Hello|Goodbye - Lol Tolhurst - 10/2008


Nazývali sa Obelisk, napísali trilógiu. O 15 rokov neskôr všetko zaklincoval alkohol.


Hello - Leto 1975

Rodina Roberta Smitha žila v susedstve mojej babičky v Crawley. Mal som 5 rokov, pred sebou prvý deň v škole, čakal som na autobusovej zastávke, keď ku mne pristúpila Robertova mama, podala mi jeho ruku so slovami, "Dávaj na Roberta pozor," a do autobusu sme nastúpili spolu. Ale skutočne sme si začali rozumieť až keď sme boli starší a ako jediní sme boli členmi fanklubu Jimiho Hendrixa, ktorý sme založili v katolíckej škole St.Wilfrid. Robert sa potom u mňa zastavil a zistil, že spávam po veľkým plagátom s Jimim. Spočiatku sa naša kapela javila ako nedostupná, pripomínali sme gréckych bohov, lenže krátko na to nastúpila vlna punku a my sme si uvedomili, že práve to by sme mohli skúsiť. Zo začiatku som bol len ich kamoš, ktorý im pomáhal na zvukových skúškach; Michael (Dempsey, bassák The Cure) ku kapele vtedy už patril. Ich bubeník bol v pohode, no niekto mi tam navrhol, aby som si kúpil zostavu bicích a začal hrať, čo som nakoniec aj urobil. Pôvodne sme sa volali Obelisk a obávam sa, že s tým nápadom som prišiel ja. Skomponovali sme trilógiu skladieb, no po úpadku punkovej vlny sme sa premenovali na Malice. Spevákom bol náš ďalší spolužiak, Marc Ceccagno, no odohrali sme jeden príšerný koncert, takže sme prišli na to, že by bolo lepšie si zmeniť názov, inak by sme zostali navždy známi ako "tá príšerná kapela zo St. Wilfrid". Takže po krátkom používaní názvu Easy Cure sa tento ustálil na The Cure. To nás už ale Marc opustil a založil si vlastnú jazz-rockovú formáciu s názvom Amulet.
Mojou dnešnou životnou ambíciou je nájsť Marca, pretože niekam zmizol.

Goodbye - Január 1990

Mal som pocit, že to všetko skončí, ešte krátko predtým, ako k tomu naozaj došlo, takže Robertov list, v ktorom som dostal oznámenie o vyhadzove zo skupiny, pre mňa nebol žiadnym prekvapením. Začali sme veľmi skoro, mali sme 19 a vlastne sme boli permanentne na cestách. The Cure boli mojou rodinou, a v tom rodinnom kruhu sa veľa preháňalo. Moje správanie - vlastne moje pitie - sa zhoršovalo stále viac, vedel som, že ma to zničilo, ako aj všetko ostatné, ale nevidel som z toho žiaden východisko. Videl som Joa Strummera hovoriť o The Clash, kde povedal, že ak by sa viac sústredil na problémy Toppera Headona, tak by boli stále funkčnou skupinou, no a The Cure postihlo niečo podobné. Ale to je ten typicky anglický stoicizmus, nik si nevšíma slona v malej miestnosti. Vyvrcholilo to v momente, kedy sme počúvali finálny mix "Disintegration" a všetkým som vtedy povedal, "Polovica sa mi z toho páči, no tá druhá polovica vôbec neznie ako The Cure," potom som pil ďalej a povedal presne to, čo som si myslel - že je to jednoducho hrozné. Ale myslel som to tak, že bolo hrozné to, ako som sám nemohol priložiť viac ruku k dielu. Neobviňujem Roberta, že ma zo skupiny vyhodil. Bol som vtedy strašný kretén. V auguste toho roka som už bol v The Priory. Dnes sme už s Robertom udobrení, hlavne po tom, čo som mu poslal list s vysvetlením môjho podielu na tom všetkom, čo sa stalo a ako mi je to všetko ľúto. Stretli sme sa na koncerte The Cure v Los Angeles a dokonca aj v tomto roku som bol na ich koncerte. Povedal mi, "Tuším sa vrátim k mame, rád by som to všetko uchoval a opäť dal ľudí dokopy." Po všetkých tých hlúpostiach, kedy som ťahal skupinu po súdoch a spôsobil mnoho bolesti, sme sa rozišli s pocitom, že sa máme radi rovnako, ako keď sme začínali. Ako Levinhurst, sme so Cindy začali nahrávať tretí album a hrá na ňom aj Michael. Príde mi to trochu freudovské, myslím ten pokus znovuožiť "rodinu".

autor: Martin Aston
zdroj: Mojo, 10/2008



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi