V prúde Wish Tour - 11/1992


Hľadanie zmyslu bytia v Madride.


Madrid, blízko konca turné, ktoré sa snaží Robert zhodnotiť a dospieť k nejakému záveru. Pokojne a veľmi jasne komentuje rôzne udalosti, ktoré sa odohrali za posledných osem mesiacov Wish tour, rozpráva o "tajných" stránkach cestovania a koncertov, jeho pocitoch z publika, názoroch na fanúšikov, spôsoboch, akými zostavoval setlisty a snaží sa pomocou detailov a tajomstiev priblížiť takmer celý rok strávený na cestách.

Aké pocity v tebe prevládajú teraz, keď máte za sebou viac ako 50 odohratých koncertov?
V podstate ide o 4 rôzne turné. Vôbec to nevnímam ako svetové turné. Keď si to celé turné rozložíme, tak v podstate išlo o vystúpenie v Británií, potom v Amerike, Austrálií a napokon tieto v Európe - 4 rozdielne turné a každé malo svoju povahu. Spôsobili to hlavne povahy krajín, fanúšikov, jednotlivé koncertné haly, ako aj zloženie technického štábu, no a európske dátumy ešte ovplyvnili aj udalosti, ktoré sa stali Simonovi. Keď sme začali s koncertami v Británií, vládla medzi nami energia, jednoducho sme vyrazili na cesty a hrali v malých miestach, jazdili všade autobusom, akoby sme sa vrátili do obdobia z pred desiatich rokov, malo to veľmi dobrú atmosféru.

Americké turné som si zasa veľmi užíval, podľa mňa to bolo to najlepšie turné, aké sme kedy zabsolvovali. Samozrejme sa aj tam vyskytli veci, ktoré nemám rád, aj zopár nevydarených koncertov, ale celkovo to vo mne vyvolávalo skvelú atmosféru. Teraz už je to skôr hrozné, hlavne kvôli dĺžke turné, zakaždým sa niečo nepodarí, každú chvíľu sa strhne medzi ľuďmi hádka, vládne tu napätie... ale zistil som, že som bol na toto turné veľmi dobre psychicky pripravený, všetko zlé jednoducho ignorujem, teda okrem jednej, či dvoch nocí, kedy som mal pocit, že to už všetko vzdám a pôjdem domov. Inak to bolo fakt všetko dobré, obvzlášť v prvých týždňoch...

V Mexiku to bolo trochu divné, ale podobné Severnej Amerike. Príjemné spomienky, ale po celý čas, čo sme tam boli, som mal pocit, že akonáhle odtiaľ vypadneme, budem sa z chuti smiať. Musím sa priznať, že to také príjemné, ako som pôvodne očakával, nebolo. Myslím, že na pódiu som tam dokonca dostal niečím ranu do tváre. Ak by sa toto nestalo, mal by som na Mexiko príjemné spomienky, no vďaka publiku tomu tak nie je... V Severnej Amerike sa nám publikum jednoznačne javilo tak, že nás chcú vidieť... Myslím, že v Mexiku je výraznejšie cítiť, že tam chodí hrať len zopár kapiel, takže tí ľudia tam chodia na všetko, čo je porovnateľná situácia s Argentínou a Brazíliou. Ľudia z publika, ktorých som neskôr videl na fotografiách, mali na sebe tričká s emblémami Eltona Johna, Queen, Iron Maiden... jednoducho všetkých tých, ktorí tam pred nami hrali. Pôsobili, akoby viac poznali ich, než nás. Ja Mexičanov veľmi nepoznám, je to veľmi čudná ľudská rasa, myslím, že sa v tej krajine žije veľmi ťažko. A vždy keď človek ide do krajín Južnej Ameriky alebo Mexika, tak ho prepadne akýsi pocit viny... keď tam prídete, odohráte koncert, vytiahnete z nich peniaze, je jedno, aký ste dobrý, aj tak sa toho pocitu nezbavíte. Ja sa v tomto prípade cítim naozaj vinný, no potom vás požiadajú, aby ste prišli a zahrali tam. Koniec koncov, predali sme tam strašne veľa albumov, takže...

A publikum sa tam na vás teší...
Ale áno, nejde mi o to, aby to vyznelo zle, reakcie publika boli skutočne výborné, je to len môj pocit. Možno by to bývalo lepšie, keby sme si pre Mexiko rezervovali týždeň a odohrali tam tri koncerty namiesto jedného, dva v Mexico City a jeden v Monterrey alebo nejaké tri menšie koncerty niekde inde. Určite by to bolo lepšie, pretože takto sme hrali pred 40 000 davom, z ktorého 10, či 20 000 ľudí pricestovalo do Monterrey z Mexico City. Keď sa na to pozerám spätne, radšej sme mali zrušiť jeden, či dva koncerty v Severnej Amerike a v Mexiku odohrať viac večerov.

Austrália bol akýsi bod zlomu, to preto, že som chodil každú noc von. Každú noc som chodil hrať biliard, chodil popíjať a to všetko preto, že nás čakali tri týždne oddychu. Jednoducho som žil s pocitom, že čokoľvek zlé sa stane, potom prídu tri týždne, počas ktorých budem doma. A boli to tri veľmi emotívne týždne. Bol som po nich strašne unavený, niektoré koncerty som doslova pretrpel, veľa vecí nemalo význam, už som viac nevydržal popíjať, ako kedysi, do siedmej rána a očakávať, že na druhý deň bude skvelý koncert... mal som pocit, že chcem už naozaj zomrieť. Väčšina austrálskych koncertov bola výnimočne dobrá, no bolo na nich čosi zvláštne, niečo tomu chýbalo, neviem... uvedomil som si, že sa nám tam začínala kaziť atmosféra pohody.

V globále, to čo sa nám toho roku prihodilo má čo dočinenia s tým, čo sa dialo okolo skupiny, s osobnými traumami, ktoré sa dostavili, so stratami... Na Prayer Tour sme boli niečo ako rodina, na cestách nás nikdy nebolo menej ako 12, niekedy nás bolo aj 16. Takéto niečo sme na tomto turné nezažili. Možno to ostatným vôbec nechýba, čo je trochu čudné, ale mne to chýba rozhodne. Vtedy to bolo celé o povzbudení, nebolo to ani o hraní koncertov, bolo to o cestovaní busom, prípadne o tom vyraziť niekam za dobrým jedlom... A zrazu to tu nebolo, v Austrálií som si začal uvedomovať, že je to dosť podstatná časť toho, čo The Cure robia, pre mňa teda určite; ale nemyslím si, že to tak vníma aj niekto iný.

Keď sme začali koncertovať v Škandinávií, mali sme za sebou po Austrálií krátku pauzu, no od prvého koncertu bolo očividné, že Simon má nejaké problémy. Nedokázal som uveriť tomu, ako už na prvom koncerte hrozne vyzeral. Aby som bol úprimný, všimol som si to prvý, ale akosi som dúfal, že ešte predtým, ako dorazíme do Nemecka, sa niečo udeje, pretože sme mali pred sebou ešte dlhú cestu. Mal som však prapodivný pocit, že sa niečo stane a niekto z nás pôjde domov. Nevedel som, kto to bude, no vedel som, že ja to rozhodne nebudem, pretože som si to nijako nemohol dovoliť, no ak sa počas turné vyskytne nejaký vážny problém, tak to nikdy nemôže dopadnúť dobre. Prerástlo to postupne do frustrácie. Akoby sa frustrácia ukázala vo svojej pravej podobe, no veľmi čudným spôsobom a neskôr sa vydala cestou, ktorou sa vydal aj Simon tým, čo si sám sebe spôsoboval. Prejavoval sa veľmi agresívne a možno som s ním mal z času na čas aj sympatizovať, ale je ťažké niekomu, kto je s vami a koho máte radi, niekedy dokázať a povedať, že to, čo robí je nesprávne, pretože potom si to vyžiada daň v podobe nezáujmu voči vám. Vy sám potom stratíte trpezlivosť, danú osobu znenávidíte, možno aj preto, že všetko dobré, čo tej osobe dáte vám táto vráti späť bez záujmu. Asi som sa mal na niektoré veci vykašľať skôr. Nemal som čakať, kedy sa Simonov stav zhorší, mal som ho posadiť do lietadla a poslať ho domov, na liečenie, lenže môj vzťah k nemu je iný, v porovnaní s ostatnými v skupine. V skupine vládne pocit, že my, možno viac ja, pristupujeme ku skupine profesionálne. Neviem... už si nie som istý...
Teddy to možno vníma tak ako ja, prípadne má k mojim pocitom najbližšie. The Cure znamenajú viac než vystupovanie na pódiu a skvele odohraté vystúpenie. Musí to byť čosi viac, inak by nás to nudilo, boli by sme čímsi menej, než si myslím, že sme... Nemôžete to vnímať tak, že preto, že sme The Cure môžeme vyliezť na pódium a celú hodinu na to kašlať, pretože také čosi je pre mňa neakceptovateľné, no čo sa stalo bol fakt, že sme vyšli na pódim a polovica z toho dva a pol hodinového koncertu nebola dobrá. Každý vravel, "viem, prečo to nie je dobré", ja som to vedel takisto, ako som aj vedel prečo sa to zhoršilo, ale nechcel som si to pripustiť, čo som pravdepodobne mal. Neviem, možno Simon potreboval zažiť nejaký šok, možno sa tak aj v jednu chvíľu stalo... no dúfam, že nie naozaj...
Takže toto trochu sfarbilo turné, samozrejme tu bolo zopár parádnych večerov, ale o všetkých sa to povedať nedá. Možno niektoré z nich boli najintenzívnejšie za celý tento rok, myslím tým európske koncerty. No určite nie tie tri parížske večery, tie by sa vôbec nekonali, pokiaľ by boli všetci v skupine šťastní, alebo po celý čas v dobrej nálade, nemyslím si, že by nás v takom prípade zlákali k tomu, čo sme urobili v Paríži, nemyslím si, že by potom vládla na pódiu taká intezita. Jasné, že z toho vzišlo aj niečo dobré, ale cena, ktorú sme za to zaplatili je príšerná. To, čo sa nám podarilo v Amerike, tomu som skutočne rád, pretože si myslím, že ako skupina sme dosiahli hraním určitú úroveň, keď sme hrali v Dallase na Texaskom štadióne, to bol k posratiu dobrý koncert. Musím sa priznať, že som mal pocit, akoby som urobil čosi veľké, ten pocit mám strašne rád. Myslím, že na tie tri koncerty v Zenith-e a ten na Texaskom štadióne pozerám úplne odlišne, ale oba tie pohľady sa mi páčia z veľmi veľmi rozdielnych dôvodov.
Ale, napokon od apríla ubehlo strašne veľa času, zdá sa, akoby to bolo dlhšie ako šesť, či sedem mesiacov. Mám pocit, akoby odvtedy ubehlo mesiacov dvadsať.

Čo je pre teba na turné najzložitejšie?
Myslím, že dve najzložitejšie veci sú nepiť počas dní voľna, hlavne keď píjú ostatní, pretože viem, že na druhý deň budem trpieť alebo bude utrpením koncert, no a potom je to vstávanie, neznášam vstávanie. Neznášam to asi najviac na turné, ako aj pocit, že nikdy nemáte na nič dostatok času. Dokonca aj voľné dni vlastne trávite cestovaním a to je veľmi nepohodlný pocit. 90% času cestovania som prakticky v strese, ale, je to moja slobodná voľba...

Turné môže byť aj riadna rutina, čo robíte pre motiváciu a oživenie?
Plánujem rôzne veci. Z času na čas predstavíme nové skladby, ale stojí ma to strašne veľa námahy povedať ostatným "skúsme nejaké nové skladby". Inak ani neviem... ja si koniec koncov nesťažujem.

Ale inak je to na tomto turné vlastne o futbale. Posielali mi všetky zápasy anglického a amerického futbalu na videu, zvykol som si sadnúť na gauč a hodinu, či dve som pozeral futbalové zápasy, prípadne na cestách som na ne dokázal čumieť aj šesť hodín. Takto som vlastne udržoval kontakt s okolitým svetom. Mali sme neustáli prísun novín, časopisov, nedeľníkov... Potom tu bolo množstvo drobností, čím sme sa rutiny zbavovali, ale v podstate sa vám to aj tak nikdy nepodarí, pretože vždy je to o rutine. Hodinu pred odchodom z hotela nás všetkých obvolajú, potom nasadneme do busu, premiestnime sa do ďalšieho miesta, kde smerujeme priamo na miesto koncertu na zvukovú skúšku; je to vždy to isté, určitým spôsobom vás práve tá rutina udržuje pri zmysloch. Pre mňa osobne to vždy znamená dopraviť sa na miesto koncertu, dať si pár pív a potom sa chystať na koncert. Ak by sme šli najskôr do hotela, tam boli do pol deviatej, odtiaľ dorazili do haly o desiatej a šli hneď na pódium, tak by som to veľmi skoro znenávidel. To by v mojej rutine ešte len nastal zmätok. Takže v podstate je značná časť rutiny prospešná, to čo človeka otupuje je cestovanie, nuž ale o tom je koncertovanie. Ak by sme nemuseli cestovať, tak by to nemalo jedinej chyby. Potom by to bolo len o skvelej zábave. Cestovaním stále opovrhujem, ale príležitostné cestovanie môže byť vzrušujúce, pokiaľ máte správnu spoločnosť. My cestujeme skutočne prepichovo, cestujeme autobusom, v ktorom máme všetko, čo chceme, ale stále je to zabitá časť dňa, premárnený čas, ktorý trávite cestovaním.

O čom obyčajne premýšľaš, predtým, ako vstúpiš na pódium? Máš nejaký obrad?
Stále si snažím predstaviť, že som v publiku.

Takže, nad čím premýšľaš?
Ak niekde hráme v pondelok v noci a ja som mierne deprimovaný, tak sa snažím myslieť na to, že sme tam nehrali už pekne dlho a sú tam ľudia, ktorí nás ešte nikdy nevideli a snažím sa vžiť do ich pocitov, ale keďže je pondelok a mám poopičný stav, tak mi je to nakoniec aj tak jedno. Je to spôsob, ako sa dá bojovať s letargiou, hoci je to dosť ťažké. Nesnažím sa vidieť to spôsobom "toto je ono, toto je ono!", pretože to je skôr samozrejmosť, každý kto ide na pódium s myšlienkou, že to bude dobrý koncert, dočká sa pravdepodobne osobnej tragédie. Tu ide totiž o okolnosti, s ktorými musíte počítať, ako zložitá atmosféra v zákulisí, veci, ktoré sa na turné dejú, kedy sa každý už nevie dočkať konca koncertu, aby sa vrátil na hotel alebo do baru. To ma vie dosť naštvať, ale jediné, čo ma vie na turné vážne dožrať sú situácie, kedy sa ľudia snažia brať koncert na ľahkú váhu. Pre mňa je totiž koncert jediným dôvodom, prečo sme tam, kde sme. Ak sa koncert nevydarí, tak ma to veľmi ovplyvní a všetko okolo toho potom považujem za zbytočne zabitý čas. A samozrejme, keď sa koncert nevydarí, tak máte pokazený celý ďalší deň, ktorý ešte k tomu trávite presunom na ďalšie miesto. Neznášam, keď niekto ku koncertu pristupuje spôsobom, "Bože, som unavený, nehrajme dnes toľko skladieb a poďme domov," to ma dokáže doslova vytočiť. Ja nemusím na sebe pre koncert veľa pracovať, pretože to je nakoniec moja jediná fyzická námaha za celý deň. Po zbytok dňa som totálny lajdák. A koncert je zároveň veľmi príjemný pocit, pretože sa na ňom môžem pár hodín vykričať. Možno aj preto nepodlieham veľmi stresu. Každý by sa mal denne aspoň dve hodiny vykričať.

No domnievam sa, že napríklad v Paríži si podobnými pocitmi nedisponoval.
To sú úplne iné pocity, keď hráte konkrétny koncert v konkrétnom meste a máte pritom pocit, že pôjde o výnimočný koncert. Vedeli sme, že bude pre náš ťažké odohrať dobre všetky tri koncerty v Paríži, už len preto, že každý chcel, aby boli tie koncerty dobré. Ďalšia dobrá vec, pre ktorú sa ukázal výber Zenithu ako dobrá voľba bol fakt, že zákulisie je tam vlastne otvorené, môžete cítiť celú tú atmosféru, ste vlastne jej súčasťou, niečo ako toto miesto a práve preto som sa každú noc chodil pozerať na The Cranes. Samozrejme, že aj preto, že ich mám rád, ale aj preto, že vďaka ním precítite celú tú atmosféru, čo je lepšie, ako keď máte zo zákulisia vpochodovať priamo na pódium (zopár krát sa to dá, lenže niekedy trvá aj celú noc, kým sa dostanete do správnej nálady). Vtedy sa necítite súčasťou celku, máte pocit, akoby ste celý čas čosi hľadali. Pocit spolupatričnosti s publikom získate najlepšie tak, že sa spolu s nimi pozeráte na pódium, kde hrá niekto iný. Takže som našiel ďalší spôsob povzbudenia, pozeral som sa na The Cranes a povedal si, že to zvládnem tiež.

A ktorý moment je pre teba na pódiu ten najlepší?
Myslím, že spievanie posledného verša "End", to je môj najobľúbenejší moment. A takisto sa mi páči moment pred nástupom Porlovho gitarového sóla vo "From The Edge Of The Deep Green Sea", pretože v tej chvíli sa všetky svetlá sústredia na mňa... to je skvelý pocit. Ale rozhodne spievanie posledného verša "End", pretože to spievam tak tvrdo, že nedokážem ani vidieť.

Záver "A Forest".
Hmmm... problém prídavkov. Vždy po tom, čo skončíme "End" a odchádzame z pódia, ma prepadne pocit, že prídavky už budem vnímať úplne inak. Všetky moje emócie vložím totiž do "End" a potom... väčšina skladieb, ktoré potom hráme, sú také "ľahké", sú určené jednoducho pre prídavky a pri nich si už viac uvedomujem aj prítomné publikum a hlavne som si istý, že mi v tom pomôže vždy aj vypitá fľaša červeného vína... cítim sa potom na pódiu uvoľnenejší. Užívam si to potom trochu idiotským spôsobom. Niekedy však po tých ľahších veciach prídu veci ešte intenzívnejšie... to už sú všetci trochu unavený a snažia sa tej únavy nejako zbaviť... a to je fakt dobrý pocit. Podarilo sa nám na tomto turné zahrať niekoľko skvelých verzií "Forever", ako aj niekoľko úžasných verzií "A Forest". Všetko to máme na páskach, ale nikdy si to nevypočujem. Ale som rád, že sme nahrali koncerty v Paríži, pretože je tam niekoľko skvele podaných výkonov, ktoré sú pre nás dosť zložité, i keď nie nevyhnutne, no je dobré, že sme to zachytili a tie pocity sa dajú znova prežiť. A som takisto rád, že sme filmovali v Amerike a nie v Európe, pretože ak by sme to točili tu, vyzerali by sme príšerne. No nakoniec v Amerike to vyznieva ako dobré klamstvo.

Ale v Amerike ste hrali menej starých skladieb.
No áno, ale zasa je pravdou, že v Amerike máme trochu mladšie publikum ako tu v Európe.

Mladé publikum máte aj tu...
Ale myslím, že väčšia časť publika, ktorá je stále verná The Cure, je skôr tu, ako v Amerike. V Amerike je to asi tak, že tam máme tendenciu oslovovať skôr mladšie publikum, ktoré má rado The Cure, u toho staršieho je to skôr tak, že si pripomínajú dni predtým, ako presedlali, čo ja viem, na REM... stále nás síce majú radi, stále nás počúvajú, ale tá hlavná skupina ľudí, ktorí by pre The Cure doslova zomreli, je podstatne mladšia oproti tej v Európe. Tu v Európe čakajú v zákulisí a vonku na nás ľudia okolo dvadsiatky a samozrejme aj starší, v Amerike majú tak 13 alebo sa ich tváre z času na čas zmenia, majú 25, no vyzerajú aj tak mladšie. Možno preto, že ich je tak veľa.

A nie je čudné, že hoci začali počúvať The Cure niekedy okolo roku 1987, tak dnes chcú počuť ešte staršie skladby?
Je to trochu čudné a pre nás, členov skupiny je trochu zložité chápať ľudí, ktorí chcú počuť staršie skladby, veď mnohí z nich v čase vydania tých skladieb ani neboli na svete. To je také isté, ako keď sme sa išli v roku 1974 pozrieť na Rolling Stones a chceli sme počuť ich staršie veci, ktoré sa hrali, keď som mal 7 rokov, ale už vtedy som ich počul. Myslím, že tí, čo sa prídu pozrieť na The Cure chcú počuť skladby, ktoré sme hrávali predtým, ako oni začali chodiť na koncerty, ešte predtým, ako zistili, kto vlastne sme. A toto sa trošku zložitejšie chápe, pretože keď sa väčšinou ostatných v kapele spýtate, kto vlastne chce počúvať naše staré skladby, automaticky odpovedia, že starí fanúšikovia, lenže to vôbec nemusí byť pravda, pretože sa ich môže dožadovať práve mladšie publikum, ktoré po nich jednoducho túži. No obyčajne otázka starého a nového stojí a padá na akejsi deliacej čiare, ktorou rozdelíme našu tvorbu... Podľa mňa som tie lepšie skladby začal písať trochu neskôr... od doby "The Head On The Door" sme rozhodne robili lepšiu muziku ako v období predtým. Samozrejme, že aj tie staršie skladby sú vážne dobré, ale skôr pre časy, kedy vznikli, pretože vznikli z určitého dôvodu a lepšie už jednoducho byť nemohli. Album "Seventeen Seconds" funguje dobre hlavne vďaka svojej naivite, ale ak by som tie skladby napísal dnes, tak by som z polovice z nich bol absolútne sklamaný. Dokonca by sa nedostali nikdy ani do demopodoby. Zahral by som si ich doma a ihneď ich zavrhol. Nie preto, že som ich urobil už predtým, ale preto, že dnes by už nestačili. Ale keď sme ten album nahrávali, nechcel som mať na ňom už nič iné, takže spôsob, akým uvažujem nad našou prácou a postup, akým po textárskej stránke napredujem je dôležitejší, ako čokoľvek iné. A pravdou je aj fakt, že skupina, v ktorej pôsobil Michael, Matthew a ďalší, prípadne ako trojka so Simonom a Lolom, by jednoducho nikdy nebola schopná napísať alebo zahrať skladbu ako "The Deep Green Sea", jednoducho to bolo vtedy mimo našich schopností. Ja by som to nebol schopný napísať a neboli by sme to schopní ani zahrať, teda... ja so Simonom by sme svoje party možno zvládli, ale Lol rozhodne nie.



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi