V prúde Swing Tour - 11/1996


S Robertom v Paríži, Kiel a Birminghame


Svetové turné sa blíži ku svojmu koncu. V zákulisí koncertov už prevláda pokojná atmosféra. Niekoľkokrát počas turné nám Robert venoval kúsok zo svojho drahocenného času, aby sa s nami podelil o svoje dojmy a spomienky na kľúčové momenty Swing Tour. Zástupcovia fanklubu 3IB sa so spevákom The Cure stretli v zákulisí koncertov v Bataclan, Kiel a Birminghame. Robert analyzoval veľkú premenu koncertov od Wish Tour 1992, jeho slová sú zrozumiteľné a Robert uvažuje nad tým, prečo je aktuálne turné také úspešné. Tak si spolu s nami na toto turné zaspomínajte...

V mnohých ohľadoch som sa od čias Wish Tour zmenil. Zistil som, že dnes len veľmi ťažko hľadám skutočný zmysel vecí, ktoré som urobil, ktoré som mal rád... dnes na niektoré veci, ktoré som urobil na verejnosti spomínam nerád. No stále som to ja. Myslím, že niektoré koncerty tohto turné sa zaradili medzi najlepšie koncerty The Cure, aké som kedy zažil. A dokazujú to aj reakcie fanúšikov, ktorí ich s nami prežili. Nepatrím medzi "nostalgikov", ale jedna z dobrých vecí, ktoré sa nám stali, je fakt, že sa k nám vrátil Roger a dnes sme opäť schopní hrať niektoré skladby. Napríklad "Prayers For Rain", ktorú konečne vieme správne zahrať a hlavne má svoj správny zvuk. Skupina tým získala ďalší rozmer, ktorý na Wish Tour postrádala. To turné bolo síce dobré, lenže bolo to stále o tom istom a nijakým spôsobom sa nevyvíjalo. Prvé dva koncerty sa doslova na vlas podobali dvom posledným koncertom. Kdežto na tomto turné, keď porovnám prvé koncerty s tými aktuálnymi, tak v tomto prípade ide o úplne odlišné koncerty, s iným zvukom, mentalitou a hlavne skupina je úplne iná ako na začiatku.

Najväčší rozdiel je v mojom spôsobe zmýšľania. Koncerty Wish Tour, to boli čisté šou s jasným úmyslom. A už len preto, že to bola šou, som sa na tom všetko zabával. Kdežto tentoraz je to návrat k spôsobu uvažovania ako kedysi, kedy ja som tá najdôležitejšia osoba koncertu, nie publikum. Takže je to vlastne návrat k sebeckým dňom. A čo je na tom čudné, funguje to tak vážne lepšie. Hráme to, čo chcem ja, robíme to, čo chcem ja a zdá sa, že publikum to preferuje takisto. Na Wish Tour sa to všetko stavalo ako na atrakcií, a o ničom inom ako o atrakcií to nebolo... lenže to bol v porovnaní s turné k "Disintegration" krok späť. Toto je teda logický krok k niečomu väčšiemu. Počas Wish Tour sme v Amerike hrali v tých najväčších priestoroch ako Rosebowl alebo Texas Stadium, no nedávalo to žiaden význam. Dnes by sa nám to sotva podarilo. Vyznie to síce bizarne, no bolo skutočne príjemné, že tentoraz sme tam neboli až tak populárni. Ak by sme sa rozhodli pre štadióny, tak by to dopadlo v štýle, "no dobre, tak ešte pre tentoraz to urobíme"... takže bolo skutočne lepšie sa štadiónov vzdať.

Myslím, že bolo príjemné sledovať, ako veci na pódiu skvele spolu fungujú. To sa ani nedá porovnať s rokom 1992, kedy každý hral sám pre seba. Teraz myslím pôsobíme viac ako skupina. Dokonca na pódiu vládne čulá komunikácia, naposledy som s každým na pódiu komunikoval asi pred desiatimi rokmi. Jednoducho sa po pódiu prechádzam a s každým prehodím pár slov. Predtým som sa na pódiu vždy cítil veľmi nepohodlne. So Simonom som sa rozprával vždy, ale keď som sa pokúšal rozprávať s Porlom, tak ma oblial pocit, že niečo nie je v poriadku. S ním som sa teda bavil len keď skutočne niečo v poriadku nebolo. A to sa naša komunikácia aj tak obmedzila len na vety typu: "čo sa to do prdele zasa deje?". Kdežto dnes môžete ku každému pristúpiť, usmiať sa a je príjemné, keď sa oni usmejú na mňa.

Takto si myslím, že na pódiu vládne aj správna rovnováha. A aj v tom je ten rozdiel. Mám pocit, že už v momente ako uvedieme niektorú zo starších piesní, tak každý na pódiu pochopí, o čom vlastne skupina je a čomu sa venuje. A vo veľmi vzácnych okamihoch, keď sme zahrali skladby ako "The Figurehead" alebo "The Drowning Man", na ktoré publikum tiež skvele reagovalo, sme mali možnosť pocítiť aj zmysel The Cure, nie iba ich históriu. Dokonca mne to pripomenulo všetko to, prečo mám The Cure rád. Kdežto na Wish Tour sme sa koncentrovali výlučne na predvídateľné skladby, alebo tie z albumu "Wish" a fajka zhasla. No na tomto turné, viete... mali sme zopár koncertov, na ktorých sme zahrali iba z "Wild Mood Swings" sedem skladieb, to sa predtým nikdy nestalo. Myslím, že dôraz sa kladie na proklamáciu albumu a skupiny, tentoraz sme to brali v zmysle "kašlať na to, či sa to niekomu páči, užijeme si to ešte viac". Takže menšie publikum je dnes pre nás viac výhodou, pretože sa s tým všetkým musíte nejako vyrovnať. Chcem teda povedať, že mňa tento fakt nezarmucuje ako niekoho iného, kto to beriem v zmysel "ó nie, nik nás nemá rád", jednoducho existuje spôsob, ako sa s tým vyrovnať. Snažím sa skupinu "prinútiť" k inému spôsobu myslenia, že záleží iba na ľuďoch, ktorí prišli. Takže, ak je to prijateľné pre nich, tak absolútne nezáleží na tých, pre ktorých to prijateľné nie je. Či tomu nakoniec veria, to ja neviem. Ide v podstate o tom prinútiť ich myslieť tak, aby keď kamkoľvek prídu, povedia "mali ste tam v ten večer byť, bolo to vážne super". Tak sa totiž treba chovať k ľuďom, ktorí sa nakoniec rozhodli neprísť.

Takže si turné užívaš?
Áno, povedané v globále si užívam každučký moment, okrem dvoch období, kedy som bol trochu chorý. Takisto ale neznášam to cestovanie, no to som neznášal nikdy, je to na posratie. Hoteli môžu byť akokoľvek skvostné, pokiaľ stále narábate s batožinou, tak je to o ničom. Obzvlášť teraz, keď mám v Anglicku taký krásny dom. Myslím, že momentálne som ešte väčší domased, ako kedykoľvek predtým. Nebaví ma každý deň vstávať a premiestňovať sa niekam inam. Ale nálade v skupine je stokrát lepšia ako na ktoromkoľvek predošlom turné. Na celom turné sme zažili zatiaľ iba jednu jedinú veľkú hádku.

Medzi?
Mnou a Simonom. A bolo to fakt dosť ostré. Dokonca sme sa pobili, prvýkrát po dlhých rokoch, celkom sa nám to páčilo. Ale o čom to bolo... Skôr ako došlo ku skutočnej bitke, tak sa napätie stratilo. Takto to fungovalo už na začiatku turné a trvá doteraz. Najdôležitejšie na tom všetko je aj tak to, ako fungujú koncerty. V podstate tie sú tým najlepším, čo sme ako skupina kedy dokázali. Myslím, že latka štandardu našich koncertov je umiestnená veľmi vysoko. A myslím, že to má čo dočinenia s trúfalosťou zostavovať toľko setlistov. Predtým som nikdy nemal toľko odvahy zaraďovať toľko málo hraných skladieb. Na tomto turné sme zahrali skutočne rozmanité skladby, aj vďaka nim to bolo na pódiu vždy iné. Keď hráte staré skladby, nemáte nikdy istotu, či to s nimi bude fungovať, ale je to dobré, skutočne skvelý pocit.
Asi by sme mali opäť skúsiť "Six Different Ways", myslím, že by to bola rovnaká zábava, ako keď sme v Manchesteri po prvýkrát po veľmi dlhom čase skúsili "The Same Deep Water As You". Pôvodne som si myslel, že dnes večer by sme mali skúsiť nejakú novú skladbu, no nie som si istý, či sa tak naozaj stane. Keď sme to urobili inde, dopadlo to hrozne. Ale nakoniec, je to jedno, dosiahli sme v podstate všetko, čo som chcel. Myslím, že na začiatku som si želal mať v zásobe 75 skladieb. Mám v taške ich zoznam a tuším sme ich mali naskúšaných asi 70. Alebo nie? Myslím, že hej. Za ten celý čas sa vlastne nedostalo iba na jedinú, "All Cats Are Grey", a tú som si chcel veľmi zahrať. Nedostalo sa na ňu, čo je trochu hanba. Takisto som v jednom momente zatúžil po "Pornography", ale...


Bataclan

... neznášal som to miesto. Príšerné. To bol asi najhorší koncert. Ešte horší ako v Stuttgarte. Bolo tam až príliš horúco. Na pódiu nebol žiaden ventilátor. Požiadal som o nejaké, no v celej budove nebol jediný! Neuveriteľné. Aj keby tam bolo len 21 stupňov, aj tak vždy potrebujem ventiláciu!!! Bolo tam také teplo, že som myslel, že zomriem a to som nemal pri sebe ani žiadnu vodu, pretože na ňu jednoducho zabudli. To by bolo to najmenej, lenže keď máte len 5 sekúnd na napitie sa a zistíte, že niet z čoho.. To som už bol vážne naštvaný. Takto nedokážem fungovať. Neznášal som tam každučkú sekundu od začiatku do samého konca. Ešte aj po návrate do hotela sme mali mizernú náladu.

Ale každý z fanúšikov bol z koncertu nadšený!!!
Spočítali ste ich? To je skôr záležitosť tej nostalgie... keď každý z nich povie "Ja som tam bol..."
Nie, skôr si myslím, že sa im to páčilo pre tie nečakané skladby, ktoré ste tam zahrali. Ak by ste sa ma pred koncertom spýtali, či by som si želal zahrať "Subway Song", povedal by som vám, že áno. Tí, čo tam boli, to boli skutoční fanúšikovia. Áno, v tomto bol ten rozdiel, ale ako koncert to bolo o ničom.

To si naozaj myslíš?
Áno. Ak si to porovnáte ako predstavenie a všetko okolo s koncertom v Bercy, tak si myslím, že koncert v Bercy bol ďaleko lepší. Keď mi Bill na druhý deň po Bataclane zavolal a povedal mi, že "ľudia vravia, že to bol váš najlepší koncert vo Francúzsku za posledných 10 rokov," bol som vážne naštvaný. Pomyslel som si, "tak to je celkom v prdeli, nie?".

Podľa mňa sa to ale porovnať vôbec nedá. Nejde o rovnaké záležitosti.
Tak, "Funeral Party" sa vážne vydarila, ale "Subway Song", to bolo čosi príšerné, vôbec mi nesadla melódia, chalani ju zahrali v úplne inej tónine.

Tak to si zrejme vôbec nik nevšimol.
No ja áno. Myslím, že sa to má hrať v nízkom b-čku a chalani mi to dali v čistom b. Síce mi vraveli, že to skúšali aj tak, no znelo to rovnako. A ovplyvnilo to všetko, aj zopár ďalších vecí, ktoré sa prihodili cez deň a z nich som teda veľkú radosť nemal. Bolo toho jednoducho strašne veľa a myslím, že keď som vystúpil na pódiu v Paríži na zvukovú skúšku, tak som ani nevedel, kde mi hlava stojí. Musel som potom na pár hodín vypadnúť niekam na pivo, aby som sa tak dostal do nálady a užil si koncert. Stále som však mal pocit, akoby som bol niekde úplne inde.

Bol si v strese?
Jednoducho som sa nevedel dostať do nálady. Ono by to bolo všetko v poriadku, keby sme boli v šatni aspoň hodinu, posedávali, ukludnili sa, potom vystúpili na pódium a všetci by boli nažhavení. Aj ja by som bol určite na tom lepšie, lenže my hneď ako sme dorazili, tak sme šli na pódium. Veľká sranda to teda nebola. Neviem, ako na tom boli ostatní, ale rozhodne viem, že Simon si to neužíval vôbec. Všetci mi tvrdia, že to nebolo dobré preto, že to bolo príliš dlhé, príliš pedantné, keďže sme z každého albumu zahrali po dve skladby. Radšej som mal z každého albumu voliť iba jednu skladbu.

Takže preto ste vynechali "Never Enough"?
Tak. Ale, dnes už to vidím inak. Ak by sme z každého albumu zahrali iba jednu skladbu, tak by to bol 13 skladbový set.



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi