Robert Smith, Praha, 17.11.1996


prepis rozhovoru pre Prima TV


Naposledy ste tu boli v roku 1990, v auguste, nie dlho po prevrate vo Východnej Európe, u nás sa za to obdobie udialo veľa vecí, čo sa za tú dobu udialo v živote The Cure a v tvojom osobnom živote?
Robert:
To je dosť obsiahla prvá otázka. No, po turné s albumom "Wish", v roku 1992, som si od The Cure dal asi ročnú pauzu, pretože za posledných 8 rokov som nemal vôbec žiadne voľno a duševne som začínal byť tak trochu vyvedený z rovnováhy. Takisto som si uvedomil, že byť spevákom The Cure je trochu divný spôsob definovania svojej osobnosti, takže prvý rok som nerobil vôbec nič. Kúpil som dom, veľa som sa venoval rodine, kamarátom zo školy, a vôbec ľuďom, s ktorými som predtým stratil kontakt. Po ďalšie, bol som zviazaný súdnym sporom, ktorý trval asi šesť mesiacov a bola to absolútna strata času. No a potom sme zjazdili zopár festivalov a ja som znovu objavil svoj entuziazmus pre skupinu. Tým sa vlastne všetko dalo znovu do pohybu. To je dosť zhustená verzia, keby som šiel do detailov, zabralo by to tak štrvť hodiny.

Od samého počiatku histórie kapely v podstate platí, že Robert Smith sa rovná The Cure a The Cure sa rovná Robert Smith, ako sa ti javí výklad, že The Cure sú vlastne tvojou inštitúciou.
Robert:
Myslím, že všetci, čo kedy v skupiny boli, si uvedomovali, že keby som tam nebol ja, tak by kapela neexistovala. Ale zase medzi tým a tým, že poviem, že The Cure som ja, je veľký rozdiel. To nie je pravda. Vždy som pracoval v skupinovom zložení, pretože som mal tých ľudí okolo mňa rád, rád s nimi robím hudbu, inak by som bol sólový umelec, a to ma teda vôbec neláka. Povedal by som, že bolo mnoho rôznych skupín s menom The Cure, ale mali jednu spoločnú vec, vo všetkých som bol ja. Skupina, ktorá urobila "Wild Mood Swings" je úplne iná, než skupina, ktorá urobila albumy "Wish" a "Disintegration", ale dynamika, ktorá existuje medzi mnou a kýmkoľvek ďalším v skupine je veľmi dôležitá, práve kvôli tomu ako kapela zneje a akú hudbu robíme. Niekedy si spoluhráčov vyberám, pretože sa mi páči ich spôsob myslenia, akoby som cítil, že budú rozumieť tomu, čo chcem robiť. Bez ostatných by to jednoducho neboli The Cure. Bezo mňa by to takisto neboli The Cure.

Mal si niekedy túžbu vydať album pod svojim vlastným menom? Niektoré albumy si robil v podstate sám a aj napriek tomu si ich vydal pod hlavičkou The Cure. Prečo?
Robert:
Jednoducho sa necítim dobre ako sólový umelec. Niektorí ľudia to majú radi. Vieš, to má veľa spoločného s tým, ako o sebe premýšľaš, myslím tým tvoje ego. Je to napríklad ako tento rozhovor. Musím mať pocit, že to, čo poviem, bude naozaj zaujímavé, ale myslím to v zmysle, že každý musí veriť tomu, že to čo hovorí je zaujímavé, aby sa ľudia mohli medzi sebou vôbec baviť. Keď to urobíš v hudbe a robíš to sám, musíš veriť, že to, čo robíš je zaujímavé pre ostatných ľudí. Myslím, že to, čo mi skupina umožňuje, je v istom zvláštnom zmysle možnosť sa schovať, ale zároveň to pomáha tomu, čo hovorím. Ja viem, čo to je robiť hudbu sám, pretože píšem doma, nie je pritom toľko srandy, neviem na bicie, neviem hrať na klávesy, a som naozaj hrozný v hre na bassu, takže na to potrebujem aj tak ľudí. V určitom zmysle slova, veľa toho, čo robíme, keď sa spýtaš ostatných, ako sa dáva album dokopy, veľa z toho vychádza zo mňa, ale chcem okolo seba ľudí, ktorí vedia interpretovať to, čo robím. Keby som to robil všetko sám, bolo by to skoro ako onania.

Kedysi si sa v jednom rozhovore zmienil, že keď The Cure dosiahnu prvého miesta v hitparáde, tak rozpustíš kapelu. V minulosti sa to už stalo v USA s albumom "Wish". The Cure ale našťastie existujú ďalej, ako sa vlastne dívaš na komerčný úspech kapely?
Robert:
Keď som to vyslovil, mal som namysli single. Povedal som, že ak budeme mať singel na prvom mieste, tak skončíme. Nie som si istý, ako som to vlastne myslel, to bolo totiž v dobe, keď sme vydávali skladby ako "The Hanging Garden" a nebolo veľmi pravdepodobné, že by sa dostali na prvé miesta. Ani teraz to nie je veľmi pravdepodobné. Nikdy sme nemali singel na prvom mieste myslím, že nikde na svete. A vôbec mi to nevadí. Myslím, že vtedy to bol vlastne vtip. No, a my ako skupina, ako komerčná skupina (to je inak tiež hanlivý výraz, ktorý vlastne vyjadruje niečo, čo by si nemal robiť, aj keď je to úspešné, ale s tým som nikdy nesúhlasil). V mojom živote som zažil veci, ktoré boli naozaj úspešné a ja som sa z toho tešil, nevadí mi to, keď sa to ľuďom páči. To je ako keď si myslíte, že keď sa to páči všetkým ostatným, tak to musí byť zákonite sračka, to je naozaj niečo ako "snobské myslenie". Myšlienka prečo vlastne robiť hudbu, vydávať ju a hrať koncerty, pôvodne tkvie v tom, že ju zažijú ostatní ľudia, prečo to teda robiť inak, veď čím viac ľudí nás počúva, čím viac ľudí nás vidí, tým som šťastnejší. Nikdy sa to neznižuje iba k tomu, čo robíme. S tým, čo robíme, som z mojich vlastných dôvodov spokojný. A potom to ide von, a ešte viac to môj pocit umocňuje, keď sa to ostatným páči. Keď vydáme album a nikomu sa páčiť nebude, nebude ale kvôli tomu ten album o nič horší. O albume "17 Seconds" som si vo svojej dobe myslel, že je to vôbec najlepší album aký kto kedy natočil, takisto aj o "Pornography", no nikto iný si to nemyslel, predalo sa ich asi 50 000 kusov na celom svete, ani sa nedostali do TOP 50, nie to ešte na prvé miesto. Ale to vôbec nevadilo, nevadí mi to ani teraz, mám šťastie, kedykoľvek The Cure niečo urobili, bolo to úspešné, nikdy som nemusel premýšľať, aké by to bolo v opačnom prípade, dúfam, že to tak budem cítiť stále.

Počuli sme, že si pred časom odoptoval dieťa, chcem sa ťa spýtať, prečo... vyzerá to tak, že sa to momentálne stáva módou adoptovať si dieťa z chudobných oblastí.
Robert:
Asi pred pätnástimi rokmi so sa dostal do styku s organizáciou, ktorej platíš za vzdelanie dieťaťa, ako aj jeho živobytia. Mám ich teraz asi 12, ale nebývajú so mnou. Žijú v Južnej Amerike, ja im iba platím na lepší život. V skutočnosti ich vlastne nechcem, posielam im pohľadnice v narodeninám, Vianociam, píšem im, ale iba jedno z nich vie, kto som. Tomu dievčaťu je asi 8 a zrazu si uvedomila, že som spevákom The Cure. Ostatné deti majú 4 alebo 5 rokov a nemajú o tom ani poňatia.

Čiže pre ostatných si anonymný.
Robert:
Áno. Robím to preto, aby si mysleli, že sa na tomto svete dejú dobré veci a nemusí byť k tomu žiaden dôvod. Cítim sa tak lepšie...

Chceš mať aj svoje vlastné deti? Oženil si sa, to je veľká zmena. Plánuješ teda nejaké?
Robert:
Nemyslím, že by som niekedy mal mať deti.

Máš preto nejaký dôvod?
Robert:
Jednoducho sa ako otec necítim.

Možno len nie teraz.
Robert:
Nie, nie, nie... ja už som to dnes niekomu hovoril. Možno za nejaký čas zmením názor, určite za posledných desať rokov, ako rok míňa rok, pýtam sa sám seba, či chcem mať rodinu a ani Mary, moja manželka, nechce mať deti, čo je trochu nevýhoda.

Cestuje s tebou na turné?
Robert:
Väčšinou príde tak na týždeň a potom zasa na týždeň ide domov, napríklad posledné tri dni sme strávili šesť až sedem hodín v autobuse, potom robím tieto veci a potom idem na pódium. Nie je preto veľa dôvodov pre to, aby tu bola, teda okrem mňa samozrejme.

Stále žiješ vo svojom vlastnom svete?
Robert:
Ja sa veľmi zaujímam o všetko, čo sa okolo mňa a vo svete deje, tak ako tomu bolo kedykoľvek predtým, ale na to, čo chcem robiť, to nemá vôbec žiaden vplyv. Pred pár dňami sme robili tlačovku a niekto tam povedal, že sme niečo ako kmotri britského popu, tak to som počul naozaj po prvý krát, pretože my sme Briti a hráme pop. Damona z Blur som poznal ešte predtým, než sa stali moderní, než sa stali "britpopoví". Ale vtedy som ich mal celkom rád. Celá ta šaškáreň podporovaná médiami o tom, ktorá kapela je najlepšia na svete je pekná blbosť, pretože z môjho pohľadu, ja som v tej najlepšej kapele na svete.

Ahoj, ja som Robert Smith z The Cure a vy sledujete S.O.S!!!

zdroj: TV Prima, CZ



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi