Charlotte Sometimes I. – 06/2007


Penelope Farmer o rovnomennej skladbe The Cure


Pred mnohými rokmi, na konci rokov 60-tych, som napísala knihu s názvom "Charlotte Sometimes", ktorej dej bol zasadený do anglickej internátnej školy, v ktorej sme sa učili a vlastne boli "uväznené" s mojou sestrou, dvojičkou, v 50-tych rokoch. Hlavná postava - Charlotte - sa presunula v čase, do roku 1918 a vymenila si tak život s inou dievčinou, ktorá sa časovo premiestnila na jej miesto do 1950-tych rokov. Celá tá kniha sa zmenila na - hoci počas samotného písania som to tak nevnímala - na identitu; ako vás môžu ľudia identifikovať, že vy ste naozaj vy? Ako môžu akceptovať jednu osobu ako niekoho iného (za predpokladu, že dvaja ľudia vyzerajú primerane rovnako, čiže Charlotte a jej ekvivalent z roku 1918)? Stala sa z toho závažná otázka hlavne pre dvojčatá, a stále viac sa tým zaoberali aj neidentické, no podobne vyzerajúce dvojčatá, ako ja a moja sestra, rozdielne v charakteroch a schopnostiach. S mojou sestrou sme v mnohých veciach dokonca protikladné, ona je praváčka, ja ľaváčka - no vždy a všade sme chodili spolu. A to je ďalšie pojítko, s ktorým som v čase písania vôbec nepočítala. Možno, keby som to všetko brala do úvahy, kniha by už taká zaujímavá nebola.

No tie spojenia vytvorili iní, kniha jednoducho brnkla na správnu strunu a stala sa mojou najúspešnejšou. Jej skutočný úspech som si však uvedomila až o dvanásť, či trinásť rokov po jej vydaní, kedy sa jedno z mojich detí vrátilo zo školy a prehlásilo, "Mami, vieš, že je jedna pesnička s názvom "Charlotte Sometimes"?

Nie, toto mama nevedela. Dokonca ani jej agent, ktorého na to okamžite upozornila. Rock veľmi nepočúvala, dokonca ani nikdy nepočula o skupine The Cure, ktorá túto skladbu nahrala. "Získaj kópiu," prikázal agent, takže mama zbehla do obchodu a kúpila singel. Text skladby bol vo vnútri singla. Nielenže bol o zámene identity, ale dokonca obsahoval citáty z knihy. A dokonca názov inštrumentálnej skladby na b-strane, pochádzal takisto zo spomenutej knihy.

V tých časoch bol autorský zákon veľmi nepružný. "Morálne" a "intelektuálne" práva, potvrdenie autorovho vlastníctva na námet a témy, ako aj samotný text, ktorý v sebe obsahuje námet, neexistovali. Výhradné kritéria pre posúdenie, či boli autorské práve porušené sa posudzoval iba na základe množstva použitého textu. Išlo len o akúsi pomyslenú hranicu medzi dvoma textami, medzi tým z originálneho diela a medzi textom skladby. Pri hocakej inej knihe dôjde k porušeniu autorských práv v momente, ak k citácií nedám súhlas. Niekedy sa za to platia dokonca aj poplatky. Na druhej strane, množstvo použitého textu v skladbe, dokonca aj dlhšieho, ako konkrétne v tomto prípade, bola tak malá časť z celého diela, že by to súd ako porušenie autorského práva neuznal. Schválne som "Charlotte Sometimes" vygooglila a našla som dokonca aj film s týmto názvom, no na moju knihu neodkazoval. Často je zhoda názvov iba vecou čistej náhody. Ja sa domnievam, že v tomto prípade ide skôr o polichotenie, hoci v prípade toho filmu sa inšpirácia týkala práve skladby od The Cure, a nie mojej knihy - možno som sa tým ani nemala trápiť, ale ja som sa... trochu. Ja som ten názov predsa vymyslela prvá.

Druhá vec bol donebavolajúci text skladby; no zasa tu boli možnosti, spornosť a samozrejme limity autorského zákona. Môj agent a agent The Cure si vymenili niekoľko listov a faxov. Dokonca sa to konzultovalo aj na porade Združenia autorov; konečný verdikt bola rada, že by sa to malo dať na súd ako porušenie autorského zákona, no ak by som to na súd dala, tak sú si nie istí konečným verdiktom. Združenie autorov, na jednej strane značne ostýchavá, no na strane druhej dosť úbohá organizácia, sa vlastne od toho dištancovalo. Keďže som si nemohla sama dovoliť sa pustiť do sporu a žiadať od spoločnosti stiahnutie skladby, čím by sa všetko vyriešilo, stal sa malý zázrak - zvýšilo mi to predaj, prichádzalo mi čoraz viac pošty od čitateľov a ja som sa rozhodla na všetko zabudnúť.

Odvtedy ubehlo desať, možno aj viac rokov. Ten bonus, ktorý so sebou priniesla Charlotte, bol skutočne užitočný, bola to síce len "omrvinka" v porovnaní s tým, čo za svoju skladbu získali The Cure, ale koniec koncov, knihu to udržalo pri živote, stále sa tlačila - je to jediná moja kniha, ktorá zostala v tlači a dočkala sa troch, či štyroch rôznych edícií. A tešila som sa aj z vedľajších javov s tým súvisiacich: listy od ľudí, ktoré by som za normálnych okolností určite nedostala, reportáže v hudobných periodikách ako New Musical Express o dievčatách, ktoré mali pocit, že sú schizofreničky a na základe tej piesne sa premenovali na Charlotte a či už priamo alebo nepriamo v súvislosti s knihou pomenovali aj jednu jachtu, "Charlotte Sometimes" a v jednom roku dokonca dvakrát vyhrala preteky okolo Isle Of Island. Niekedy ma to všetko až hnevalo, ale v celku som si to užívala. Je to dobrý pocit byť za niečo stále ako spisovateľka zviditeľnená, hoci aj pre jednu jedinú knihu. Mnohí autori upadnú navždy do zabudnutia, ja celkom nie.

Aj The Cure sa z času na čas na chvíľu odmlčia. Z času na čas vydajú nový album, no s turné vždy otáľajú. Ale v roku 1996, myslím, že to bolo vtedy, som niekde videla, že opäť vyrážajú na turné, a plánovali ho odštartovať masívnym koncertom v Earl´s Court (31/05/1996), len na kúsok od Hammersmithu, kde som vtedy bývala. Rozhodla som sa zohnať nejaké vstupenky a hlavne sa pokúsiť stretnúť s ich lídrom, spevákom a skladateľom v jednej osobe, Robertom Smithom. Nebol ľahké sa s nimi skontaktovať, dokonca sme s mojim agentom zistili, že základňa The Cure sa nachádza v budove s príznačným názvom "Charlotte House", ich manažment sa však správal veľmi podozrievavo. Zákony sa odvtedy zmenili, morálne vlastníctvo sa stalo akceptovaným, a tak ešte viac začali zisťovať, prečo chcem za nim ísť. Nakoniec sme ich s agentom presvedčili, že žiaden zákon ani nič podobné za tým nie je. Súhlasili: áno, dokonca mi odložili v pokladni voľné vstupenky. No a samozrejme, že ak prídem trochu skôr, môžem za nimi do zákulisia a bude mi umožnené stretnutie s Robertom Smithom osobne.

A keď už sa veci takto mali, ponúkla som ďalšie prisľúbené lístky mojej netery, dcére mojej sestry-dvojičky, ktorá sa narodila rok po vydaní knihy a bola náležite, len pre ten večer, premenovaná na "Charlotte" (ak by som čo i len naznačila, že by mohla byť hneď po narodení pomenovaná po fiktívnej Charlotte, tak by ma moja sestra doslova skopala pod čiernu zem a to som teda nechcela). Takže v ten júnový večer, alebo to bol júl?, sme sa spolu vybrali do Earl´s Curt na môj, ak nie aj Charlottin, prvý, a možno aj posledný, rockový koncert.

na pokračovanie...

zdroj: grannyp.blogspot.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi