Nevyliečiteľný – 12/1982


Robert o existencii na tomto svete


Rozpadli sa The Cure? Pripojil sa Robert Smith k The Banshees? Zaujíma to vôbec niekoho? Toto sa pokúsil zistiť Steve Sutherland

Čo sa vlastne s The Cure stalo? Ťažká otázka, ktorá mi nedávala po nociach späť, no sezónny člen The Banshees, Robert Smith, sedí vo vestibule hotela Kensington Hilton, popíja svoj chladený Perrier a trápi sa, či už nenastal čas napísať nekrológ pre svoje "dieťa".

"Existujú vôbec ešte The Cure? Sám sa nad touto otázkou zamýšľam. Pozrite, napísal som 90% albumu "Pornography", ja by som v skutočnosti z tej skupiny odísť nemohol, bezo mňa by predsa The Cure nemohli existovať. Lenže som dosiahol bod, kedy mi už pokračovanie v práci v tom zložení prestalo byť zábavné. Venoval som sa tomu naplno 4 roky, bol som obklopený neustále tými istými ľuďmi, jednoducho som už z toho začínal byť chorý. Začal som si pripadať hrozne starý, tak som si jednoducho dal pauzu a v tomto zmysle The Cure momentálne naozaj neexistujú. Samozrejme, názov stále funguje, hoci to momentálne nie je pre mňa vôbec dôležité."

"Ľudia stále vravia, 'Vy to nemôžete zabaliť, už sa z vás stala inštitúcia' - a práve presne takéto reči ma viedli k tomu, aby som to pustil k vode. Viete, prišlo by mi to príšerné, vidieť pomaly rozpadať sa skupinu priblblým spôsobom."

"Nech by sa už udialo čokoľvek, s Lolom a Simonom by sme už viac ako The Cure fungovať nemohli. Viem to. Ak by sme pokračovali, neviem, čo by sa stalo. Osobne pochybujem, že máte aj vy vôbec nejakú predstavu, čo The Cure naozaj robili. Ja už neviem. Začiatkom roka som poskytol jedno interview a robil ho so mnou skutočne zapálený fanúšik The Cure, no a on sa mi snažil predostrieť svoj názor o tom, čomu sa vlastne The Cure venujú, ale poviem vám, mne samému boli tie myšlienky úplne cudzie. V našich samotných začiatkoch som nemal žiadne plány, či nejaké postranné motivácie, okrem tých, aby som nemusel chodiť do práce, lenže postupom času naberajú vaše myšlienky konkrétnu podobu, rastú a vy ich nasledujete v nádeji, že vy sám vďaka nim niečo uprostred celej tej populácie znamenáte."

"Nie som si istý, či sme niečo z tých nápadov a myšlienok niekedy naplnili. Ak by som sa mal na Cure iba pozerať ako fanúšik, prípadne si iba kupovať ich nahrávky... aby som bol naozaj úprimný, tak by určite nakoniec neznamenali to, v čo by som dúfal, že by mali znamenať..."

O ktorých nápadoch sa to bavíme?

"Na to sa veľmi ťažko odpovedá, ale, mohol by som kľudne napísať knihu s názvom "The Cure". Možno to znie hrozne, ale tu ide o čosi viac, ako iba o slová a hudbu. Vždy som mal snahu aby The Cure boli ako iné významné skupiny, ktoré ma v určitom zmysle ovplyvnili - Joy Division, New Order, the Banshees, Echo and the Bunnymen a ešte zopár ďalších, no myslím, že oni si uchovávajú len určitý druh intenzity."

"Aj ja som sa o čosi podobné s The Cure snažil, lenže proti tomu vždy vystupovalo množstvo iných vecí; veci súvisiace s našou snahou o vybudovanie akého anti-imidžu a podobných kravín. Namiesto toho, aby sme sa toho zbavili ešte na samotnom začiatku, sme s tým koketovali a nakoniec sme z toho aj tak nič nemali. Ale, teraz som si uvedomil, že fakt, že sme sa nestali osobnosťami hneď na začiatku, nebola až taká veľká chyba."

The Cure na mňa vždy pôsobili akoby proklamovali akúsi nepresnosť, nekonzistentnosť; akoby som počúval jednu dlhú pieseň, ktorá odmieta podať akýsi záver.
"No áno, lenže to nesúviselo so žiadnym našim rozhodnutím, to bolo viac výsledkom akejsi apatie. Nešlo o žiadne vedomé rozhodnutie prísť s takýmto imidžom, bola to skôr vedomá apatia voči pokusu adoptovať si iný imidž. Nič z toho všetkého ma však nikdy netrápilo, pretože kritérium pre to všetko vychádzalo zo mňa samotného - akonáhle som bol schopný nakúpiť ďalšie veci, s ktorými by sme mohli pracovať, tak súbežne s tým sa našiel dôvod na vydanie nejakej tej nahrávky."

"Nikdy sa neobjavil nápad pokryť konkrétnu oblasť trhu, prípadne expandovať a osloviť viac ľudí, čo by sme kľudne mohli. Postupom času nám čoraz viac ľudí z nahrávacej spoločnosti začalo radiť, čo máme robiť, lenže, ja som mal vždy pocit, že ak by boli veci robené nasilu, tak by za nič nestáli, pretože ja som v sebe nikdy nemal ambície ašpirovať na piedestál slávy alebo aspoň niečo znamenať."

"Nerád by som bol niekedy verejnou postavou, dokonca by som sa ani neodvážil predpokladať, že ma ľudia budú určitým spôsobom pokladať za modlu, ak by aj, boli by pekne hlúpi, nakoľko som príliš ohavný na to, aby som bol pre kohokoľvek akýmsi modelom - viem to, nie som iba plachý. Nikdy by som po niekom nechcel, aby slúžil ako vzor, nikdy som sa ja osobne neusiloval mať niekoho rád, myslím živú osobu, len preto, že všetci sa z neho/nej šli zblázniť - vy predsa nemôžete rozbehnúť vlastný život so zámerom prezentovať samého seba ako niečo, čo budú ľudia "konzumovať"."

"Teda, ľudia ako Culture Club to dokážu, aspoň na krátky čas - všetko čo robia, robia pre ľudskú spotrebu - a to je možno dôvod, prečo sa vám to zdá popletené, alebo teda, ako ste povedali - nekonzistentné - pretože je to všetko záležitosť inštinktu, preto nikdy... teda veľmi ťažko vidíte veci úplne jasne a s prehľadom. Na to, čo robíme, na to neexistujú odpovede alebo nejaké riešenia."

Ale to je obyčajné vyhýbanie sa odpovediam. Vaša hudba ťažko dokáže inšpirovať ľahkovážnosť - je totiž prezentovaná spôsobom, akoby naznačovala určitý význam.

"Lenže hneď v prvom verši albumu "Pornography" odznie "Je jedno, či všetci zomrieme." Nie je tam nič iné, ako záležitosti na jedno použitie. Pre mňa osobne je to veľmi smiešna veta..."

Prípadne dosť snobská, nie?

"Nie, snobská určite nie - ja tak naozaj uvažujem! Som presvedčený argumentami smerujúcimi k zániku sveta, rovnako ako som aj za záchranu veľrýb - všetko je to však v kompletne teoretickej rovine. Ak by som videl niekoho, kto ubližuje dieťaťu, tak by som sa pravdepodobne všemožne pokúsil ho zastaviť, no rovnako som schopný tu sedieť a v kľude si povedať, že na tom aj tak nezáleží, zomrieme všetci aj tak. Je to paradox, ale takéto niečo je v každom z nás."

"Viem, že je to divné, lenže ľudia sa o nás zaujímajú tým istým spôsobom, ako sa ja zaujímam o zmätenosť iných ľudí. Aby som to vysvetlil lepšie, niekto sa tu môže postaviť a zahlásiť, "Verím v Boha", niekto iný v zápätí povie, "Ja v Boha neverím," a ďalší napríklad "Ja vážne neviem"... ale všetky tri stanoviská sú predsa rovnaké. Niektorí sú priťahovaní vierou, ďalší práve tým opačným a ďalší zasa niečím medzi tým, no a my stojíme práve uprostred toho - no nie vo vzťahu k samotnej viere, ako vo vzťahu ku všetkému. No takisto neviem, či sa nám vôbec niekedy podarilo takéto posolstvo správne pretlmočiť."

A nie je toto práve to, čo ťa motivuje pokračovať?

"Neviem... nikdy som neuvažoval spôsobom, že by som mal prostredníctvom nahrávok ľuďom niečo dôležité odkázať a teraz dokonca beriem úspech The Cure na ľahkú váhu, myslím vzhľadom na to, čomu sa práve venujem - pretože dostávame stovky listov od ľudí, ktorí sa doslova fixujú na to, čo robíme; akoby sme boli soundtrackom ich životných kríz."

Správne, The Cure nikdy neboli liekom, boli skôr chorobou, ktorá uspokojovala emotívne sklony ich poslucháčov.

"Nie, to nie je o niekoho stimule vyžívať sa vo vlastnom smútku. Vy nás kritizujete nie preto, že povznášame ľudí, lenže ja sa ani nebudem pokúšať písať hudbu za týmto účelom, pretože viem, že by som v tom zlyhal. Ani z polovice svojho času by som sa k tomu nedokázal prinútiť, takže si ani neviem predstaviť, že by som mal vôbec nádej inšpirovať ľudí. Pre mňa je absolútne nemožné posúdiť to, čo robíme, pretože tu vlastne ide len o zrkadlo našich skúseností a nikdy za tým nebudem ani hľadať nič iné."

"A či by sa ľudia mali zaujímať aj o problémy iných, alebo o ich súkromné životy, to je diskutabilné, je očividné, že asi aj hej, keďže si kupujú nahrávky a knihy. Ľudia sa zaujímajú o spôsob zmýšľania iných - to je typická črta ľudskej povahy."

"Ja vidím väčšiu absurditu v nahrávaní skladieb, ako ostatní a to, čo je považované za moju apatiu, to vôbec nevychádza zo zúfalstva z toho, čo The Cure robia, ale viac zo zúfalstva zo zbytočnosti celej záležitosti."

Cez to všetko však Fiction práve vydali nový singel "Let´s Go To Bed", možno schválne pod hlavičkou The Cure, aj keď ju v skutočnosti nahrali Robert Smith a Lol Tolhurst a z ich strany išlo len o akýsi disco experiment; Laurence to dokonca s bicími zabalil a vrhol sa na klávesy. Pokiaľ ide o Simona Gallupa, ten si založil svoju vlastnú kapelu, no a Robert Smith sa zasa spojil so Stevenom Severinom, s ktorým nahral "popový" singel, ktorý sa dočká vydania na jar.

Zatiaľ si gitarista Smith užíva relaxu na turné s The Banshees, nahradil Johna McGeogha, a naďalej je stredobodom pozornosti publika. Dokonca sa povráva, že by táto náhrada mala byť trvalá. Ako to vidí Robert?

"Momentálne sa venujem len turné. Poverám nikdy neverte."

A čo ak je to v záujme samotných The Banshees?
"Neviem, nejak zvlášť sme sa o tom nerozprávali. Myslím, že by bolo dosť trúfalé niečo také navrhnúť, no ale, ak ste raz Banshee, ste navždy Banshee. V tomto rozhovore by som toto rozpitvávať nemal, alebo áno? Aj tak je to všetko dvojzmyselné. Toto všetko, čo som tu dnes povedal, je jedná veľká záhada."

To by ma zaujímalo, že do akej miery si uvedomuješ, že si momentálne len nájomný hudobník. "Tvárme sa, že je to tajomstvo, dobre?"

Takže si sa rozhodol tajomstvá okolo The Cure a The Banshees neobjasniť, čo na druhej strane trochu napomáha k úspechu.
"Tak. Momentálne je to vec neustálej zmeny. Momentálne aj tak nie je dôvod nič objasňovať, okrem... viem, čo chcem na Vianoce, milí čitatelia Melody Makeru - hologramovú výbavu."

autor: Steve Sutherland, Tom Sheehan
zdroj: Melody Maker, 18/12/1982



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi