pretože sa to nepodobá tomu, čo robíme my. Takže, ide o akési utvrdenie... pomyslíte si, "Ako by mohol nejaký rapper pred vás predstúpiť a povedať, že má rád The Cure?", ale predstavte si, že mnohí z nich naozaj The Cure majú radi.

Celé roky odmietaš zmeniť som výzor.
V mladosti som nie tak často zamýšľal vystrihať si hlavu, čo som neskôr zopár krát urobil. Prvýkrát som takto predstúpil pred verejnosť počas natáčania filmu "The Cure In Orange" v roku 1986. V tom čase z toho bola ohromná udalosť, pretože to bolo asi jediné, čo sme v tom čase vydali. Vlastne sa to stalo známe iba kvôli tomu, ako som tam vyzeral a Tim Pope, ktorý dovtedy natočil väčšina našich klipov, sa rozhodol natočiť film. Bolo to v tej dobe prvé veľké natáčanie, použilo sa tam 10 kamier a ja som sa deň predtým rozhodol ostrihať a zohnal si parochňu. Stretli sme sa v bare a keď to zistil, pozrel na mňa a spýtal sa "Čo teraz urobíme?" Tak sme prišli s nápadom na začiatok filmu, kedy kráčam na pódium a zhodím z hlavy parochňu. Dovtedy sme boli kapela bez imidžu a zrazu sme boli kapelou s najlepším imidžom, aký ste kedy videli... no a potom "Môj Bože, on to zo seba zhodil." Nechcem byť známy vďaka tomu, ako vyzerám. Keď sme začínali, doslova som odmietal, aby sa niekde zverejňovali naše fotky. Dokonca z nášho ranného obdobia ani žiadne fotky nemáme, bola to reakcia v punkovom štýle, údajne punk bola reakcia proti všetkému, no napriek tomu sa stále generovali ikonické postavy. Pomyslel som si, "Je to v keli, všetko." Nechcem byť hocikto. Boli sme len obyčajné decká z Crawley. Bol to paradox, pretože ja hocikoho rád nemám, ja nechcem hocičo s hocikým, ale keďže sme veci rozbehli, potreboval som byť v spojení s inými ľuďmi, ktorí tiež nechceli hocičo s hocikým. To je jedna z tým mladíckych záležitostí, kedy príliš nepremýšľate o paradoxoch, ale nejako viete, ako sa k nim dopracovať.

Ešte stále narážaš okolo seba na klony Roberta Smitha?
Dnes už je ich pomenej. Ale naposledy v Ríme to bolo mimoriadne, stretlo sa tam omnoho viac Robertov Smithov na jednom mieste, ako som ich stretol za posledné roky po svete. Muselo to byť pre nich pekne znepokojujúce. Každý rok sa zídu kúsok od nášho domu, je to pravidelný nájazd ľudí. Bývam na pláži, kúsok od Brightonu - nie je to samozrejme priamo na pláži, môj dom je umiestnený na konci pláže, mimo verejných miest, takže si môžem užívať a mať svoje súkromie! "Čo robíte na mojej pláži?" A oni sa otočia, uistia sa, že vyzerajú ako ich vzor, no je ich stále menej a menej. V Amerike to v tomto roku zažilo menšiu obrodu - na niektorých koncertoch som si všimol mladých chalanov a baby, že sa začínajú obliekať ako ja. Je to milé, páči sa mi to, nikdy som to nevnímal, že chcú vyzerať ako ja, vždy ide o akúsi reprezentáciu.

Nedávno si dovolil, aby v Amerike boli tvoje skladby použité v reklame, čo si roky odmietal. Prečo?
Každý, kto pozná The Cure, vie, že jediný dôvod, prečo som s týmto súhlasil bol ten, že sme končili zmluvu s Polydorom a ja som jednoducho musel. Ak som chcel prevziať kontrolu nad našim kompletným katalógom, tak som musel poskytnúť jednu skladbu do reklamy bez vokálov. O tom to celé bolo, takže sme poskytli "InBetween Days" pre Fiat a "Pictures Of You" pre HP. V skladbách nezaznel spev, v podstate nik nevedel, že sme to boli my a bolo to v pohode. Nerobila sa okolo toho žiadna kampaň, nijakým spôsobom sa nám to nevrátilo, ani sme nevydali nanovo singel "InBetween Days". Ja som proti hudbe v reklame, doslova ma z toho súhlasu porážalo, ale bola to jediná možnosť. Peniaze zo zisku šli na zakúpenie práv nad našim katalógom, inak by sme kapelu museli totálne zadĺžiť. Znie to cynicky a aj to také v tom čase bolo, ale myslím, aby som bol úprimný, trochu ma presvedčil prístup mladšej generácie v štýle, každému to je jedno, veď to robí každý, dnes už na tom nezáleží, žiješ v minulosti. Dnes čítam, že ak toto proklamujete, alebo na to použijete vašu hudbu, alebo prezentujete iPhone, tak je to v poriadku, pretože to robia všetci, no podľa mňa to v poriadku nie je, stále si myslím, že je to chyba.

The Cure sú takmer jedineční ako hlboko emotívna skupina s necudným popovým ostrím - ako vlastne k tejto kombinácii došlo?
Poznám každé slovo z textov skladieb The Beatles a Rolling Stones zo 60-tych rokov, ako v prípade kapiel Captain Beefheart a Cream. Bol som tým stále ako dieťa atakovaný, aj keď som predstieral, že spím. Takže, keď som so skupinou začal, premýšľal som, "Začneme s písaním vlastných skladieb," nechcel som, aby z nás bola punková kapela, chcel som, aby sme v sebe zahŕňali všetko, čo som pokladal za dobré. Ak som mal skladbu a povedal si, "Chcem v tejto piesni znieť ako Nick Drake", nenapadlo ma. "Je to v poriadku?", pretože Nick Drake ma určitým spôsobom ovplyvnil, takže som to kľudne mohol do tej skladby vložiť... Keď sme začínali, najradšej som mal punkové kapely, ktoré robili viac prístupnú, melodickú hudbu. Chcel som, aby naša kapela mala vždy rozmer, ktorý s moderným svetom nemal veľa spoločného. Takže tie emotívne záležitosti vždy kráčali ruka v ruke s tými popovými, nikdy som v tom nevidel nejaký problém. The Beatles sú toho dobrým príkladom. Oni k tomu napredovali, lenže raz chceli, raz nie. A tak mali oboje. Mali tie najlepšie skladby, ale takisto tie najodpornejšie psychedelické záležitosti, aké si dokážete predstaviť. Takí proste boli. Alebo taká "Safe As Milk" od Captain Beefheart, miloval som, ako sa pohrali so stereom, prechody medzi reproduktormi, fázeri... počúval som to do nekonečna. To isté Hendrix, "Axis: Bold As Love"... na tom albume je zopár skvelých popových skladieb, no pritom ide o psychedelický gitarový album, ktorý dokážete počúvať od začiatku do konca a túžite byť v jeho svete. Rád by som bol Jimim Hendrixom. Skombinovať všetky tie veci mi nikdy nerobilo problém, nikdy som sa nezapodieval otázkou "Chcete byť temná alebo popová skupina?" My sme proste vyrazili vlastnou cestou, závislou o toho, ako som to práve cítil.

Nemal si v 80-tych rokoch s Morrisseyim akési preteky?
Bohužiaľ, raz dostal otázku o ľuďoch s priezviskom Smith. Bol som medzi nimi ja, Patti Smith a ešte niekto, kto sa volal Smith a bol v tom čase populárny a spýtali sa ho, koho z nich by zastrelil. V tom čase by každý od toho vegetariána - pacifistu očakával, že povie "Radšej by som zastrelil sám seba" alebo "Nezastrelil by som nikoho," no on povedal, "Postavil by som ich do rady a zastrelil všetkých." Ak by som také čosi vtedy povedal ja, určite by sa urazil tak ako ja, "To je od teba milé, ty hajzel!" Ale nepotreboval som na to reagovať. Nikdy som nič také nepovedal, ani neurobil. Ale vyvolalo to zopár doslova únavných sporov. Nikdy som ho nestretol, ani som si nie istý, či sme sa niekedy ocitli spoločne v nejakom priestore. A myslím, že aj on reagoval rovnako na moje odozvy. Často som mal navrch, ale podľa mňa oprávnene, veď som bol v tlači zastrelený. Bolo to čosi v štýle mini Blur/Oasis súboja. Nemyslím si, že som do toho nejako úmyselne rýpal, aby toho bolo viac. Z času na čas sa to znovuoživilo, ale myslím, že nedávno o nás dokonca prehlásil čosi milé, o tom, že som tak trochu rozmarný. Úprimne, ja som s ním nikdy nemal problém. Mne len prišlo nefér, že by ma dal zastreliť. Mali by ste mu tú otázku dnes položiť znova.

Zažil si počas toho hustého užívania LSD pri tvorbe albumu "Disintegration" aj nejakú neblahú skúsenosť?
Nie, také čosi som nezažil nikdy. To vás iba odpálilo, zobrali ste si ďalšie drogy, samozrejme v nesprávnu chvíľu, a boli ste opäť mimo. Dnes mi niektorý z mladších neterí, či synovcov povie, "Strýko Robert, skús toto." A ja na to, "No jasné, daj" a potom zo mňa vylezie iba, "Do riti!". Sedím tam a o hodinu neskôr počujem, "Si v poriadku, čo?"

zdroj: NME



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi