Back in black - 10/2008


Exkluzívny rozhovor s Robertom pre NME


Vlasy stále dokonale strapaté. Rúž rozmazaný do dokonalej nepresnosti. Oblečenie ponurné, čierny joggingový top, dedkovské tričko, kapsáčové nohavice a robusné topánky. Šuchce sa okolo stohu NME magazínov naukladaných v štýle Tima Burtona v jeho štúdiovej obývačke, kde praktizuje svoju nemotornosť, šúcha si ruky a predstiera chvenie ako vyrastajúci 10-ročný školák v hlavnej úlohe školského predstavenia príbehu o Strihorukom Edwardovi.

Jasné, jednoznačne je to Robert Smith. Ale je to naozaj on?

Ako nám ubiehal večer v Parkgare štúdiu v divočine Východného Essexu, tým viac sme si uvedomovali dôvody, prečo veriť skutočnosti, že The Cure si zasa zo všetkých vystrelili a na zatiaľ jediné interview tohto roka poslali jeden z mnohých vydarených klonov Roberta Smitha.

Tak teda, Robert Smith, ako hovorí legenda, je až bolestne plachý, neskutočne mrzutý a veľmi výbušný, egocentrický typ, ktorý v zlej nálade vyhadzuje ľudí zo skupiny. Tento Robert Smith však už viac ani nemohol byť ústretovejší.

Doslova pedantne dbá o to, aby sme mali pivo a niečo pod zub, čo sme si objednali a v momente, ako zo štúdiového iPodu zaznejú Interpol, tak sa nám hlboko ospravedlňuje: "Viem, že ich nemáte radi, to vám naozaj lezú na nervy?" a prívetivo nám celé dve hodiny pózuje pri fotografovaní a ešte sa spýta, "Je to v poriadku, že som v čiernom?"

Deň pred samotným rozhovorom nám poslal e-mail s otázkou, akú pijatiku uprednostňujeme a naša odpovedať v štýle "červené víno, preferujeme španielske," spôsobila to, že sa celá noc niesla v španielskom štýle; víno je z odrody Rioja, pivo značky San Miguel a na večeru bola paella.

Ba čo viac, keď sme si so Smithom sadli v lódžii kvôli jedinému tohtoročnému interview, prekypoval hojnosťou, bujarou náladou a doslova sa dusil od smiechu. Pôsobil skvele, viac než šťastne.

Niekto by si mohol pomyslieť, že niekdajší "Pápež depresie" bol skôr rozrušený blížiacim sa vydaním albumu "4:13 Dream", v poradí 13-tym štúdiovým albumom The Cure a v podstate najlepším od obdobia "Wish" (1992). Ale my to vieme lepšie.

Gratulujeme, Robert Smith! The Cure budú na budúcoročných cenám NME titulovaný cenou "Godlike Geniuses"!

"Je to od NME veľmi milé, že nás takto odmenili," povie muž, ktorého láskavo prezývajú strýko Bob, v Crawley dokonca známy pod prezývkou Noel Fielding.

"Aj keď to vo mne vyvoláva trochu skľučujúci pocit. Hlavne pokiaľ ide o ľudí, ktorí to mali vyhrať. Mal som k dispozícií zoznam kandidátov a niektorí z nich by si poctu skutočne zaslúžili a niektorí zasa, podľa mňa, vôbec nie. Znevažujem týmto spôsobom tú cenu? Ani nie. Myslím si, že si ju zaslúžime? Áno, pravdepodobne, ak nie niekto iný, tak my. Za tých 30 rokov som toho urobil dosť na to, aby som takúto cenu dostal."

Teraz je z neho Bobster. Skutočne, je ťažké si predstaviť skupinu, ktorá by bola dôstojnejším kandidátom na takéto vyznamenanie. Nielen The Cure (spolu s Joy Division, Sonic Yourh a The Smiths) boli pôvodnými strojcami všetkého, čo poznáme pod pojmom "indie", panikárskym tlkotom srdca počnúc a zvonivým vírom gitár, ktorý doslova bodal a spôsoboval masakru, končiac, ale urobili toho veľa, kým sa stali najlepšou britskou popovou skupinou, prezlečenou do kostýmov gániacich monštruóznych zombie klaunov s permanentne nehanebnými účesmi.

Sú to stále ikony 80-tych rokov, ktoré poskytujú podporu opusteným s ich majestátnymi dielami ako "Pornography" a "Disintegration" a zároveň radostne hopsajú dokola s popovými vecami ako "The Lovecats", "Close To Me" a "Friday I´m In Love" prezlečení do medvedích kostýmov a podobne.

Boli dosť skvelí na to, aby svetu predstavili štýl goth a neskôr ho dokázali zaprieť, a vďaka nim sa na svete objavilo množstvo emotívnych rockový kapiel, Cocteau Twins počnúc a Arcade Fire končiac. A ak by v ranných 80-tych rokoch The Cure nezápasili s veľkým a búrlivým syntezátorovým zvukom novoromantikov a nelámali ich do krvi s úchylnými ostrými gitarami, tak rocková hudba dneška by neznamenala nič, bola by na vyhynutie, pripomínala by lomoz v štýle The LA a The Killers by možno zneli ako Starsailor. A to je fakt.

"Či sa cítim ako Božský?" zauvažuje Smith. "Zriedka. Ale príležitostne ma ten pocit ovládol. Myslím, že to, čo robím a to, že som dosiahol určitý úspech, to so sebou často prináša pocit všemohúcnosti, zároveň ruka v ruke s tým kráčajú problémy s množstvom drog, ale to nie je až také zlé, pokiaľ sa ráno nezobudíte s pocitom, že ste stále všemohúci."

"Rozprávali sme sa o tom, čo pripravíme na odovzdávanie cien, či do toho nezahrnieme každý náš hit. Ak by sa nám podarilo nájsť ich spoločné spojítko a dali ich dohromady, bol by to celkom perfektný šesťminútový kúsok, ktorý by mal v sebe úplne všetko. Ale tiež to mohlo dopadnúť naprd, pretože ak by niekto zabudol čo len na jedinú z tých skladieb, bol by pekne mimo."

Ambície, opilstvo, dráme, blahobyt, výročie, drogová mánia, samovražda a zúfalstvo. Hranie acid tenisu so samým sebou, šňupanie speedu s Lemmym a k tomu byť jediným členom Siouxsie And The Banshees v pyžame. Prečo sú teda The Cure budúcoročnými Božskými géniami? "Show me, Show me, Show me..."

Prepychová zvuková paleta Mogwai alebo Godspeed You! Black Emperor. Akrobatické vokálne výkriky The Rapture alebo!!! Syntezátorový pôvab "Mr. Brightside" a "All These Things That I´ve Done".

Šťavnatý útok na srdcia Editors, Interpol, Block Party, Muse, A Place To Bury Strangers, Friendly Fires a mnohých ďalších kapiel s agóniou v ich dušiach a srdciach tak čiernou, ako ich nohavice. Vplyv The Cure je v alternatívnej hudbe tak rozšírený a prevažný, ako kyanidové tabletky a vianočnej párty v Halifaxe; ich zvuk sa stal vlastne kľúčovým vláknom DNA indie rocku.

"K tomu obratu došlo pred pár rokmi," povie Robert, "keď zrazu kapely prestali mať obavy zo spomínania The Cure. Po "Bloodflowers" sme boli doslova všade pokladaní za staromódnych, no zrazu to bolo množstvo mladých kapiel, ktoré vyrastali na albumoch ako "Disintegration", "Kiss Me Kiss Me Kiss Me" alebo "Wish" a oni ani nevedeli, že vy nás nemáte nejako extra radi. Ale nejako sa to jednoducho stalo, zrazu nastúpila generácia ľudí, ktorí sa chodili pozerať na The Cure a teraz dávajú dohromady vlastné kapely."

"K niektorým mám dokonca taký otcovský prístup, hlavne na turné Curiosa to bolo akoby som im vravel, "Poďme, moji milovaní." To turné bola neskutočná konkurencia, ale v tom skutočne dobrom slova zmysle, niečo ako "Teraz vám ukážem, čo dokážem"." Smith je síce trochu menej otcovský, no má blízko k tým smradľavým, usmrkaným, v 32 rokoch stále panenským bastardom odchovaným na "Pornography", čo je v podstate stále goth.

"Nie som si istý, či práve toto pramení z hudby The Cure," zaarumentuje. "Keď som sa pridal k The Banshees, bol som si vedomý, že vstupujem medzi gothikov, keďže Siouxsie bola ikonou tohto štýlu. V tom čase som sa defakto stal takou ikonou aj ja."

"Je pravdou, že keď som bol v The Banshees, obliekal som si pyžamo - taký pásikavý top. Chcel som ta dosiahnuť bod, kedy by bolo jasné, že ja nie som súčasťou toho sveta. V tom čase som zvykol chodiť na drink so Severinom do klubu Batcave a vtedy nebolo nič viac gothické, ako opíjanie sa v roku 1983 v Batcave so Stevom Severinom. Ale aj tak by som si to pyžamo obliekal."

"Keď sme v roku 1981 prišli s albumom "Faith", tak goth ešte nebol objavený, boli sme jednoducho "pršiplášťová" kapela. S tým albumom sme vlastne svetu goth predstavili a potom samozrejme s "Pornography". No my sami sme gothici neboli, hrali sme len emotívnu hudbu. V tom čase som sa cítil trochu zúfalo, aj ostatní v kapele boli na tom rovnako. Ale myslím, že to všetko s albumom "Pornography" skončilo."

"Nahrávacia spoločnosť sa nás doslova vzdala a vlastné publikum sme prakticky ani nemali. Chodili sme po svete a všade sme hrali pre tých istých 500 ľudí, dokonca sme si ani nevedeli predstaviť, že by ich mohlo byť viac. K tomu sme sa topili vo veľmi silných drogách a prd sme z toho všetkého mali. A toto všetko nejako pomohlo dostať goth na výslenie."

Pop vo svojej nádhere

Pre každého desiateho "topiaceho sa" je tu "prečo nemôžem byť ako ty?" Každý album v štýle "Disintegration" má svoj lichotivý "Lovesong". The Cure upevnili svoje jedinečné postavenie v modernom rocku vďaka dlhým náladovým kúskom, spolu so silnými jednorázovými popovinkami - čo sa krásne ukázalo vydaním proto-goth albumu "Pornography" v jednom roku a následne v ďalšom vydaním singla "The Lovecats".

"Vďaka tým popovým hitom sme sa stali úspešní," súhlasí Smith. "Myslím, že z našej strany šlo vždy o zámer, prilákať k sebe ľudí a potom ich udusiť. Iba malá časť toho, čomu sa venujeme, je "temná" (keď to nazveme súčasným pojmom hudobnej terminológie), to je ale trochu bezútešné, nie je v tom žiadna nádej a mne sa táto stránka našej práce veľmi páči, no na druhej strane si uvedomujem, že ak by také bolo všetko, tak by sme boli fakt príšerní. Vždy som bol hrdý na to, že je v nás aj kúsok toho cukru, ale zasa nie v tom triviálnom zmysle."

"Chcem povedať, že taká "Friday I´m In Love" nie je práca génia, bola to doslova vypočítavá pieseň. Má skvelú akordovú skladbu, neveril som, že to dovtedy nik nepoužil a v tom čase som sa na to pýtal veľa ľudí - ale to som bol aj tak totálne na drogách - "Určite som to odniekiaľ ukradol, nie je možné, aby som niečo také vymyslel"... s týmto som chodil doslova za každým.
Obvolával som ľudí, spieval im to do telefónu, pýtal sa ich "Počul si to už niekde? Ako sa to volá?" A oni na to, "Nie, nie...nikdy som také čosi nepočul." Na tom istom albume sú skladby, na ktorých som doslova otrocky pracoval a sú jednoznačne lepšie, no "Friday..." je pravdepodobne skladba, ktorá na "Wish" nepatrí, no napriek tomu je silná."


Hanebne starnúť

Spýtajte sa kohokoľvek, kto sa schádza s Robertom Smithom a povie vám, že najúžasnejšia vec na ňom je práve chodenie s ním do pubu. Vlasy si oživí stužkami, líca zvýrazní tak, že sú bucľaté ako za čias "Kiss Me...", no Smithov ikonický imidž - známy snáď úplne všade, od Devonshire Arms v Camdene až po South Park - je vetrom ošľahaný a pretrval niekoľko módnych sezón.

"Skrývam sa za svoju podobu s mejkapom a účesom," vysvetľuje Smith. "Viem, čo robím, viem presne, prečo to stále robím. Samozrejme, pri bežných veciach v bežnom živote, ktorý vediem, je to nepohodlné, napríklad pri tankovaní, či nakupovaní, ale nakoniec, som taký celý môj život. Som s dievčaťom, ktorému sa páči ako vyzerám a keď sa mi nepáči, ako vyzerám, tak sa jej prestávam páčiť, je to jednoduché. Keď sme začínali byť známi, prehlásil som, že ak by som vyzeral ako Ronald McDonald, až potom by sme vyzerali ako gothici. Viem si predstaviť alternatívu, kedy by Ronald McDonald bol považovaný za ikonu gothu."

Tajomné výstelky

Aj keď nikdy neboli považovaní za "drogovú" skupinu, The Cure si svoje "primal scream" správanie v posledných dekádach veľmi úzkostlivo strážili. Zatiaľ čo ex-bubeník/klávesák Lol Tolhurst bol v 80-tych rokoch slávny vďaka svojej opitosti (až kým ho z kapely nevyhodili), Smith sám napísal slávny album "Disintegration" pod vplyvom silných dávok LSD.

"Vtedy som dokonca hral tenis sám so sebou," vybuchne smiechom. "Normálne som mal vo zvyku sa vyzliecť a hrať sám so sebou tenis počas hlbokej noci. Odpálil som loptičku, utekal na druhú stranu kurtu a odpáli ju späť. Samozrejme, že žiadnu loptičku som nemal; ale mal som v rukách raketu a to bolo najdôležitejšie. Vždy šiel niekto okolo za svitania a prihovoril sa mi, "Si v poriadku?" Ja na to, "Jasné, som v pohode, už mám za sebou dva sety a podanie mi skutočne ide!"

"Vtedy sme všetko až fantasticky preháňali. Ono vám nabúra mentalitu už len taká skutočnosť, kedy niekam prídete a zrevete, "Do prdele, pivo zadarmo?". Ste prvýkrát na festivale v Readingu, píše sa rok 1978, Lemmy z Motorheadu vylezie zo svojho karavanu a spustí, "Ako sa mááááte?" Tuším nám povedal, "Poďte do môjho karavanu," a my sme šli a tam všade bolo more amfetamínu.
"Dáaaaateeeeesiiiii?" spýtal sa. S úžasom sme na seba pozreli, "Čo to povedal?". A podal nám do rúk slamku. "Myslím, že toto je polmetrová čiara speedu a táto slamka znamená, že si máme nosom potiahnuť."


Stále dôležití aj po toľkých rokoch

Predstavený vo svojej plnej dĺžke na koncerte v Ríme pred pár týždňami, je aktuálny nový album "4:13 Dream" dôkazom skvelého návratu do formy. Nasledovník trúchlivých "Krvavých kvetov" z roku 2000 (album bol vyvrcholením emotívne pochmúrnej "trilógie", ktorá začala albumami "Pornography" a "Disintegration") a eklektického, no pestrého albumu "The Cure" z roku 2004, je tento album prezentovaný ako "svetlá" polovička dvojalbumu, ktorého "temný" proťajšok vyjde v roku 2009. ("Universal jednoducho nechcel dvojalbum," vyfúkne zo seba Smith) A je to zároveň najprekvapivejšia, najomladzujúcejšia a najmelodickejšia nahrávka The Cure od ich komerčného úspechu zo začiatku 90-tych rokov. Má v sebe tradičnú Cure temnosť ("Underneath The Stars"), brutálne industriálny masaker ("The Scream", v ktorej Smith kvíli ako obeť z filmu Saw V.), klasický Cure pope ("The Only One") a bezstarostný lesk skladby s textom, ktorý zobrazuje skutočnú samovraždu, ktorej priebeh bol poslaný vo forme listu Smithovi v roku 1987 ("The Reason Why" - "Poznal som tú osobu, ktorá mi ten list poslal. Išlo o autentickú samovraždu. Bola v mojom veku.")

"Páči sa mi spôsob, akým album prvými piatimi skladbami napreduje," povie Robert nadšene a vzrušene a zahniezdi v kresle, "pretože to vychádza presne z vášho pocitu, "Tak dobre, máme to, šiesta minúta a je to vážne pomalé" a zrazu to skočí do klasického Cure popu a v ďalšej skladbe sa hneď v prvom verši objaví slovo "samovražda", následne to skĺzne do "Freakshow", ktorá je pre mňa najpodivnejšou skladbou na albume, no a potom "Sirensong", ktorá je ako akustická valčík s kĺzavou gitarou. Tých päť skladieb vás navnadí, takže nemáte šancu zistiť, čo vás čaká ďalej." A keď už nový album, tak aj skupina. Ak tie zvraty, zatratenia, vzostupy a pády v kariére The Cure dokázali, že sú naozaj hodní titulu "Božskí géniovia" - či už je to pyžamový gothik, veselý Samaritán alebo nudný Tim Henman - tak aj tak nemáte šancu zistiť, ktorého Roberta Smitha stretnete nabudúce.

zdroj: femalefirst.co.uk, NME



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi