Obzretie sa za The Cure - 11/1997


Rozhovor pre Melbourne Online


V histórií popu asi sotva nájdete nejakú zmienku o The Cure. No Robert Smith veľmi dobre vie, kde je miesto jeho skupiny - v absolútnom centre jeho pozornosti. Viac už v článku Michaela Episa.

"Niečo medzi The Clash a The Cure." Takto jednoducho, no v majestátnom podaní, opísal Robert Smith jeho skupinu, The Cure. Otázku som položil z príležitosti vzniku kompilácie "Galore", kolekcie singlov skupiny z poslednej dekády, na ktorej sa objavila aj jedna úplne nová skladba, "Wrong Number". A to na pozadí skutočnosti, že o The Cure, ktorí za 17 rokov predali celosvetovo 18 miliónov albumov, nie je v 800-stránkovej "Knihe Popu" od Fabera jedna jediná zmienka a dokonca nedostali priestor ani v jedinom tv seriály mapujúcich rockovú históriu.

"Tak je," povie Smith, popraví si rukáv na svojej košeli a dodá, že momentálne číta knihu mapujúcu britskú popovú kultúru posledných dvoch dekád, od objavenia Sex Pistols. "Nám venovali dve a pol strany, The Smiths dostali jeden a pol kapitoly." A to odhadol len tak od oka.

"Radšej ako faktu, že je to postavené na skutočnosti, uverím tomu, že autor v období zbierania informácií počúval viac The Smiths ako The Cure. Ja sám dobre viem, čo máme za sebou a v konečnom dôsledku, podľa mňa sme aj tak na najdôležitejšej pozícií - jednej z najvplyvnejších kapiel na svete," zasmeje sa s vedomím, že ide jednoznačne iba o jeho subjektívny pocit.

"Vážne nejde o niečo nezvyčajné," zareague Smith na novú tému - prečo tak úspešná kapela, s doslova jedinečným štýlom, produkujúca v 80-tych rokov vysokokvalitný pop, je hudobnými historikmi tak ignorovaná.

"Už som si na to zvykol. A aby som bol úprimný, vôbec ma to netrápi. Ja som sa The Cure a hudbe venoval vždy z vlastných dôvodov, nie pre akýsi pomyslený odkaz ďalším generáciam. A stále sa tomu z vlastných dôvodov venujem naďalej... a hlavne preto, že mi to robí radosť."

Napriek reputácií arogantnosti a skutočnosti, že veľmi dbá o to, čo o ňom média napíšu, vyznieva Robert Smith presvedčivo a s typickým kľudom diskutuje o tom, ako kritika nakladá s úspechom skupiny, ktorej venoval celý svoj dospelácky život. Aj keď expanzia ich kultu na oboch stranách oceánu trvala dosť dlho - album "Wish" (1992) dosiahol no.1 v UK a no.2 v USA - Smith pripomína, že skupina nikdy nepodliehala módnym a aktuálnym trendom.

"Niektorí ľudia to vôbec nedokážu pochopiť. No možno ani nie je čo chápať, pretože všetko, čo som za tie roky urobil, som robil čisto pre vlastné potešenie. Všetko je postavené na mojich vrtochoch, zmätených spôsoboch, hoci niekedy to pôsobí serioznejšie, ako by sa zdalo. Nič iné nedrží z mojej strany The Cure pohromade. A hlavne, Robert Smith, ktorý v roku 1982 naspieval "Pornography" nie je Robert Smith súčasnosti. Stále síce pobývam v tomto pomaly sa rozkladajúcom tele, no duševne som mimo tejto planéty. Ak by sme sa bleskovo vytratili, rozhodne by o nás písali viac, boli by sme ospevovaní ako The Smiths, lenže my sme toho vždy chceli trochu viacej."

Chcú viac ako majú. Jedna z trvalých čŕt The Cure je nezvyčajné množstvo priťahovaného rôznorodého publika, nemysliac pritom na stálu podporu dlhoročných fanúšikov. Skladba "Boys Don´t Cry" (1980) sa môže pýšiť titulom nezabudnuteľná a len niekoľko mesiacov po nej nasledoval náladový album "Seventeen Seconds", ktorý zapôsobil na množstvo mladých ľudí premýšľajúcich o svojej existencií.

Klaustrofobická produkcia a zvuková majestátnosť albumu "Pornography" postavila The Cure do pozície skupiny mimo hlavného prúdu, schopnej maľovať na obrie plátna, no následne nakrátko neodolali pokušeniu a s "The Lovecats" vpochodovali do singlových rebríčkov. Počas ďalších rokov vďaka tejto a ďalším skladbách jazdili na vlnách 12" singlov po svete nočných klubov, odkiaľ s albumom "Wish" vyskočili na megapiedestály slávy.

Smithova skupina - vždy bola jeho, aj napriek významnému podielu ostatných - tvorili soundtrack mnohých párties počas celých 80-tych a začiatkom 90-tych rokov, najmä vďaka tých šťastných odlišností od bežnej produkcie. Smithov hlas, v limitovanej šírke a hĺbke, neustála pozornosť médií, texty hodné pozornosti... no napriek tomu sa im nedostalo nikdy väčšieho priestoru.

Čo však je najdôležitejšie, The Cure si veľmi skoro uvedomili, že dominantnosť gitary je presne to, čo ľudí brzdí v tanci. A boli to práve The Cure, ktorí zmenili spôsob myslenia a gitaru postavili do pozície sprievodcu klávesov. Takto gitara ešte viac posilnila základy ich hudby a bez klávesov by boli navždy iba gitarovou kapelou.

Všetkým samozrejme The Cure nevyhovovali, ale zapáčili sa mládeži a existencionalistom (večne obľúbená "Killing An Arab" je inšpirovaná Camusovým "Cudzincom"). Smith súhlasí, že publikum kapely, najoddanejších fanúšikov nevynímajúc - typickí svojim gothickým štýlom obliekania, je heterogénne.

"Momentálne sa mi to tak páči," hovorí. "Na minuloročnom turné v Spojených štátoch sme sa stretli s ľuďmi, ktorých poznáme od čias nášho tamojšieho prvého turné, od roku 1980. V niektorých prípadoch dokonca dotiahli na naše koncerty ich rodiny, čo vás v prvom momente môže trochu vyviesť z rovnováhy, no takisto to má svoj pôvab. Medzi fanúšikmi máme aj 50-tnikov, ktorí s nostalgiou radi spomínajú na staré časy a ktorí svojim priateľom nemôžu povedať, že si kúpili nový album The Cure, pretože by ich vysmiali."

"Náš úspech rástol postupne, publikum sme pri sebe udržiaval z prostých dôvodov: naša etika, spôsob, akým sme pracovali - nepristupovali sme na kompromisy a robili sme veci po svojom, tým pádom sme vlastne ovplyvňovali celú našu kariéru."

A potom je tu ešte druhá strana mince, ktorá sa rozvíjala v médiách. "Pokladali nás za veľmi záhadných, vraj čítame francúzske romantické básne pri svetle sviečok," vyhlási Smith, podporujúc tak vyvolaný imidž, aj keď s očividným pohŕdaním.

"Teraz je otázka úspechu predčasná," povie Smith, "dokonca aj neslušná, pretože ešte stále fungujeme." Hoci nový album, mal by vyjsť v apríli budúceho roka, je dobre rozpracovaný, majú 15 nahratých skladieb, z ktorých sedem, ako sa vyjadril Smith, bude mať na albume defitinívne miesto. Dokonca aj spôsob nahrávania je teraz pre Smitha, ktorý si pri nahrávaní zatiaľ posledného štúdiového albumu "Wild Mood Swings" stažoval, že celý proces sa postupom času zhoršoval, nový.

Tentoraz, radšej akoby sa zavreli do štúdia so skupinou na celý mesiac, sa zídu kvôli jedinej skladbe, nahrajú a zmixujú ju za 4-5 dní, dajú si pauzu a potom sa vrhnú na ďalšiu. Prirovnáva to k nahrávaniu ich debutového albumu - rozdiel je v tom, že vtedy počas tých štyroch dní nahrali 12 skladieb.

"Radšej ako sa pokúšať o niečo iné v tej istej miestnosti, je lepšie dvere otvoriť a objavovať miestnosť inú, s inými hračkami, obrazmi na stenách a iným výhľadom z okien. Nahrávať takýmto spôsobom je omnoho rýchlejšie, menej prácnejšie a viac spontánnejšie, ale hlavne ide o absolútne odlišný spôsob nahrávania."

Smith si pásky z nahrávania berie vždy domov, kde s nimi pracuje, zvuky z nepodarených skladieb využíva v skladbách iných: "Skladby sú vždy zameniteľné, ide vždy o kľúčové prvky a bpm." Vlastným samplovaním skladieb tak získava slobodu v tvorivom procese, najjednoduchšími časťami nahrávania počnúc a písaním textov končiac. Táto sloboda, ako aj rozhodnutie nedávať skladbám názvy príliš skoro, oživila jeho prístup k skupine.

"Toto leto som sa dokonca učil hrať na čelo," prezradí. Výsledok vraj budeme počuť na albume. "Rozhodne som však s tým nezabíjal celé hodiny a dokonca nikto nemal odvahu to so mnou trpieť."

Smith má s novým albumom v úmysle koncertovať tuná na budúci rok, aj keď fanúšikovia nebudú musieť čakať tak dlho, kým si The Cure vypočujú naživo. Vďaka webovej stránke skupiny, a americkým fanúšikom, existuje už teraz veľký zoznam bootlegov skupiny, vrátane koncertov, nevydaných štúdiových záležitostí a rozhovorov. Zoznam obsahuje viac ako 700 albumov.

"Bol som totálne šokovaný. Boli v tom kompletné koncertné turné, každé vystúpenie... všetko dostupné na bootlegoch. Akoby som mal celý svoj život zaznamenaný na páskach. Dosť desivé. Dokonca mi niekto ocenil kompletný zoznam, šlo to cez tisíce dolárov. Obdivoval som drzosť toho chlapíka a hneď som si niekoľko bootlegov objednal."

Niektoré zo skladieb, ktoré vlastnia The Cure na svojich páskach, budú k dispozícií k voľnému stiahnutiu na ich stránkach. "Na Vianoce sa tam objavia 4 koncerty. Jeden z posledného turné, dva z Wish tour a jeden z obdobia Disintegration. Mám v úmysle zverejniť z každého turné aspoň jeden koncert a uviesť veci na správnu mieru. Takto budem mať bootlegerov v hrsti, vyradíme ich z biznisu."

Budú teda The Cure opäť vystupovať na štadiónoch alebo pôjde o viac intímne záležitosti? "Na výber asi veľmi mať nebudeme, pretože nás už nik nemá rád."

... ako vždy, okúzlujúci.

zdroj: The Age, Melbourne Online, 02/11/1997



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi