Kiss Me Kiss Me Kiss Me - I. - 04/1987


Prepis promo rozhovoru k legendárnemu albumu


Nový album, "Kiss Me Kiss Me Kiss Me" je až neuveriteľne odlišný od svojich predchodcov. Je to zámer?
Robert:
V štúdiu sme neboli od dokončenia albumu "The Head On The Door" a trval som v tomto prípade aj na tom, aby aj ostatní skomponovali nejakú hudbu, takže som po prvýkrát dostal od všetkých kazety s ich nahrávkami. Takže, keď sme začali s nahrávaním, mal som od ostatných k dispozícií skladby, ktoré by som ja v živote nenapísal. Jednoducho, ja takýmto spôsobom nekomponujem. To je zrejmé už z počutia. Je nezmyselné rozlišovať, ktoré skladby sú čie, pretože sme na nich pracovali spoločne ako skupina a dostali konečnú podobu, ktorá všetkým vyhovovala, pravdou však je, že na začiatku sme vôbec nezamýšľali vydať dvojalbum. Čím viac nahrávanie napredovalo... nahrali sme 2-3 skladby denne, a tie boli naozaj dobré... dostali sme sa jednoducho do bodu, kedy sme mali k dispozícií 25 hotových skladieb a vtedy som povedal, "Mali by sme to stopnúť, pretože to musím naspievať a potom celé zmixovať a hlavne to celé usporiadať do logického celku." Ale tých 18 skladieb, ktoré sa dostali na album, nie je 18 skladieb z 25-tich, ktoré vybrali ostatní, v tomto so mnou nesúhlasili. Finálny výber som urobil ja. Toto bol jediný nedemokratický počin v celom procese. V tomto je ten album odlišný - podieľali sa na ňom všetci, to sa predtým nikdy nestalo, resp. nie v takejto miere.

Takže ide viac o skupinové dielo?
Robert:
Áno. Pri "Head On The Door" som úvodné melódie, kostru všetkých skladieb, napísal ja, skupina to potom už len interpretovala, ako nejaký orchester. V tomto prípade sme však začínali s jedinou mojou myšlienkou, "Dobrý griff" - napr. Porl prišiel s najpodivnejším hudobným kúskom a to bol dokonca jediný z tých, ktoré som dokázal akceptovať. On vždy príde s podivnými zvukmi, ktoré však nemajú žiaden koncept, prípadne kľúčový prvok, no z času na čas to má skutočne vydarenú melódiu a vtedy si poviem, "No, asi to nemá zmysel ignorovať, keď dokáže skomponovať skutočne dobré skladby." Síce to nie sú typické Cure skladby, ale keď sa do toho pripletiem ja a trochu to pozmením, tak to celkom pasuje. Teraz je ten dáždnik, pod ktorý sa vôjdu Cure skladby skutočne veľký... teraz môžeme po prvýkrát urobiť aj country alebo westernový song a nemyslím si, že tým ľudí nejako prekvapíme. Dúfam však, že sa tak nikdy nestane. No ako vidíte, Porl taký štýl doslova miluje. Dokonca jeden country song aj skomponoval a prosil, aby bol na album zaradený, no až tak zmyslov zbavený nie som. Mnohé z vecí znejú novo a mnohé z toho pre nás aj novým je, je to akoby sme vstúpili do oblastí, v ktorých sme nikdy nepracovali, no rovnako tu možno objaviť množstvo prvkov, s ktorými pracujeme už celé roky. Jednoducho ide o novú príchuť niektorých skladieb, obzvlášť tých pomalých. Príkladne "A Thousand Hours" by mohla byť skladbou, ktorú by som veľmi rád napísal v období "Faith", pretože v sebe obsahuje enormné množstvo pocitov, ktorými som v tom čase prechádzal, a prechádzam stále, no teraz je to podľa mňa dokonalejšie. No a skladba "Shiver And Shake" je presne taká, akou vždy chcela byť "Give Me It". Je to vážne brutálna skladba plná hnevu.

Na albume je množstvo vecí, ktoré sme robili už predtým, no tentoraz sú urobené omnoho lepšie, pretože sa na tom podieľala celá skupina. Podieľalo sa na tom viac osobností, v minulosti som to bol vždy len ja. Samozrejme tu ide o veľmi osobný pohľad na vec. Nepredpokladám, že iní to budú vidieť tak ako ja, pretože oni to budú počuť už od prvého momentu ako The Cure, kdežto ja som to počul všetko už od momentu, kedy to doslova ani neexistovalo a potom aj od momentu, kedy mi niekto dal do rúk kazetu a povedal, "čo povieš na toto?", takže ja osobne sa na tento album pozerám trocha inak. Prvýkrát som videl The Cure pracovať ako ozajstnú skupinu. Po prvýkrát vôbec! Po hudobnej stránke sa takéto čosi doteraz ešte nestalo. Každý, kto to počul, uznal, že je to najlepšia vec, akú sme doteraz urobili, lenže ostatní sú vďaka tomu až odporne arogantní. Teraz mi zvyknú hovoriť, "vidíš, keby sme vždy robili takto skladby spolu...".

"The Kiss", prvá skladba, je skutočne brutálnym úvodom albumu. Aký druh pocitu si sa ňou pokúsil zachytiť?
Robert:
Tento úvodný part som si celý najskôr premyslel v hlave, pretože mi od začiatku bolo jasné, že to bude znieť lepšie zahraté v jednom kuse ako to postupne stavať do jedného celku, takže je to zahraté naraz od začiatku, až do konca. Prišlo mi, že by bolo dobré začať album práve takto... nakoniec sa z toho vykľula skutočne dobrá skladba, ktorá sa príjemne počúva a mne prišlo celkom logické, že skôr, ako si album začnete užívať, prejdete cez šesť a pol minútovú prudkosť. Jednoducho sa to samo pretransformovalo do odlišného úvodu skladieb, na aký ste bežne zvyknutý. V podstate ide o absolútne odlišné skladby, no podľa mňa by bol úplný extrém, ak by som do čela albumu postavil skladbu "Why Can´t I Be You?" alebo "Catch", či "Hot Hot Hot!!!", prípadne ďalší z tých jednoduchších.. to by si ľudia pomyslel, "Aha, no toto bude asi čistá zábava", a mohli by to tak celé prijať nesprávne. Na druhej strane, čokoľvek postavíme do čela albumu, nemáme istotu, či bude správne pochopené, o čom to celé bude. Ja osobne nikdy nepočúvam prvú skladbu z albumu bez toho, aby som si následne nevypočul zvyšok, teda pokiaľ to v úvode neznenávidím. Podľa mňa by mali byť ľudia vždy pripravení vypočuť si prvú polovicu albumu vcelku.

"Catch" sa javí ako náladová skladba. Bude z nej singel?
Robert:
Áno, bude to ďalší singel z albumu. Nie som zástancom, že tento album potrebuje druhý singel, pretože nech by bola vybratá akákoľvek skladba, v singlovej verzií nebude dokonale reprezentovať podstatu albumu. Singlový potenciál má však hneď 5 albumových skladieb. Dobrý reprezentantom je ale "Why Can´t I Be You", dokonca sa v tomto názore zhoduje celá skupina, takže to je jasný singel, ale teraz sa chystáme na "Catch", pretože to pokladám za príjemnú zmenu a chystáme k nej s Papom pekný klip, bude to letná nahrávka.

Pap je vaša prezývka Tima Popea?
Robert:
Jasné.

Timovi ste za posledné štyri roky zverili réžiu všetkých vašich videí. V tom aktuálnom, ku skladbe "Why Can´t I Be You" sa rozhodol, že vás nechá tancovať. Čo ho viedlo k tomuto rozhodnutiu?
Robert:
Čo sa týka videa, vždy sa ma spýta na to, ako si predstavujem klip ja. Vždy za mnou príde s tým jeho "No poďme, chcem počuť tvoj názor." Ale v deviatich z desiatich prípadov sa ma to spýta s tým, že má v hlave už vlastnú predstavu. Ale obyčajne máme podobné predstavy a to je dôvod, prečo s ním pracujeme. Máme podobný zmysel pre vizuálnu stránku skupiny a pri "Why Can´t I Be You" sme celá skupina mali pocit, že by sme mali pripraviť nejakú tanečnú choreografiu, pretože to je presne tá posledná vec, ktorú by ľudia od The Cure očakávali. A dnes mi je úplne jasné, prečo prišiel s týmto nápadom. Nejde totiž o päť hviezd. Žena, ktorá sa pokúšala nás čosi naučiť z oblasti tanca, to vzdala. Bola totálne zúfalá z toho, aké sme polená.

Keď sa však na teba pozeráme v tom videu, je očividné, že si sa k tancu postavil so všetkou vážnosťou...
Robert:
No to sa aj musíte! Celý čas som sa na to plne koncentroval. Neustále som si odpočítal, raz, dva, raz dva tri, dva tri, dva dva tri. Bolo to hrozné, to mi verte! Je mi úplne jasné, prečo sme nikdy predtým netočili video s choreografiou. A už také čosi nikdy ani neurobíme. Ale vyznieva to vtipne, vlastne kvôli tomu to bolo točené.

"Why Can´t I Be You" je momentálne v rebríčkoch. Je pre vás úspech v rebríčkoch dôležitý?
Robert:
Nie viac, akým bol doteraz. Relatívne dôležitý je možno pre nás v iných krajinách, pretože to môže relatívne ovplyvňovať naše plány. Vždy je to irelevantné, no môže to byť aj frustrujúce... Je ťažké mi povedať, že to pre mňa neznamená vôbec nič, pretože všetko, čo sme kedy vydali, bolo vždy trochu viac úspešné ako veci vydané predtým, takže je pre mňa vcelku ľahké stavať sa k tomu pohŕdavo, no myslím, že by to bolo trochu frustrujúce, ak by to malo menší úspech, na aký sme zvyknutí... ak by naše nahrávky média totálne ignorovali, to by ma možno trochu rozčúlilo, pretože by to znamenalo, že by ľudia nemali prístup k našej práci. Som rád, keď sa The Cure hrajú v rádiu, pretože si to ľudia môžu vypočuť, keď práve rádio počúvajú. Je jedno, či sa im to páči alebo nie. Mne sa nepáči 99% všetkých vecí, ku ktorým sa dostanem, ale nevidím dôvod, že ak sa ľuďom The Cure nepáčia, že by o nás nemali mať nejaké informácie. V zmysle nejaké významu to však nie je podstatné.

Na jednej strane, ak by sme mali už pred pár rokmi úspech v rebríčkoch, už by sme tu neboli, pretože by si nás hneď chytil nejaký veľký label a ľuďom nás priamo naporcoval. Dnes sa s týmto vieme veľmi ľahko vyrovnať, sme omnoho odolnejší. Nejakým tým kategorizáciám, nálepkovaniu a podobným veciam sa vyhýbame, pretože ja som zvyknutý hrať extrémne bláznivé hry a doslova si ich viem vychutnať. Dokonca aj v televíznych vystúpeniach sme už teraz zbehlejší a prezentujeme v nich seba presne tak, ako chceme. Nikdy sme neboli nikým zastrašovaný, pretože my nie sme na tom tak zúfalo, aby sme sa dožadovali pozornosti. Viac ako na čokoľvek iné sa koncentrujeme na živé hranie. Ale, úprimne vám nemôžem povedať, či ma trápi úspech v rebríčkoch, možno aj preto, že som si naposledy kúpil nejakú nahrávku pred viac ako rokom.

Takže, ak ťa to naozaj nezaujíma, máš nejaké merítko na posudzovanie úspechu; za základe čoho posudzuješ, či je niečo úspešné alebo nie?
Robert:
To je trochu zložité. Ak niečo robíme, tak na tým nikdy neuvažujem z hľadiska úspechu. Ja to hodnotím z môjho pohľadu tak, či daná vec vyzerá dobre z vonka. Vždy myslím na to, že všetci sledujú, čo robíme, ako vyzeráme, ako veci riadim ja sám, ako ma ľudia chápu a ako skupina funguje, ako znejeme a ako pôsobíme celkovo. Snažím sa nás vnímať v čo najširšom kontexte a premýšľať, "ak by som bol mimo tohto všetkého, chcel by som byť v The Cure, považoval by som The Cure za dobrú skupinu, mám pocit, že robíme dobré veci?", a o tom to je. Porovnávam nás s ľuďmi, ktorí sa mi páčia; s našimi súčasníkmi, ktorých obdivujem. Premýšľam, "Sme rovnako dobrí ako oni?". Nikdy však neuvažujem, "Do kelu, nie sme v Top10," pretože keď sa na Top10 pozerám, tak vážne uvažujem, že by som sa radšej obesil, ako byť v Top10 a medzi tými ľuďmi. Ale to už je iné hodnotenie našej práce. Som si vedomý, že sme úspešní, to človeka má tešiť a klamal by som, keby som povedal, že z toho nemám radosť, pretože to znamená, že sme vytvorili čosi, čo počúva kopec ľudí. Ale stále mám pocit, že by som bol radšej, keby The Cure urobili čosi, čo by mali ľudia radi z toho istého dôvodu, prečo to mám rád ja. Radšej by som mal menšie publikum, pre ktoré by sme znamenali viac, ako publikum obrovské, pre ktoré by sme neznamenali nič. A pre časť tejto mojej povahy sme stáli vždy bokom od hlavného prúdu. Ale podľa mňa by sme boli mimo hlavného prúdu, aj keby sme predali 10 miliónov albumov, tak aj tak by sme neboli akceptovaní.

Čo sa vlastne stalo tej osobe v "Torture"? Je to zvláštne, na albume znie niečo pohodové ako "Catch" a zrazu bum!... opäť ste v tom... "Torture".
Robert:
Myslím, že ide o akýsi druh otroctva.

Má to znieť ako sado-maso príbeh?
Robert:
Možno trochu. Ale bude lepšie, keď v tomto nepôjdeme do hĺbky. Jednoducho tá skladba v sebe odráža ďalšiu, trochu bizarnejšiu stránku skupiny. Možno sa počas tohto roka ešte viac dostane na svetlo. Napísal som texty celého albumu, no u niektorých skladieb som musel upraviť niektoré frázy, prípadne celý zmysel skladby. V tomto prípade som požiadal ostatných, aby napísali nejaké texty, ktoré by som mohol použiť. Takto podľa mňa tento album ešte viac reprezentuje prácu celej skupiny. V minulosti som často hovoril, a hlavne mal pocit, že väčšina z nahrávok je o mne, pretože som skomponoval hudbu, napísal texty, poskytoval rozhovory, k tomu sa vždy čas od času zostava zmenila, takže o stabilite sa veľmi hovoriť nedalo a ani som nemohol nikdy úprimne povedať, "toto je skupina". No pri tomto albume môžem povedať, že je to viac o tých ostatných, ako o mne. Teraz nemôžem očakávať, že napíšem všetky texty, s ktorými oni nebudú súhlasiť, prípadne s nimi nebudú spokojní. Teda, samozrejme by som to urobiť mohol, no veľký význam by to nemalo; jednoducho by boli nespokojní. Niektoré skladby reflektujú na pocity ostatných, ale aj tak som ich napísal ja, pretože si myslím, že to viem na rozdiel od nich, lepšie.

Takže ti dnes príde písanie textov ľahšie?
Robert:
Pre tento album určite. Normálne však nie, ani nikdy v minulosti. Obyčajne sa dostanem totiž do bodu, v ktorom začnem tápať, teraz sa to nestalo vôbec. Dokonca som napísal viac skladieb, ako sme nakoniec nahrali. Celkovo som ich napísal 27. Takže iba na dve sa nedostalo vôbec. Ani neviem prečo. Jednoducho nezapadali do štruktúry tohto albumu. Dali by sa prirovnať k "Inbetween Days" a "Close To Me", no to obdobie je už prekonané. To bolo pred dvoma rokmi a odvtedy sa v mojom živote veľmi veľa udialo, hoci vo mne zostalo mnoho spomienok. Samozrejme som písal aj v tom období, nebolo to tak, že som si sadol a napísal kompletný album z jediný deň. Mám tendenciu... jednoducho mám vo zvyku písať stále. Väčšina z toho sú príšernosti, ale keď sa mi aspoň jediná stránka z ostatnej stovky páči, tak to stojí za to.

Skladba "If Only Tonight We Could Sleep" vyznieva, akoby si trpel nespavosťou. Si nočný tvor?
Robert:
Presne, a stále viac a viac. Nikdy nechodím do postele pred piatou ráno, jednoducho skôr nezaspím. Už od svojich pätnástich preferujem nočný čas, pretože je na svete vtedy tichšie a menej sa vtedy toho deje. Ľahšie sa v tom čase sedí a venuje rôznym veciam, okrem toho slnečné svetlo nemám veľmi rád. Neviem, jednoducho preferujem noc. No rozhodne nie preto, že je to mysterióznejšie a podobne, ale skutočne len preto, že je vtedy tichšie a jednoducho mi to vyhovuje.

Na predošlých nahrávkach ste sitaru veľmi nevyužívali alebo sa mýlim?
Robert:
Nie.

Koho napadlo ju použiť?
Robert:
Myslím, že to bol jednoducho nedostatočne využitý zvuk. Mali sme k dispozícií iba sitarový zvuk emulovaný syntezátorom, tak sme sa rozhodli pre skutočný nástroj a v tom období som počúval Ravina Shankara. Niekto mi povedal: "Hmm.. to dosť pripomína šesťdesiate roky, myslím rok 1967", no podľa mňa je to skôr India štrnásteho storočia. Teda rozhodne to z toho tak cítim, určite nie rok 1967.

Mali ste problém zohnať skutočného hráča na sitaru?
Robert:
No, ja sitaru vlastním, no neviem na nej bohvieako hrať a na druhej strane sme nechceli, aby sa nám do nahrávania miešal niekto cudzí. Síce tam máme na dvoch trackoch hosťujúceho saxofonistu, ale to bolo z iného dôvodu.. bol som v jednom bare parádne opitý a tento chlapík tam vtedy hral, tak som ho pozval do štúdia na nahrávanie. Na druhý deň som si z toho skoro nič nepamätal, ale to, čo sme nahrali znelo vážne dobre.

O ktoré skladby išlo?
Robert:
"Hey You" a "Icing Sugar". Nahrali sme to v Nassau, ten chlapík len tak hral. Vtedy sa to zdalo ako dobrý nápad. Teda vlastne, ono to bol dobrý nápad.

>> pokračovanie



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi