Na slovíčko s Robertom Smithom - 06/1997


Najšokujúcejšia vec o Robertovi Smithovi z The Cure je tá, že mimo pódia vedie úplne normálny život. A je dosť úzkostlivý.


Roberta Smitha som zastihol na telefóne deň pred jeho odchodom z Anglicka a následne v zákulisí koncertu "Live 105´s BFD" v Shorline Amphitheatre krátko predtým, ako so svojou skupinou odpálil strhujúci 90 minútový set plný nie často hraných "stariniek". "Pred dvoma dňami som to videl ešte ako dobrý nápad," povedal v zákulisí, "ale dnes by som bol radšej niekde inde. Ruky mám celé lepkavé. Necítim sa tu najlepšie. Radšej by som niekam zmizol," dodal a nasmeroval si to k publiku.

Chlapík, ktorý si na pódium nahodí majkap Strihorukého Edwarda s natupírovanými vlasmi je v civile ťažko poznateľný. Mimo koncertov a záležitostí týkajúcich sa ich produkcie je niekým úplne iným, ako Johnym Deppom so svojim zvláštnymi rukami.

Pri pohľade do publika povie, "ešte stále to neberiem ako niečo prirodzené. Je to vážne paradox. Keď vstupujem na pódium, cítim sa veľmi rozpačito. Do momentu ako začnem hrať a spievať nemôžem uveriť, čo som to práve urobil. Na pódiu sa vo mne prebudí akési ego, ktoré v normálnom živote postrádam. Nie som žiaden hýrič. Je mi úplne jedno, či pútam pozornosť ľudí alebo nie."

38-ročný Smith sám seba opisuje ako "človeka v polovici cesty" a dodal, že sa tak cíti už od strednej školy. "Bol som taký čudák. Miloval som futbal. Dokonca som bol aj členom futbalového tímu. Moji kamoši, mimo ihriska, boli blázni do hudby. Mali ma za čudáka, lebo som hral futbal. A zasa chalani z futbalového tímu sa zasa čudovali, že sa vláčim s kamošmi, čo počúvali hudbu. Myslím, že dnes je to o tom istom."

Smith je dnes už deväť rokov ženatý. Posledných šesť mesiacov strávil v úzadí a o tom období vyhlásil, že mu pripomínalo skladbu "Friday I´m In Love", hlavne pokiaľ ide o opis tých dní.

"V januári som na chvíľu vypadol do New Yorku, na koncert v rámci osláv 50-tky Davida Bowieho. Bolo to pre mňa nezvyčajné, proste som úplne vypol. Celý február som strávil potulkami po severe Anglicka. No a v marci som v štúdiu mixoval nejaké koncertné nahrávky."

"V apríli som absolvoval spústu návštev, pozvaní, obnovil opäť kontakty s rodinou a priateľmi. No a celý máj som strávil písaním. Chystáme sa vydať kolekciu singlov. Také niečo sme nerobili od čias "Standing On The Beach". Musel som prejsť prakticky celý náš archív. A chcel by som už konečne dokončiť knihu, na ktorej pracujem posledných 10 rokov."

"No a tento mesiac sa pokúšam opäť písať texty a pracujem v záhrade. Moja záhrada je z väčšej časti pokrytá burinou, tak sa jej snažím zbaviť."


Smith takisto podotkol, že jeho temný imidž je zbytočne zveličovaný. "Väčšinu času vediem úplne normálny život. Teda, relatívne normálny život. Dnes si už čiernu neobliekam tak často, ako som zvykol, no každý je aj tak priťahovaný tou druhou stranou, ktorá je vizuálne nápadnejšia. Do Kalifornie som dorazil v krátkych nohaviciach a myslím, že v kraťasoch budem aj vystupovať."

Na poslednom americkom turné však Smith vystupoval v hokejovom drese. (Ako však povedal, nie preto, že by bol fanúšikom hokeja, ale jednoducho sa v ňom cítil dobre). Celej skupine darovali tričká chalani z tímu The San Jose Sharks a tí ich nosia dodnes.

Raz v tom hokejovom tričku stretol v jednom bare zopár hráčov Pittsburg Pinguins a tí teda nadšení údajne neboli. "Dosť bizarný zážitok. Odvtedy mám nový názor na hokej: veľkí nebezpeční týpci, ktorí sa zložia po jednom pive."

Keď sa však Smith objaví na pódiu, narastie v ňom obrovská hrdosť na to, čo The Cure ponúkajú fanúšikom. Hrajú totiž tri hodiny, niekedy aj viac, noc čo noc majú iný setlist uvedomujúc si fakt, že s nimi fanúšikovia cestujú po celom turné. Na tom posledom odohrali za sedem mesiacov takmer stovku koncertov a od prvého koncertu po ten posledný zmenili kompletne celý set.

Na turné predtým, k albumu "Wish", to bolo takmer každú noc rovnaké, pretože skladby museli byť v súlade so zvukom, osvetlovačmi a ich počítačmi. Priznal, že to veľmi rýchlo začalo kapelu nudiť. Tentoraz však všetci pracujú doslova manuálne a všetko je tak spontánne. "To bolo naše víťazstvo nad technológiou."

Tento americký výlet zahŕňa iba dve vystúpenia, "Live 105" a "KROQ", to z dôvodu oplatenia lojality spomenutých staníc k skupine v ranných rokoch. "Nerobím to zo žiadnych zištných dôvodov, ani z toho nemám nejaký obzvlášť úžasný pocit. Ostatným v skupine som to povedal takisto. Ale na druhej strane bude dobré urobiť si krátku dovolenku v Amerike. A to je jedna z výhod byť súčasťou skupiny."

Smith priznal, že ním neuveriteľne pohla účasť tisícok fanúšikov na trojhodinovej autogramiáde v Tower Records v Campbell, ktorú tam usporiadali v auguste minulého roka pred ich tamojším koncertom. "Pred každým koncertom si snažím pripomínať dôvody, prečo ľudia na nás chodia. Mnohí z nich cestujú veľkú diaľku už len preto, aby si včas zabezpečili lístky. A všetky tie emócie sa potom medzi publikom a pódiom vzájomne prelievajú."

zdroj: San Jose Mercury News (US), 19/06/1997



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi