Charlotte Sometimes II. – 2007


Penelope Farmer o stretnutí s Robertom Smithom


Earl´s Curt je obrovský priestor. A hlučný - alebo sa to zdalo iba mne. Predtým som tam bola iba raz, na jednom šampionáte - dnes mi to príde zábavné, ale vtedy, keď som bola dieťa, som sa z toho šla zblázniť. Teraz tam bolo všade plno vlasáčov. Ale myslím, že rockové koncerty jednoducho majú byť hlučné.

So Charlotte sme sa dostavili na miesto hodinu pred oficiálnym začiatkom. Vyzdvihli sme si lístky a cez vstupnú halu nás viedli do akýchsi katakomb a hoci jednotlivé priestory boli oddelené širokými, no nie vysokými obrazovkami, aj tak sa mi zdali vysoké a až priveľmi. Bolo ťažké si predstaviť, že skupina na nás čaká v tom istom priestore a cíti sa podobne krpato, ja som mala pocit odhodenej časti ozubeného súkolesia v nejakom industriálnom kolose. Nebolo sa kde posadiť, ani o čo oprieť. A myslím, že tam bolo aj dosť prašno. Ak nie, tak sa tak aspoň zdalo. Neustále sa tam motali rôzni ľudia. Niekto, kto asi patril priamo ku skupine, tých ľudí z času na čas napomenul, vodcovsky, no s veselým tónom v hlase.

Čakali sme dosť dlho. Veľa ľudí prišlo, veľa ich odišlo. Okrem nás svoje mieste nezmenila asi len skupina. Bolo nám povedané, že okrem nás sa s The Cure stretávajú aj americkí fanúšikovia zo stredozápadu, ktorí v nejakej súťaži vyhrali výlet do Londýna, práve na tento koncert a samozrejme aj stretnutie s The Cure. Všetci držali v rukách obaly albumov, fotografie, vyzerali vzrušene a nebojácne, rozprávajúc sa medzi sebou s tým šialeným americkým akcentom.

Čas plynul. Pomaly sa blížil začiatok vypredaného koncertu a The Cure sa stále prelievali medzi dvoma obrazovkami; "prelievali" je skutočne to pravé slovo, verte mi - mohla by som kľudne použiť slovo hrbili, ale "prelievali" mi príde lepšie. Pôsobili normálne, presne tak, akoby ste očakávali od popovej skupiny, hoci ja s tým veľa skúseností nemám. Zrazu si to k nim nasmerovali americkí fanúšikovia a nezabudli pridať k tomu výkriky radosti. Striedali sa perá, obaly albumov a singlov, fotografie, kapela sa usmievala, ale akýmsi znudeným štýlom: evidentne to nepatrí k obľúbeným činnostiam týkajúcich sa ich práce. A prečo by aj?

Aj toto zabralo dosť veľa času. Dokonca sa to pretiahlo až za čas začiatku koncertu. Už som sa vzdala nádeje, že by prišiel rad aj na nás. Charlotte nervózne na mieste prešľapovala, zazerala na mňa a hundrala. Pozrela som sa opäť na hodinky a smutne tiež zanadávala. No zrazu všetci zmizli... fanúšikovia, The Cure, sledujúci "funkcionári", ochranka, jednoducho všetci... všetci okrem Roberta Smitha, ktorí "plával" priamo k nám... strapaté vlasy, rozmazaný rúž na perách, v jednej ruke pohár piva a v druhej veľmi starú kópiu prvého vydania "Charlotte Sometimes" v pevnej väzbe. Bolo to vydanie s dvoma dievčatami na obale, jediné dievčensky vyzerajúce vydanie, ktoré doteraz vyšlo a to posledné, ktoré by som uňho očakávala.

"Ahoj," povedal mi priamo, trochu drzo. "Mohli by ste sa mi tu podpísať, prosím?"

Otvoril knihu, už hneď na prvej strane bol riadok po riadku popodčiarkovaný. "Aspoň vidíte, ako ste ma inšpirovala," dodal a trochu na mňa zaškúlil, "a môžete vidieť, čo všetko som odpísal."

Nemohla som si pomôcť, začala som sa smiať. A potom som sa podpísala, ako bol žiadal, a dokonca čitateľnejšie, než bežne zvyknem. Napísala som, "Robertovi z lásky, Penelope." A na prvú stránku, tak ako to autori zvyknú, som napísala celé svoje meno.

Následne sa Robert ospravedlnil za pohár piva, "Musím svoj hlas udržiavať v kondícií." A potom sa ospravedlnil opätovne, tentoraz za to, že nebudú schopní odohrať skladbu ("Charlotte...") v hlavnej časti koncertu. "Viete, musíme hlavne prezentovať náš nový album. Ale zahráme ju v prídavkoch," povedal. "Sľubujem." Za tým rozmazaným rúžom, pod tými vlasmi a všetkým tým gothickým... môžem vám povedať, čestne, že Robert je milý, nechcem povedať, že veľmi milý, dobre vychovaný chalan zo Sussexu, ktorý nielenže miluje svoju dlhoročnú priateľku a manželku, ale pravdepodobne aj svoju mamu.

No a potom mi vyrozprával príbeh, ako sa po prvýkrát zoznámil s mojou knihou. "Môj starší brat nám zvykol pred spaním čítať," povedal, "a to som mal už asi 12, a stále nám po večeroch čítal. Jednou z kníh bola aj tá vaša a nedokázal som sa jej v mysli zbaviť. Hneď ako som sa dostal k hudbe, chcel som o nej napísať pieseň. A tak nejak sa to stalo."

O autorskom práve sme sa ani nezmienili. Priznala som sa, že sa mi tá skladba, resp. jej text páči a obaja sme súhlasili, že by bolo príjemné, keby sme zostali v kontakte a hlavne za menej rušných okolností. "No, musím už ísť. Už aj tak meškám," povedal a odšuchtal sa preč, stále držiac v ruke pivo, stále držiac staré vydanie knihy v ruke druhej, no teraz s mojim podpisom a venovaním vo vnútri.

Nemôžem celkom povedať, že koncert bol pohodový. Na rozdiel od neskorších koncertov Cure sa mu dokonca dostali skutočne odporné kritiky vo viacerých médiách; medzi mnohými ostatnými záležitosťami mali The Cure mnoho problémov so zvukom. Aj dnes mi to, z pohľadu laika, príde všetko úžasné, hoci to bolo hlučnejšie ako na spomínanom šampionáte pred mnohými rokmi, ako aj viac veľkolepejšie, svetelnejšie, hoci hudbou som si nebola veľmi istá (neskôr som si uvedomila, že od ich najlepšieho albumu to už bolo pekne dávno). Mala som pocit, že pre niekoho, kto videl vystúpenie takej Madonny, to bude vyzerať také pokorné, čo nakoniec nebolo. Zvuk, svetlá... úplne ma to prevalcovalo, nič podobné som predtým nezažila. Bolo to vzrušujúce, tak ako dokáže byť vzrušujúca opera, ale toto bolo samozrejme iné. (Ale aj tak stále preferujem operu, prepáčte).

Kapela z pódia odišla a vrátila sa na prídavky. A potom to prišlo. Začali znieť známe akordy a všetci začali aplaudovať. Robert sa im snažil natiahnuť ruku - "všetci túto skladbu poznáte," povedal - nastal ešte väčší aplauz, ale taký tlmený - "dnes večer," pokračoval "je v tejto hale s nami autorka originálnej knižnej predlohy. Ozval sa znova aplauz, ale tentoraz neutíchal, svetlá sa presunuli na miesta, kde sme so Charlotte sedeli a zamierili priamo na nás. Ľudia sa naťahovali, aby nás videli, niektorí mi uznanlivo mávali; prvý a zrejme posledný raz som zažila také vzrušenie, boli sme ako rockové hviezdy, to sa spisovateľom nestáva, dokonca ani tým najznámejším. Dav znova "vybuchol" a potlesk stíchol, sadla som si a započúvala sa spolu s ostatnými do skladby, hoci pre mňa osobne bola omnoho srdcu bližšia a v ten večer ma zasiahla ešte viac. Asi by ste povedali, že je to jednoducho moja srdcovka. Myslím, že áno.

S Robertom Smithom sme sa odvtedy neskontaktovali. Ani neviem, či by sme si vôbec mali čo povedať. Myslím, že v tom roku som mu na Vianoce poslala pohľadnicu, ale to bolo tak všetko. Ak mi bol za knihu vďačný - myslím, že bol - tak musím povedať (aj keď pomedzi zuby, že z pomedzi vecí, ktorým sa venuje, je tá kniha medzi tým slabším), že som mu takisto vďačná za ten kratučký okamih popovej slávy a za to všetko ostatné. "Charlotte" je aj po tom všetkom stále pravidelne tlačená, dokonca sa dočkala novej americkej edície. Dvíham pohár na tvoje zdravie Robert, nech už si kdekoľvek. Pripíjam však vínom, to mi chutí lepšie, než pivo. Na zdravie!

zdroj: grannyp.blogspot.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi