Preživší The Cure - 11/1997


Aj po 20 rokoch sa s hudbou a skupinou Robert Smith zabáva ...


... Obzvlášť vo svetle serióznej Cure-oslavy v podobe posledného filmu anglického režiséra Mike Leigha, "Career Girls", ktorý pojednáva o znovuzrodenom priateľstve dvoch žien, kedysi spolubývajúcich na internáte a veľkých fanyniek The Cure.

"Leigh ma pozval na premietanie pre distribútorov v Londýne toto leto a ja som vtedy zažil jedno z najpodivnejších odpoludní môjho života," povie Smith v telefonickom rozhovore z New York City.

"Vo filme je jeden moment, kedy sa aktérky pozerajú na plagát k "The 13th", prvý singel z nášho posledného albumu , a vtedy jedna druhej povie, "oni ešte stále nahrávajú?""

"A mne to prišlo ako veľmi nespravodlivé."

Nemenný muž v meniacom sa svete

Smith v telefonickom rozhovore rozpráva o aktuálnej kolekcií singlov, "Galore", a stavia sa do obrannej pozície.

Áno, a kto ho za čo obviňuje?
"Bola to vlastne jediná časť filmu a mne napadlo, "Opäť znovuvynútený a tak obľúbený pohľad, ak by som zostal verný jedinému spôsobu práce, ktorá sa prezentovala pod hlavičkou The Cure, je jasné, že by som sa nemohol rozvíjať iným spôsobom za celých posledných 20 rokov, čo je samozrejme ďaleko od pravdy."

"Skúsenosti, ktoré som vďaka The Cure získal, pretože oni sú neskutočne rozmanití, vo mne vyvolávajú dojem, že som vyspel omnoho viac, ako ktokoľvek iný, koho som za tých 20 rokov spoznal."

Je pravda, že Smithove poznávacie znamenia ako gothický vzhľad a zasnenosť, často boli The Cure dokonca považovaní za gothický pop, je dávno preč, hoci sa za posledné dve dekády často vracal do módy a opätovne strácal. No je niečo, čo zostalo večné - strapaté čierne vlasy, k smrti bledá tvár a rúž na perách. Dá sa povedať, že si bez neho hudobný svet ani nedokážete predstaviť.

"Mám prácu, ktorú skutočne milujem a v určitom zmysle si s ňou užívam kopec zábavy," povie Smith. "Ľudia tvrdia, že nie ste dospelý, pokiaľ si nesťažujete na svoju prácu."

To sa však o Smithovi, ktorý má teraz 38, povedať nedá, on sa totiž beztak cíti dospelo.

Na obale albumu "Galore" je stvárnené dieťa v plienkach sediace na pláži so zmrzlinou v ruke, no ženatý Smith stále tvrdí, že na rodičovstvo stále pripravený nie je.

"Som plne zamestnaný ako strýko. A túto funkciu preferujem. Páči sa mi mať decká na víkendy a hlavne, že im nemusím nadávať. Rád ich vždy niekam vezmem a učím ich zlé veci. Neznášam predstavu, že by som bol otcom. Som až príliš nedisciplinovaný a egoistický na to, aby som bol otcom."

The Cure na podporu albumu "Galore" odohrali koncerty v New Yorku a Los Angeles, no torontské publikum si Roberta Smitha najbližších šiestich mesiacoch užije len v podobe nového albumu, ktorý začína tam, kde skončila predošlá kompilácia singlov "Standing On A Beach" z roku 1986.

Album má aj nový prírastok v podobe novej skladby "Wrong Number", na ktorej počuť aj charakteristickú gitarovú hru manažéra Davida Bowieho, Reevesa Gabrelsa. V zozname skladieb nájdete aj hity ako "Why Can´t I Be You", "Just Like Heaven", "Fascination Street", či "Friday I´m In Love".

"Naposledy sme takýto promovýlet podnikli v roku 1987 pre kompiláciu "Standing On The Beach"," zaspomína Smith, "Urobil som si to po svojom, prešiel som Severnou Amerikou a po viac ako desiatich dňoch som sa vrátil takmer duševne chorý. Tentoraz som si povedal, že zoberiem so sebou všetkých, takže je väčšia zábava."

No aj tak sa z autogramiády v LA stala čudná udalosť, obzlášť keď si Smitha niektoré tamojšie denníky pekne podali.

"Išlo o incident, ktorý sa stal v minulom roku. Myslel som si, že som tam sám. Niekto ma pred hotelom zrazu začal tĺcť zozadu do hlavy a ešte niekto ďalší do mňa sotil. Ešte počas noci som sa s tým vyrovnal a myslel som si, že je to už za mnou. Myslím, že to niekomu teraz poslúžilo len ako reklama. Nemyslím si, že sa to ešte niekedy vytiahne. Asi sme trochu zabudli, že Amerika je krajina, ktorá je rada v úlohe sudcu. Tu dokonca môžete podať žalobu za to, že si niekto vedľa vás kýchol."

Z "Wrong Number" sa stal najúspešnejší singel The Cure v Amerike za posledných 5 rokov - v aktuálnom rebríčku Billboard's Modern Rock sa usadil na deviatom mieste.

Smith zároveň pripomenul, že ranný zvuk The Cure nenaznačuje hudobné smerovanie ďalšieho štúdiového albumu skupiny, na ktorom už začali pracovať a vyjde pravdepodobne na budúcu jar. Nasledovať ho bude turné po festivaloch.

"Je zložité o tom hovoriť, pretože pokiaľ v skladbe nezačal hrať Reeves, tak tá skladba neznela tak, ako teraz," prizná so smiechom Smith.

Zdá sa, že si Smith s Gabrelsom padli do rany, pretože ho nazval "milým chlapíkom". V podstate sa stretli po prvýkrát až v januári na narodeninovom koncerte Davida Bowieho v Madison Square Garden, na ktorý bol Smith pozvaný.

"Bol som tu asi týždeň a strávil som s ním niekoľko večerov. Zistil som, že sme si hneď zapasovali. Fakt si s ním rozumiem."

Smith dáva vždy prednosť osobnostiam, ako hudobným priateľstvá v prostredí, v ktorom sa pohybujú aj The Cure.

"Ľudia, s ktorými som bol v skupine a tí, s ktorými teraz v skupine pracujem, to sú výlučne osobnosti," povie. "V histórii skupiny sa objavilo niekoľko skutočných virtuózov, no takisto tu bolo množstvo milých ľudí. Zákulisie The Cure je permanentne zábavou naplnená zóna."

Všetko to dopadlo nakoniec tak, že Smith vystúpil v duete s Bowiem so skladbou "Quicksand" na koncerte s ďalšími špeciálnymi hosťami ako Frank Black, či Billy Corgan.

"Pred samotným vystúpením som bol plný obáv," zaspomína Smith. "Nechcel som, aby to dopadlo zle, práve naopak, želal som si, aby to dopadlo výborne. Veď to bolo dokonca filmované; bol som si istý, že je to udalosť, ktorú človek zažije len raz a život. Možno aj preto, že sme zahrali práve "Quicksand", skladbu, ktorú som sa foneticky naučil ako 14-ročný a odvtedy som si ju nevedel vytĺcť z hlavy. Dokonca ešte aj keď som šiel na pódium som si myslel, "ja to asi odspievam zle"."

Smith dokonca nevie zabudnúť ani na prvé stretnutie s Bowiem - jeden druhému poskytovali rozhovor v londýnskom rádiu pred pár rokmi. Išlo im to celkom dobre.

"Bol som z toho stretnutia neskutočne nervózny a príliš veľa som vtedy pil. Keď som si neskôr vypočul ten rozhovor z pásky... rozprávali sme sa asi 4 hodiny, pôsobil som ako neskutočný reakcionár a hulvát," prizná sa Smith.

A opitý?
"V podstate áno, na konci tej štvorhodinovej relácie som bol opitý dosť," povie. "A Bowie mi povedal, že sa mu to páčilo. Bral to ako osvieženie, pretože som vyvrátil úplne všetko, čo vtedy povedal"
Možno aj preto Bowieho pozvanie na narodeninovú oslavu Smitha neskutočne prekvapilo.

"Keď mi zavolal, bol som z toho úplne hotový," povie Smith. "Teda, vlastne nechal mi odkaz na odkazovači, z ktorého zaznelo,'Tu je David Bowie'... v prvom momente mi napadlo, že si niekto robí srandu."

zdroj: Toronto Sun, November 1997



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi