Zurich, 17.10.1996


Robertove úvahy bezprostredne po zídení z pódia


Dnes to bol naozaj podivný večer, pretože... pred dvoma dňami sme v Paríži odohrali dva koncerty. Predčilo to všetky naše očakávania, pretože Paríž je obyčajne ako Londýn, veľmi chladný, na nakoniec sa stalo niečo, čím sme si dokázali, že sme vážne dobrí. Bolo to dobré psycho. Hneď ako sme vkročili na pódium, a bolo to tak všade... všetkých 15 000 prítomných ľudí začalo kričať. A včera sme mali takisto dlhú noc. Noc po parížskom koncerte. V Európe sme na turné piaty, či šiesty deň. Šli sme sa včera večer niekam von všetci porozprávať o zvyšku turné. Nakoniec sme skončili až nadránom. V Paríži na letisku zrušili všetky lety. Mali sme plánovaný odlet dnes o druhej popoludní. Takže sme museli na cestu vyraziť dnes ráno o 8:30. Rovno z baru sme teda nastupovali do autobusu. Máme teda za sebou 8 hodinovú cestu autobusom. Dorazili sme ešte s peknou opicou v hlavách...

Atmosféra na pódiu bola v pohode, ale pekne dlho trvalo, kým som sa odvážil komunikovať s publikom. Vážne to nebolo nič ľahké. Všetko som si to dnes večer užíval, ale niečo tomu aj tak chýbalo. Možno aj preto som sa rozhodol ísť dole medzi ľudí, čo normálne vôbec nerobím. Jednoducho neviem nadobudnúť k tomu ten správny pocit.

Dnes večer sme odohrali množstvo rôznorodých skladieb. Najväčší rozdiel medzi týmto turné a tými predošlými je ten, že atmosféra na pódiu je skutočne dobrá. A nielen ja som toho názoru. Kapela sa medzi sebou naozaj skvele znáša. A je to aj vidieť. Každú druhú noc predstavíme novú skladbu... Než sme toho roku začali turné, mali sme v talóne 100 nacvičených skladieb. Nemyslím si, že takéto čosi robí veľa kapiel. Väčšina kapiel má totiž vo zvyku držať sa skladieb, ktoré fungujú a ktoré si publikum obľúbilo. Dnes sme mohli zahrať aj skladby, ktoré publikum ani počuť nechcelo. A určite s takými piatimi, či šiestimi skladbami ani veľmi spokojné nebolo. Ale to jednoducho súvisí s tým, o čo sa pokúšame, o jedinečné predstavenie. Takže každý koncert je totálne odlišný. Zajtra vyrážame do Talianska, hráme v Treviso. Tam odohráme úplne iný setlist. Celé je to vlastne spôsobené tým, že chcem každý večer hrať iné skladby. Inak by som sa cítil... Wish tour malo chybu v tom, že som sa na jeho konci parádne nudil. Už som vedel, aké skladby budú nasledovať.

Z albumu "Wild Mood Swings" hráme iba 9 skladieb. Ostanú časť koncertu vyplnia staré skladby, aj také, ktoré sme už dlho nehrali - napr. "Cold" alebo "Like Cockatoos" sme nehrali aj 10 rokov, takže v podstate ide takisto o nové skladby. Rozpoznajú ich iba starší ľudia v publiku. Čo je takisto zvláštne, je formujúce sa publikum na tomto turné. Je tak široká veková škála. Ľudia v parížskom obchode, kde sme mali autogramiádu, boli skutočne mladí, 13, 14, 16, 17 roční, proste ľudia, ktorých si viete pri takýchto akciách predstaviť. Lenže na koncertoch sú omnoho starší ľudia. A ja som starší tiež (smiech). Som v polovici svojich tridsiatych rokov. Ale to všetko je v pohode, to nám totiž umožňuje robiť mnoho rôznych vecí. Hlavne v Amerike boli ostatní trochu znepokojení, pretože som sa tam pokúšal drasticky meniť setlisty a mali sme pocit, že sme tým ľuďom veľmi nesadli, tam sú špecifickí fanúšikovia. V Európe je to niečo úplne iné. Tu neexistuje niečo ako "typický fanúšik The Cure". Dosť čudné.

Je veľmi zložité byť v skupine, pri ktorej sa za celé tie roky nedalo nič predvídať, viete, že by ľudia vedeli, čo môžu od vás očakávať. No na druhej strane by bolo od nás pekne hlúpe vyjsť na pódium a nezahrať "Just Like Heaven", pretože, o čom by to potom bolo? Mnoho ľudí to jednoducho chce počuť. Keď teda idú ľudia na The Cure, tak tu existuje určitá rovnováha. Pre nich to skutočne niečo znamená. Stalo sa to možno pred piatimi alebo desiatimi rokmi. Ale dnes ma to tak netrápi ako kedysi. Momentálne vnímam našu skupinu ako veľmi životaschopnú. Keď sme na pódiu, môžeme robiť prakticky čokoľvek. Na rozdiel od toho som to na Wish tour vnímal ako blížiaci sa koniec.

Čo sa k nám Roger vrátil, tak chcel, aby sme na koncertoch zahrali celý album "Disintegration". Myslím, že sme z neho nakoniec do playlistu zaradili sedem skladieb. Tie sú vážne dobré. Ďalšia vec, v Amerike sme začínali koncerty s "Want", čo je úvodná skladba z "Wild Mood Swings". No a bol to zasa očividne Roger, ktorý prišiel s tým, že "keď prídeme do Európy, tak zahráme "Plainsong" a budeme s ňou otvárať koncerty." Pretože si to skoro každý z nás pamätá, ako sme takto otvárali koncerty pred siedmymi rokmi. Takže si na to spomenú aj ľudia a pre tých, ktorý to nikdy nepočuli, to bude ako niečo nové... Keď sme jazdili autobusom, tak sme sa snažili naučiť všetky piesne, všetky piesne The Cure, pretože chcem do konca roka zahrať až 150 odlišných skladieb. Všetci si myslia, že je to trochu uletené. A hlavne osvetlovači... tí sa pýtajú, mala by tam byť žltá alebo červená?

V Paríži sme na dvoch koncertoch totálne zmenili playlist, to isté sme urobili počas dvoch nocí v New Yorku, s predošlým koncertom sa zhodovali iba tak tri skladby. A to bola asi najväčšia udalosť vo všetkých recenziách: "nehrali ani jednu rovnakú skladbu". Ale to hlavne preto, že my máme z čoho vyberať. Ak by sme nemali, tak by sme nehrali. V ranných časoch sme hrávali každý večer tie isté skladby. Nie je to o tom, že sa snažím čosi dokázať. Chcem jednoducho hrať každú noc čosi iné, pretože tak môžem premýšľať o iných veciach a vyvoláva to vo mne iné pocity. Nie je to také, ako byť doma. Byť doma je skvelé. Svoj život doma som zdokonalil do podoby, kedy sa z neho veľmi teším. Toto je dôležité, nie to na koncertoch.

Dvakrát za život som bol požiadaný o skomponovanie hudby pre film. Ale ani raz som z toho nemal dobrý pocit. Ale mám stále pocit, že s The Cure by som mal urobiť soundtrack pre nejaký film. To by bolo vážne dobré. No nie je to jednoduché. Rozhodnúť sa pre také čosi je veľmi ťažké. Musíte poznať tých správnych ľudí a hlavne z toho všetkého musíte mať dobrý pocit. Zatiaľ nevidím dôvod zabiť 6 mesiacov písaním hudby pre nejaký stupídny film. Dnes je veľký záujem o skupiny, akou sme my, a získať ich skladby pre film, pretože to zvyšuje predaj. So samotným filmom to už ale nemá nič spoločné, takže je to jediný dôvod. Trochu sme sa takto zapredali pre film "Judge Dredd", nahrali sme rovnomennú skladbu a bola to naozaj pekná blbosť, jedna z mojich najväčších chýb. No v prípade filmu "The Crow", na soundtrack sme prispeli jednou skladbou, to bolo niečo úplne iné. Ten film sa mi veľmi páčil. No ja by som chcel so skupinou pripraviť kompletný soundtrack, nie iba jednu skladbu. Ale poznať tých správnych ľudí, to je naozaj veľmi zložité. Ako je aj veľmi zložité dostať sa do centra filmového diania.

Je to pre mňa ale dôležité, aby som sa nestal zasa niekým, kto také čosi robí. Ak by som sa takým stal, bol by som príšerne nudný. To by bolo strašné. Vidím tak konať mnohých ľudí. Preto stále čosi robíme, chcem aby to bolo vždy odlišné. Inak to všetko stratí zmysel. Nechcem, aby som raz zišiel z pódia a zahlásil, "bolo to skvelé, kam pôjdeme teraz, do klubu?" Keď zídem z pódia, som totálne vyčerpaný, doslova uštvaný. Jediné, čo chcem, je ísť do postele.

Nepáči sa my myšlienka akéhosi "výročného" roka. Také čosi sa robí, keď ste mŕtvy. Neviem... keď skupina tento rok ukončí a ak sa budeme medzi sebou rozprávať, a hlavne znášať jeden druhého, tak nahráme ďalší album. Z historického hľadiska sa skupina vždy na konci každého dlhého turné rozpadne. Neznášame jeden druhého. Toto všetko však teraz robím zo sebeckého dôvodu, na tomto turné sa totiž zo seba teším. Viac, na ktoromkoľvek predošlom turné. A možno aj pretože, že viem, že takéto čosi robíme úplne naposledy.

Rozdiel medzi terajšími a predošlými The Cure je ten, že chcem odchádzať z pódia vyčerpaný a hlavne chcem, aby ľudia odchádzali s pocitom, že to bol skutočne dobrý koncert. V minulosti mi to bolo vážne jedno. Ak ľudia odchádzali s pocitom, že sme sračky, tak mi to bolo vážne jedno. Lenže teraz mi to jedno nie je. Práve preto hráme skladby ako "Just Like Heaven" alebo "Deep Green Sea". Niekedy nevnímam, ako ich spievam. No na druhej strane si myslím, že ak ich zaspievam dobre, ak ich zahráme dobre, tak si ľudia pri nich pomyslia "to je to najlepšie, čo som kedy videl", a to je pre mňa dôležité.

zdroj: Star Sound, Switzerland, 17/10/1996



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi