MTV Italy, 15/02/2000


"A night with... The Cure"


15.februára 2000 odvysielala MTV Italy špeciálny večerný program s názvom "A Night With... The Cure". Program trval hodinu a pol, prvá časť bola venovaná videografií, 10:15 Saturday Night počnúc a Wrong Number končiac. Potom sa zrazu na obrazovke objavila usmiata tvár Roberta Smitha, ktorý povedal: "Návrat The Cure...!"

"V roku 1998, keď som mal 39, som začal premýšľať o albume, ktorý by zachytil moje pocity z blížiacej sa 40-tky. Písanie skladieb mi zabralo asi šesť mesiacov, no tesne pred nástupom do štúdia sa mi zrazu zachcelo znovuoživiť ducha našej skupiny. V hlave som mal úplne jasnú predstavu o tom, ako majú skladby znieť, aká bude ich štruktúra, no pre samotných členov to už bol trochu ťažší a menej radostnejší proces. Nahratie samotných skladieb mi zabralo celé štyri mesiace: dva s kapelou a dva mesiace som nahrával sám. Lenže po dokončení albumu v júli 1999 vznikla veľmi dlhá "priepasť", keďže nakoniec album vyšiel až teraz, vo februári 2000. Ide o veľmi melancholickú nahrávku, akýsi pohľad na posledných desať rokov existencie The Cure; mal som pocit potreby obzrieť sa za všetkým, čo som za poslednú dekádu urobil, no nemá to absolútne nič spoločné s tým povykom okolo Millénia. Keď niekto dovŕši 40-tku, je to presne to isté, ako keď dosiahnete 20, či 30, ocitnete sa pred šancou rozhodnúť sa, čo ďalej s vašim životom, samozrejme, ak teda vidíte pred sebou nejakú budúcnosť!

Nie som si istý, či príbeh The Cure ako aj samotný úspech, ktorý sme dosiahli, zodpovedajú lineárnej krivke: "Bloodflowers" sa odvoláva na atmosféru albumov "Pornography" a "Disintegration", ako aj zopár ďalších skladieb na iných albumoch; takže po hudobnej stránke by tu mohlo ísť o istú lineárnosť, prípadne pre mňa ako umelca a skladateľa určite. The Cure sú ako nejaká bytosť, ktorá jestvuje 20 rokov: svoju identitu sme nemenili, dokonca sme sa o to ani nepokúšali, na rozdiel od iných skupín, ktoré to o sebe často vyhlasujú... to akoby som si nasadil na nos slnečné okuliare a povedal: "Hej, tak a teraz som niekto úplne iný!"... takto to rozhodne nefunguje (smiech).

Myslím, že príbeh The Cure sa dá rozdeliť na tri časti: Nepočítam do toho náš debutový album, pretože som nikdy pri ňom nemal pocit, že ide o našu produkciu. Prvá časť príbehu je o tom, ako začala skupinka priateľov spolu hrať: Začalo to niekedy, keď som mal 14 a v poslednom ročníku školy sme sa prihlásili do súťaže, ktorú organizoval magazín Melody Maker, a aby som povedal pravdu, mala až absurdné motto. Hlásalo, "Chcete byť rockovou hviezdou?"... (smiech). Pamätám sa, ako som si na to v duchu odpovedal: "Nie, ja by som len ráz získal kontrakt na nahrávanie!"
To bolo v roku 1978, kedy som už mal napísaných zopár skladieb, z ktorých sme neskôr postavili základy albumu "Seventeen Seconds"; napríklad už vtedy som mal napísanú skladbu "A Forest" a to bol už vtedy presne ten štýl hudby, ktorý som chcel komponovať a hrať s kapelou. Vždy som mal pocit, že "Seventeen Seconds" bol tým ozajstným prvým albumom The Cure, ktorý spolu s albumami "Faith" a "Pornography" kompletizuje prvú fázu histórie The Cure: Vtedy som chcel trojčlennú skupinu. "Pornography" priniesla The Cure slávu. Keď sme začali komponovať hudbu pre tento album, tak medzi nami vládla skutočne zvláštna atmosféra, ja osobne som bol sám sebou doslova posadnutý a výsledkom všetkých tých pocitov bol vlastne samotný album. Za ten čas sme získali množstvo fanúšikov, ktorým sa páčila hudba kapiel, ktoré hrali prevažne "nešťastnú hudbu"... a The Cure v tej dobe medzi ne patrili (často sa v ich videách mihali obrazy Iana Curtisa a Joy Division).

Keď Ian Curtis v roku 1980 zomrel, bolo mi jasné, že ľudia uvažujú v štýle, že ďalší na zozname som ja: a keďže my sme v tom čase v tom smere pritvrdili ešte viac, tak z toho ľudia nadobudli dojem, že veľmi skoro zomriem aj ja. Lenže tieto veci ma začali trochu sužovať, v kapele to začalo trochu šramotiť a začal som sa sám seba pýtať, čo vlastne chcem, keďže dovtedajší životný štýl mi akosi prestával vyhovovať. Jediný spôsob, ako sa toho monštra, ktoré som sám pomáhal stvoriť, zbaviť, bolo úplne ho zničiť. Mojou priamou reakciou na ľudí, ktorí si mysleli, že The Cure mohli byť iba pesimistickí a negatívni... a predvídateľní, bolo prísť s dementnými a úmyselnými skladbami ako "Let´s Go To Bed". Zámer bol jednoznačný: zničiť dovtedajší imidž skupiny a nejako začať odznova.

Rovnako som však očakával, že množstvo fanúšikov, ktorí nás milovali, nás mohli eventuálne znenávidieť, hlavne pre zmenu štýlu, no naozaj som si nevedel predstaviť, že by som s tým mal veľký úspech... no cez to všetko som si naozaj užíval nahrávanie "The Walk", "The Lovecats" a ďalších nahrávok.
Čo sa mi prihodilo, bola skutočnosť, že v rovnakom čase som so Siouxsie And The Banshees hral a komponoval temnú gothickú hudbu a na druhej strane som s The Cure nahrával tie dementné skladby a videá: akoby som žil dva oddelené, no čímsi prepojené životy. Začal som akceptovať myšlienku, že v The Cure tieto dva životy dokážu spolu fungovať a odvtedy sa nebojím spájať temnú stránku skupiny s tou svetlejšou. A uvedomoval som si, že ľudia boli pripravení tieto dve stránky súčasne akceptovať.

Ďalším krokom bol album "The Head On The Door": podľa mňa bola vtedy skupina na najlepšej ceste vyjadriť moje pocity a ja sám som chcel písať náladové, popové skladby a hlavne ich umiestniť na jeden album, čo sa nakoniec aj podarilo. Počas tej doby, kedy sme svoje úsilie, ako aj pozornosť nasmerovali k tvorbe videa, sa z The Cure stala jediná počúvateľná kapela, ale asi aj jediná, na ktorú sa dalo pozerať: v tomto zmysle nám veľmi pomohla "Close To Me", pretože z jej videa sa stal jeden z najslávnejších videoklipov vôbec a MTV ho dosť dlhú dobu pravidelne hrávalo. Pop, ktorému som sa venoval a chcel venovať, bol akýmsi divným mixom The Beatles a The Buzzcoks: podstatou boli trojminútové popové skladby v štýle "Boys Don´t Cry".

Album "Kiss Me..." bol pre mňa akýmsi experimentom: zrazu som mal k dispozícií kopec slobody a The Cure mohli doslovne robiť čokoľvek. Skomponovali sme 20 skladieb a 15 z nich nahrali, no a ja som v písaní pokračoval, pretože sme nazhromaždili množstvo nápadov a ja som zastával názor, že jediný spôsob, ako dostať z toho všetkého to najlepšie, je neprestať s písaním! No, množstvo skladieb z toho albumu zožalo obrovský úspech, ako napr. "Why Can´t I Be You?" a "Just Like Heaven": aj tu musím znova prízvukovať, že som si nikdy ani len vo sne nepredstavoval, že by reakcie na tento album boli pokladané za komerčný úspech.

Keď sme začali pracovať na albume "Disintegration", mal som pocit, že chcem so všetkých skončiť: už po skončení predošlého turné sa mohla kapela rozpadnúť, nakoľko sme dosiahli určitú umeleckú úroveň, ktorá sa už nijako nedala zlepšiť.
"Disintegration" však opäť dosiahol obrovský komerčný úspech, no podľa mňa to súviselo s faktom, že ľudia dobre vedeli, že sme tí, ktorí nahrali album "Kiss Me..." a tak si kúpili nový album bez toho, že by nás naozaj poznali: od tohto albumu začali The Cure pravidelne hrávať na veľkých štadiónoch... album bol vlastne protireakciou na slávu a bohatstvo, ktoré sme získali, no malo to práveže opačný efekt, pretože na konci Prayer tour sme boli ešte slávnejší!!!
Je ťažko v tomto období nájsť odkaz časov, keď som mal 20, pretože sa zrazu zmenilo strašne veľa vecí ...

V roku 1992 to bolo po prvýkrát, že som sa držal od skupiny bokom: The Cure ešte stále vyjadrovali moje pocity, no po skončení Wish Tour som začal mať pocit, že už nie je čo povedať a kapela by mala prirodzene skončiť... Takže, po "Disintegration" je každý ďalší album tým posledným: Viem, že dnes to už vyznie skôr ako vtip, dokonca aj pre ostatných členov kapely, no tí vedia, že po "Bloodflowers" začnem pracovať na vlastnom projekte, čo vlastne znamená, že tentoraz by to mohol byť naozaj koniec The Cure.

Atmosféra albumu je veľmi náladová a smutná: v určitom zmysle je "Bloodflowers" o zmene, hoci pre mňa samotného myšlienka zmeny neznamená nevyhnutne zlú vec. Je to len o tom, že sa skutočne teším na môj sólový album a mám pocit, že by som mohol dokonca ľutovať, ak by som sa v 40-tke nepokúsil o niečo iné.
Fakt, že ostatní si boli počas nahrávania vedomí, že by mohlo ísť o skutočne posledný album, sa dokonale prejavil v jeho výslednej podobe... no ja sám úprimne neviem prehlásiť, či ide naozaj o posledný album alebo nie. Jednoducho to neviem! Nahrávanie "Bloodflowers" som si naozaj užíval, pretože na jednotlivých sessions som zažíval množstvo podivných emócií a pocitov, s ktorými som sa dovtedy nestretol: ak by v budúcnosti ešte bola nejaká ďalšia nahrávka, tak sa do nej pustím s radosťou, no ak by v prípade "Bloodflowers" išlo o naozaj posledný album, tak potom budem šťastný, pretože si lepší záver príbehu ani neviem predstaviť. Viem, že bez The Cure by som sa mohol cítiť prázdny, no na druhej strane by som sa mohol cítiť veľmi hlúpo, ak by som nenasledovať tú silnú chuť po zmene, ktorá je vo mne momentálne veľmi hlboko zakorenená."

zdroj: MTV Italy, 15/02/2000



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi