Birmingham, 14 November 1980


Rozhovor s Robertom krátko po koncerte


Robert: Skutočne mám rád živé hranie. Aj dnes, v prídavkoch to bola dobrá zábava, hlavne keď som zahlásil, "Super, dajme si Garyho Glittera", to bolo ako keby sme opäť boli decká, len tak hrali v skupine... neznášam, keď mám takýto pocit strácať. Pre toto nikdy nebudeme vážni, prípadne až príliš atmosférickí, či melancholickí. Zdá sa byť pre nás akceptovateľné, že ak sa ľudia neusmievajú, tak sa nebavia. Zbožňujem, ak majú veci svoju skutočnú intenzitu. Tak ako spomenutá skladba, doslova som pri nej besnel ako nepríčetný a to sa mi vážne páčilo, no nesmial som sa pri nej, pretože tam nič na smiech nebolo. Ide len o dobrý pocit a ten nesmiem stratiť. Je však super byť schopný urobiť niečo ako Gary Glitter a mať pritom publikum, ktorému sa to páči. Je to lepšie ako keby sme boli niekto ako Spandau Ballet a snažili sa dokázať, že sme pochmúrni, to by sme potom takýchto vecí schopní neboli, pretože by ľudia vraveli, "Tak na toto nemáte!"

Koľko nových vecí máte od "Seventeen Seconds" k dispozícií a dajú sa nejako porovnať s predošlým materiálom The Cure?
Robert:
Máme zopár nových skladieb, ale iba asi 5 z nich sa mi páči. No pokiaľ nebudú hotové v štúdiu tak ich s predošlým materiálom nemôžem porovnať, pretože hoci ich aj teraz zahráme a budú fungovať, tak pokiaľ nedostanú definitívnu podobu v štúdiu, tak vám nebudem schopný povedať, ako veľmi sa zmenia, všakže. Dokonca nikdy nepíšem texty k piesňam, ktoré nemajú definitívne nahratú hudbu. My nahrávame hudbu na pozadí akýchsi myšlienok, o čom tá skladba asi bude a potom píšeme texty tak, aby dokonale ladili k samotnej hudbe, je to podľa mňa najlepší spôsob.

Aký je tvoj celkový názor na média?
Robert:
Ak sa o nás v médiách čosi píše, tak si to vždy prečítam, no veľa pozornosti tomu nevenujem. Kedysi ma zvykli veci, čo sa o nás popísali, pekne sužovať, lenže oni napíšu čokoľvek, len aby sa predávali. No sú novinári, ktorých rešpektujem, napr. Paul Morley z NME je naozaj dobrý novinár. K nám samotným majú média podivný postoj, niektorým sa budeme vždy páčiť, niektorí nás budú vždy nenávidieť. No je to vždy lepšie, ako keby mali pravdu o nás prikrášľovať, aj keď by sme im mali byť ukradnutí.

Čo si samotný Smith myslí o The Cure, kúpil by si ich nahrávky?
Robert:
Ale samozrejme. To je asi jediné kritériu, ktoré aplikujem na všetko, čo robíme, či sa mi to páči alebo nie. O publiku nepremýšľam.

Ak niečo malo byť hitom, tak to mala byť rozhodne "Boys Don´t Cry".
Robert:
No áno, a som tomu vážne rád. A to nechcem byť sarkastický, ale som tomu vážne rád, pretože si myslím, že ak by všetky tie single boli naozaj úspešné, obzvlášť teda "Boys Don´t Cry" - ako sa ukázalo, potvrdili sa moje slová, že je to naozaj dobrá skladba - tak by nás zaškatuľkovali ako skupinu, ktorá produkuje popové skladby a v takom prípade by "Seventeen Seconds" asi ani neuzrel svetlo sveta. Takže, je to tak dobre, pretože mám rád, keď si ľudia kupujú naše nahrávky z dôvodu, že sú pre nich naozaj zaujímavé. Nerád by som bol, keby si nahrávky kupovali iba preto, že ide o The Cure. Dostať sa do takej pozície, asi by som to všetko znenávidel...

Je fakt, že v každej európskej krajine sa predalo omnoho viac kópií "Seventeen Seconds" ako v samotnom Anglicku. Ale nás komerčný úspech netrápi, to predsa nie je dôležité. Nikomu nie sme nič dlžný, práve vďaka tomuto albumu. Takže, teraz sme v pozícií, že s nasledujúcim albumom si už skutočne môžeme robiť čo len chceme. Urobíme si ho ako budeme chcieť, kde budeme chcieť a s obalom akým budeme chcieť - a pôjde o trojalbum, každý bude produkovať ten svoj a všetky tri za cenu jedného albumu!

Môžeme "Seventeen Seconds" pokladať za autobiografický album? Moja domnienka sa v tomto prípade opiera o štedré používanie slova ako "ja", "mne" a "ty" v textoch, obzvlášť v "A Forest".
Robert:
Áno, tak to bolo a je. Originálnu skladbu "A Forest" napísal Lol, ale ja som ju zmenil, pretože hoci mi názov skladby prišiel geniálny a myšlienka bola dobrá, aj tak sa mi skladba nepáčila. Takže som zmenil slová, aby viac približovali reálnu životnú situáciu, pretože, keď som bol malý, tak som sa stratil v lese. Vtedy to bolo pre mňa strašidelné a dokonca aj dnes mi príde strašidelnejšie, keď sa stratíte medzi dažďom napitými stromami ako keď sa stratíte v dave. Vtedy sa vo vás prebudia zvieracie inštinkty, ste stratený, ako fyzicky, tak aj duševne...

zdroj: The Gordion Knot fanzine
autor: Graham Hopkins



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi