Výročie (1986 - 1996)


10 rokov The Cure slovami Roberta Smitha


Pozn. Exkluzívny "monológ" poskytol Robert z príležitosti desiateho výročia fungovania francúzskeho Cure fanzinu 3 imaginary Boys.

Standing On A Beach

Celé to obdobie mi pripomína Francúzsko, nielen kampaň ku kompilácií. V tom čase sme už nahrávali album "Kiss Me..." v Miraval. V podstate sme vtedy každú chvíľu boli v Paríži, ubytovaní v hoteli Hilton, sledovali Majstrovstvá sveta vo futbale. Bolo to skvelé a dosiahlo to bodu, kedy som si uvedomil, že je to všetko akési divné. Pamätáte si tú rozhlasovú stanicu, kde sa ľudia doslova štverali po stene? (Europe1 alebo NRJ). Myslím, že to bolo celé trochu šialené. Bolo príjemné byť súčasťou niečoho, čo v podstate s nami nemalo nič spoločné, určitý druh mediálneho šialenstva, no vďaka tomu som zistil, ako to všetko funguje, teraz sa mi to všetko hodí. Niektoré veci boli od nás pekne naivné, myslím Champs Elysees a podobne. Mysleli sme si, že budeme iní, ak sa objavíme v tej šou a myslím, že keď sme to urobili po prvýkrát, bolo to vážne trochu čudné. Síce to bola zábava, trochu sureálna, hlavne v tom, že sme sa na také čosi dali. Celý ten rok 1987 mi príde tak, že sme boli súčasťou čohosi, čo sme predstierali, že to máme v podstate na háku, aj som si to sám chvíľu myslel, len to potom nejako prirodzene vyprchalo. Keď sme dokončili Kiss Me turné, tak sme akoby zostarli, no nebolo to také, ako keď sa skončili turné k Disintegration. Nezažili sme totiž podobnú hystériu. Ľudia trochu dospeli. Ale dalo sa to porovnať s rokom 1984 v Amerike, keď sme tam vydali single "Let´s Go To Bed" a "The Walk", hlavne na Západnom pobreží. Tiež tam jačali ľudia a pritom ani nemali dôvod. No spomínam na tie časy s láskou. Bola to pohoda. Mal som pocit, že sa stávame pravou kapelou, mali sme za sebou "The Head On The Door" album a myslím, že sme vtedy znovu podpísali zmluvu s Polydorom a mal som nad všetkým väčší pocit kontroly. Dôvod byť šťastný.

Album "Kiss Me..." (1987), to bolo vlastne po prvýkrát, čo bola kapela niekde naozaj spolu, nikdy predtým sme neboli v obytnom štúdiu, v Miraval to bolo vôbec po prvýkrát, čo sme spolu žili a nahrávali, a práve to robí tú nahrávku odlišnou od ostatných. A myslím, že aj album "Head On The Door" by bol impozantný, keby sa doň všetci vložili naplno, veď v skupine bol vtedy čerstvo Boris s Porlom a vrátil sa aj Simon. Lenže, boli u nás sotva mesiac a už sme šli nahrávať album, takže bolo nemožné, aby predviedli všetok svoj potenciál. "Kiss Me..." album však prišiel až o dva roky neskôr, Boris priniesol so svojou hrou na bicie svoju veľkú osobnosť a pritom ako bubeník vôbec nepôsobil, Simon sa cítil v skupine opäť pohodlne, Porl nabral na smelosti, no a Lol bol už od albumu "Head On The Door" len akýsi úbožiak, on bol skôr dôležitý sám pre seba ako pre niekoho iného. Boris s Porlom mali pred ním, ako najstarším členom The Cure, rešpekt, no myslím, že všetci k nemu v období "Kiss Me..." albumu zmenili postoj. Ten album získal celosvetovo dokonca väčšie uznanie ako jeho predchodca. "Head On The Door" fungoval dobre v Európe, no "Kiss Me" zapôsobil na Ameriku, Austráliu a Japonsko. Ale na druhej strane mi príde veľmi zložité stavať čokoľvek na tomto albume. Ak si vezmete albumy "Kiss Me...", "Disintegration" a "Wild Mood Swings", tak na nich nájdete všetko možné, ale myslím, že "Disintegration" obsahuje množstvo vecí, ktoré na "Kiss Me..." albume nenájdete, je v ňom množstvo nálad, hĺbky a to by ste na "Kiss Me..." albume hľadali márne. Myslím, že "Kiss Me..." album bol pre nás ako základ budúcej práce, niečo ako model, určitá metodológia, ktorá sa začala v skupine rozvíjať a bola použitá aj na albume "Wild Mood Swings". Bol to spôsob práce, spôsob môjho zmýšľania o tom, čo vlastne robíme, bola to cesta, ktorou som sa pokúsil zapojiť skupinu do tímovej práce, no nemyslím si, že po hudobnej stránke je to až také dobré, za aké to mnohí považujú. Je to skôr akýsi druh nostalgie.

Disintegraton - triezvy album

"Disintegration" (1989) - temný album. Myslím, že tá temná stránka vzišla zo skutočnosti, že som dovŕšil 30-tku a v tom období som napísal množstvo textov. 25 a 30 - to sú dva vekové medzníky - jednak som si nikdy nemyslel, že sa dožijem 25-ky a na druhej strane som bol presvedčený, že dovŕšením 30-tky všetko ukončím. Hmm... teraz sa blížim k 40-tke a príbeh stále pokračuje. Neviem, je tu ešte toľko vecí... ale nie je to až také pochmúrne, ako sa to vám zdá. Pre mňa je "Disintegration"... "Lovesong" je jedna z najkrajších skladieb, aké som kedy napísal. Keď dovŕšite 30, tak si uvedomíte množstvo vecí. Samozrejme to záleží od toho, ako okolo v tom veku zmýšľate, potom tak vyzerá aj celý dopad na veci. Na mňa to malo dopad riadny. V deň mojich 30-tych narodením som bol psychicky úplne mimo, bola to najhoršia noc môjho života. Divné, rok 1988 bol veľmi veľmi čudný, hoci si mnoho ľudí myslí, že to bol až rok 1989, rok albumu "Disintegration", no pre mňa to bol rok 1988, vtedy boli totiž napísané všetky texty a nahraté takmer všetky demá. Mal som obrovké výkyvy vzostupov a pádov. Preto tá nálada. "Prayers For Me" je pre mňa osobne veľmi zúrivá skladba, tak isto aj "Disintegration", obe rozoberajú podobné záležitosti týkajúce sa tej istej osoby, v podstate som bol vtedy niekým doslova obťažovaný. Úplne to narušilo celý môj systém. Čo si pamätám, "Lullaby" som napísal u Borisa doma, sedel som vonku a bol horúci letný večer. Pamätám si z toho obdobia veľmi veľa vecí. "Plainsong"... tá určila v podstate zvuk celého albumu, no pôvodne som chcel niečo ako... neviem, chcel som niečo "šťavnaté", veľmi orchestrálne, v strede albumu riadne tvrdé, no na konci nahrávanie z toho vzišlo niečo úplne odlišné od pôvodného zámeru. Demá, to bola jedna skutočne úžasná zábava. Všetky sme nahrali počas leta 1988 u Borisa doma, vtedy som sa aj oženil, mal som skvelú náladu a keď sme začali nahrávanie, zrazu som bol nešťastný.

Najlepší album... myslím, že je najlepší, vždy bude patriť k našej najlepšej trojke a niekedy si naozaj myslím, že je absolútne najlepší, no... je to jedna z vecí... ak by som mal jediný album Cure, ktorý by si mohli všetci vypočuť a ja sám by som mal umožnené uchovať si iba jeden, ostatné by som musel zničiť, zrejme by som si uchoval práve "Disintegration" a nie "Wild Mood Swings", pretože "Disintegration" je viac osobný album, čo ale samozrejme neznamená, že je lepší. Samozrejme, nie vždy mám takýto presvedčivý pocit. V tom čase som mal pocit, že je to náš absolútne posledný album, že to bude naše posledné turné a keď som sa aj takto vyjadroval, tak som tomu skutočne veril, pretože som si nevedel predstaviť, že by sme mohli prísť niekedy s niečím lepším.

Suveníry z The Prayer Tour

Moje spomienky na Prayer Tour, to sú obrovské americké štadióny, ohromné prejavy a gestá, no a svetelná šou. Proste monumentálna záležitosť. Bolo toho až príliš. Koniec koncov, ani som to nebol ja, ale to už akosi patrí k vedľajším účinkom drog. Na tom turné som viedol dva odlišné životy. A hlavne som bol pekne odporný. Po hudobnej stránke boli niektoré noci absolútne úžasné, dokonca úžasné boli aj veci, ktoré sme počas turné nahrali a následne zničili, kľudne z toho mohol byť live album. Ale zopár bootlegov, ktoré mi z toho turné zostali, a zopár nocí, ktoré sme odohrali, boli skutočne emotívne. Bolo to dosť zložité turné. Odohralo sa na ňom veľa nechutností, hlavne v zákulisí... ale, to by ste museli vidieť, a museli mať k tým ľuďom dosť blízky vzťah, aby ste pocítili tú ich intimitu a skúsili ich očami vnímať ten malý svet, ktorým sme museli cestovať. Čokoľvek sa tam ktokoľvek rozhodol urobiť niečo vlastným spôsobom, tak sa to na tých ostatných nejakým spôsobom odrazilo, jednoducho, všetci sme tam boli dosť mimo.

Mixed Up (1990)

Časy okolo roku 1990, kedy vyšiel Mixed Up boli vážne dobré a mám ten pocit stále. Ten album sa mi stále páči. Trochu som bol šokovaní negatívnymi reakciami fanúšikov na našu adresu. Nedokázal som uveriť tomu, ako ten album ľudí pobúril... Ohromilo ma, akú posvätnú pozíciu majú u fanúšikov naše staré skladby. Prišlo mi to veľmi divné. Ale pre mňa je to jediný album The Cure, ktorý si môžem doma pustiť bez toho, aby som nad ním musel premýšľať. Ak sa zabávam, mám okolo seba ľudí, hrám napríklad biliard a dostanem chuť si pustiť nejaký album The Cure, tak siahnem jednoznačne po tomto albume. Ale inak si Cure albumy takto v spoločnosti nepúšťam, to by bolo dosť trápne... no tento album, to je vhodná hudba na párty. Mám v súvislosti s ním množstvo spomienok, napríklad ako som musel so Simonom znovu nahrať "A Forest", pretože pôvodné pásky boli zničené. Totiž masterpásku z nahrávania "Seventeen Seconds" mal Bill uloženú vedľa práčky, blbec, a vďaka magnetom v motore sa páska vymazala. Takže keď chceli pásky použiť, tak na nich už nič nebolo. Museli sme začať nanovo. Vysamplovali sme Lolove bicie tuším z "Other Voices" alebo "Play For Today" (tuším z úvodu skladby), urobili z toho slučku, Simon použil pôvodnú bassu, ja svoju pôvodnú gitaru, pôvodný zosilňovač a pekne sme hrali notu po note, čo bola celkom dobrá zábava, jedna skvelá noc v štúdiu, akurát sólo na konci som trochu zmenil. Bolo to trochu odvážne, lenže, vôbec som si nepamätal, ako to sólo znelo pôvodne, nik z toho originálu nemal kópiu, na ktorej by sme mohli stavať... Takisto si pamätám na jazdu autom po nábreží Temže cestou do Eelpye Studios s Mary. Počúvali sme cestou všetky tie remixy a snažili sa ich usporiadať do správneho poradia pre tracklist. Strávili sme spolu pri rieke jeden veľmi pekný deň. Možno aj preto mám k tomu albumu taký vzťah, vďaka takýmto maličkostiam.

British Awards 1991

Pre mňa to bolo v čomsi iné, ako pre všetky tie kapely, čo kedy túto cenu vyhrali. To preto, že nik nevedel, že sme vlastne vyhrali. Deň po prevzatí ceny sa vôbec nič neudialo, čo je pre nás dosť typické a stále o tom hovorím. Polydor vôbec nevedel, ako na to zareagovať, nemohli vyhlásiť, "pozrite, sú najlepšou britskou kapelou", pretože to k imidžu The Cure vôbec nepasovalo. A my sme mlčali takisto. Jednoducho sme predstierali, že k tomu ani nikdy nedošlo. Trochu som aj rád, že pri pohľade späť nemusím tomu prikladať nejaký zvláštny význam, no samozrejme, frustrácií v tom čase som sa nevyhol, nakoľko každý, kto kedy vyhral túto cenu, dostalo sa mu okamžite veľkej pozornosti a všetky hudobné magazíny mu venovali minimálne štyri strany v aktuálnom vydaní. Nám sa neušlo nič. Žiadne gratulácie alebo čosi podobné, iba tie strohé slová, "ach áno, vy ste vyhrali tú cenu". Celé to bola aj tak jedna veľká fraška. Rok predtým sa robil pekný cirkus okolo toho, že sme vyhrali cenu za najlepšie video. A povedal som, že je to pekná pretvárka, pretože podľa mňa sme aj rok predtým boli najlepšou skupinou. Celé to začal Jonathan King, ktorý sa tomu snažil dať punc anglickosti. My sme v podstate boli na scéne už pekne dlho, tak sme boli jasnými kandidátmi. V Amerike sme predali množstvo nahrávok, lenže to v UK nič neznamená. Je to proste banda idiotov a aj tá voľba bola pekne skorumpovaná. Celé si to platia nahrávacie spoločnosti v štýle "Ak zahlasujete za môjho umelca v tejto kategórií, ja zahlasujem za toho vášho v inej." Mali sme už pred samotnou akciou podozrenie, že vyhráme, tak som si dopredu pripravil preslov. Ale v ten večer sme na pódiu zahrali "Never Enough" a mne to prišlo v pohode. Myslím, že práve to vystúpenie patrí k tým najlepším momentom The Cure. Parádne sme to tam nakopli. Zákulisie, to už bola pekná nuda, samí onanisti.

Wish (1992)

Gitarový album? Pravda, bol viac gitarovo orientovaný. Paul mal svoj statok, kde si na poschodí len tak z chuti hrával na gitaru a mne sa to vážne páčilo. Bola tam s nami po celý čas Janet a my sme potrebovali dobrého klávesáka, myslím, že vtedy bola s nami pripravená hrať. No nikdy som sa jej na to nespýtal. Nakoniec, žiadna z tých skladieb si nevyžadovala zdatného hráča na klávesy, teda až na "Trust", čo myslím Perry zvládol. Ale aj tak to veľmi nesedelo. Myslím, tie samotné skladby. "Wish" bol zvláštny album, vážne, pretože demá boli veľmi jednoduché a ľahké, no samotné nahrávanie bolo veľmi zložité. No pre všetkých to bolo doslova pamätné nahrávanie, hlavne pre to množstvo zábavnej pyrotechniky. Perry toho nazvážal z Oxfordu doslova na tony, dokonca aj modely rakiet. Jedny boli schopné vyletieť až do výšky 2 500 stôp, to bolo čosi úžasné. Ale poskladať vlastný model rakety, to bolo vážne nebezpečné. Robili sme ich doslova zo všetkého možného, pretože sa dali kúpiť hotové motory, síce boli v základe robené pre ohňostroje, ale fungovalo to a malo to v sebe natlačené pušný prach, takže to stačilo pripevniť na čokoľvek a už z toho bola raketa. A malo to vážne silu. Najväčšiu blbosť ale urobil Dave Allen. Namiesto umelej špice použil špic skutočný a nasadil to na plechovku od koly. Keď to odpálil, tak to zmizlo dostratena. Našli sme to o týždeň neskôr. Pristálo to kompletne celé, samozrejme zapichnuté, na strechu boat housu, viete, tie obytné domy na rieke. Kľudne to mohlo niekoho zabiť. Parádne to tú strechu inak poškodilo, takže sme museli zaplatiť jej opravu. Potom sme s tým však prestali. Každý však tliachal, "vieme to urobiť lepšie, väčšie a lepšie...", no ja som zahlásil, "kašlime už na rakety, poďme robiť niečo iné." Tak sme prešli na balóny. Mali sme hélium pre balóny, takže sme mali plány vzlietnuť. Lenže potom sme nad tým stratili kontrolu, keďže sme potrebovali závesný kôš, horáky na výrobu horúceho vzduchu... to bol inak ďalší krok, balóny s horúcim vzduchom, závesnými košmi, použili sme miniatúrne modely. Jednoducho sme tam pchali zápalné veci, no v momente sa to rozpúšťalo. Ani neviem, aké horľaviny sme na to používali... tuším alkohol v polyuretánových fľašiach a celé sme to spúšťali kovovým drôtom, takže keď to vzlietlo, potiahli ste drôt a ono to celé vzbĺklo ako fakľa. Museli ste ale stáť na tom istom mieste a chcelo to odvahu. Väčšinou sme to ale plnili obyčajným alkoholom. A dokonca sme sa naučili požierať oheň. No ja som bol jediný, kto to nerobil, pretože som musel spievať. Ja som sa zato na farme naučil žonglovať. No album sa nakoniec podaril. Slávny "Wish". Predalo sa z neho všetko, čo sa v prvej várke vylisovalo. To sa inak stalo prakticky každému albumu po "Wild Mood Swings". Inak myslím, že najlepší predaj mala kompilácia "Standing On The Beach". Tá sa predávala tuším úplne všade, ešte aj na benzínových pumpách. Ako to bolo s "Wish", to už neviem. A hoci to dosiahlo prvé miesto v rebríčkoch a podobne, aj tak nezískal nejaké extra uznanie, ľudia len nervózne pokrčili plecami a dodali, "no... ďalší album The Cure, a čo?". V UK je to v našom prípade úplne normálne. Keď sme vyšli v UK na turné, myslel som, že sa to bude ľuďom páčiť. Pár dní po vydaní albumu som však zažil pekné sklamanie. Album bol na prvom mieste, no recenzie mal veľmi zlé. Bolo to fakt divné, v médiách sa objavili dve dobré recenzie a v zápätí tri zlé.



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi