Nepolapiteľný motýľ - 04/1984


Čo majú spoločné húsenice, plávajúce kone a trasúce sa psy? Roberta Smitha samozrejme.


So Siouxsie And The Banshees hrá na gitaru v skladbe "Swimming Horses", "The Caterpillar" je novým singlom The Cure a "Shake Dog Shake" je skladba z ich nadchádzajúceho albumu.

Paul Bursche sa prizrel bližšie tomuto mužovi, ktorý stojí za týmto exotickým cirkusom. Pripojil sa k nemu aj Iain McKell.

"Už si viem predstaviť titulok v novinách," zabručí Robert Smith po tom, čo mi dovolí nahliadnuť do grafických návrhov obalu nového albumu "The Top".

"Určite to bude niečo ako 'Obrátený vrchol' alebo 'Absolútna špička'?", zadumá.

Nemaj obavy, uistím ho. No.1 má naviac, než na také titulky...

Takisto disponujeme potrebnou dávkou trpezlivosti. Tá sa nám zišla, pretože sme sa tri dni pokúšali zastihnúť Roberta, aby nám poskytol tento rozhovor. Behal som medzi fotoštúdiom a pubom, takmer som prišiel o zdravý rozum, no nakoniec sa nám podarilo dohodnúť a stretnúť sa... stalo sa tak v jednom veľkom byte v Kensingtone o jednej hodine ráno!

Tlak

Dôvod, prečo je Robert nezastihnuteľný je fakt, že tak ako hrá v The Cure, hrá aj so Siouxsie And The Banshees. Momentálne proklamuje dva nové single, pomáha v príprave dvoch albumov a zároveň sa pripravuje na dve veľké koncertné šnúry.

Ako to všetko stíhaš?
"To čo robím nie je niečo, o čom by som príliš premýšľal," odpovie. "Jednoducho mám ľudí, ktorí mi manažujú kalendár, čo mi dosť pomáha, hoci sa niekedy cítim ako v počítačovej strategickej hre, kde všetci tí ľudia so mnou hýbu ako s figúrkou na veľkej šachovnici. Pár týždňov dozadu ma zrazu prepadol pocit, že už je toho na mňa priveľa, tak som jednoducho strávil pár dní v posteli."

Koľko to presne bolo? Dva dni? No, to vôbec nie je zlé na človeka, ktorý všade deklaruje, že z 24 hodinového dňa potrebuje až 16 hodín spánku, teda ak to ešte platí.

Čo je na Robertovi zvláštne je to, že vôbec dovolil, aby bol naň vyvíjaný taký intenzívny tlak, keďže v rovnakom čase musí plniť ďalšie záväzky - či už voči skupine, nahrávacej spoločnosti, prípadne k jeho dlhoročnej priateľke Mary. Na ženbu však momentálne vôbec nepomýšľa.

"Necítim sa na manželstvo zrelý," zareaguje. "Pre mňa to nie je žiaden rozdiel, či niekoho milujem alebo som s ním ženatý. Ide len o ďalší spôsob "ochrany" a ja som radšej, keď ma nik nestráži."

Jeho kontrakty s The Banshees a Fiction, jeho nahrávacej spoločnosti, sú založené na ústnej dohode. Nič nemá na papiery.

"Problém s The Banshees je v tom," hovorí Robert, "že teraz sú to vlastne iba Siouxsie, Severin a Budgie. Ktokoľvek by k nim teraz prišiel, bol by automaticky outsajder. Ja som pre nich člen kapely, no nemám také slovo v skupine, ako oni. Preto je pre mňa vždy dobré, keď sa môžem vrátiť ku The Cure. Ja som The Cure."

"Preferujem oddanosť, ktorá sa nemusí dokazovať verbálne. Práve preto som spokojný, že The Cure momentálne nie sú skupinou v pravom slova zmysle. Viete, cítim sa absolútne zodpovedný za všetko, čo sa s The Cure deje a momentálne som The Cure iba ja. Ak by sme boli skupinou, ten pocit zodpovednosti by sa musel ešte viac zväčšiť. Lenže, ja sa momentálne cítim veľmi nezodpovedne."

Sláva.

Takže, ako sa vlastne Robert dostal k týmto dvom "ťažkým" zamestnaniam?

"Fakt vtipné," poznamená. "Vôbec sa neteším z tých okúzlujúcich výhod pôsobiť v oboch skupinách. Tá predstava, že popové hviezdy stále niekam chodia, majú do klubov vstup zdarma, všetci za vami doliezajú, to sa mi dosť hnusí. Raz som sa vybral do The Batcave, to bolo vlastne prvýkrát v tomto roku, čo som niekam vyrazil. Neznášal som to tam, ja blbec!, bolo tam strašne horúco, všetko som mal prepotené. Niekto za mnou prišiel a pokladal ma za akéhosi Boba Jonesa. Mal tuším všetky nahrávky The Cure a skončilo to tak, že ma do nemoty potlapkával po pleci. Nemyslím si, že vediem okúzlujúci život. Momentálnou výhodou byť v oboch kapelách je tá, že je to fakt zábava."

Samotná sláva je vlastne zodpovednosť, ktorá si s obtiažou sadla na Robertove plecia. Veľa rozhovorov neposkytuje, v Camden Palace sa nevyskytuje takmer vôbec a ideálne strávený čas preňho znamená byť doma a samozrejme v posteli!

"Môj dom v Crawley je moje jediné bezpečné útočisko. Je to skutočne pohodlné vrátiť sa do izby, v ktorej som vyrastal. Ak by náhodou vyhorel, bolo by to čosi strašné, pre mňa je to niečo ako svätyňa. Mám tam všetky staré haraburdy, ale veľa času tam netrávim. Ale samozrejme, že by som svojich rodičov rád vídaval častejšie. Momentálne pre mňa slovo "domov" znamená hotel a podlaha u Stevena Severina. Keď celý tento zmätok skončí, chcel by som si kúpiť byt, možno na severe Francúzska. Nehovorím síce po francúzsky, ale aspoň ma nebude nikto otravovať."

Skučanie

Robert sa však zatiaľ do žiadneho domu nechystá. Stále totiž pracuje na albume, ktorý bude jeho skutočným speváckym debutom.

"Doteraz som len skuvíňal," prizná sa. "Ak by som v tom štýle zotrval, tak by nové skladby vyzneli skutočne hlúpo, takže sa teraz pokúšam o skutočný spev. Môj hlas je teraz výrazne lepší, no neustále sa snažím, aby znel inak. Keď som spieval "Caterpillar", obavál som sa, že som to ťahal hlasovo príliš vysoko... bŕŕŕ" zaškľabí sa. "Mal by som prestať používať to hrozné slovo!"

To Robertovo skuvíňanie však bolo pre starých The Cure príznačné. Tie nehostinné scenáre a predstavy, ktorými bombardoval poslucháčov mu vyslúžili reputáciu obchodníka s depresiou a smútkom.

Jeho dlhoroční fanúšikovia však nebudú novými skladbami príliš znepokojení, pretože aj keď sú nové skladby pozitívnejšie, Robertove pocity a postoje zostávajú rovnako neradostné a pochmúrne ako kedykoľvek predtým.

"Aj keď si mnoho ľudí myslí, že klamem," hovorí, "mne je to jedno, resp. ja ani neviem, kto je vlastne priemerný človek. Ľudí, ktorí sa stretávajú so všetkými problémami, o ktorých píšem, si v podstate ani nevšímam. Ja sa zaujímam o veci po všeobecnej stránke, no v serióznej rovine...

Samozrejme ma vždy naštvú konkrétne veci, no náležite sa všetkému venovať, to sa jednoducho nedá. Neznášam ľudí, čo sa starajú do všetkého, zvlášť do vecí, o ktorých nemajú ani šajnu. Momentálne mi príde nezmyselné, starať sa nejakým spôsobom o tento svet..."


Ľahostajnosť

"To čo ma napríklad momentálne štve sú tie diskusie o zakázaní "nechutných" videí," pokračuje Robert. "Ľudia majú pocit, že tie diskusie sú bezvýznamné, no podľa mňa ide o očividné narušenie ľudskej slobody tým, že nám chcú uprieť právo, aby sme si také veci pozreli. Nuž ale, koho zaujíma môj názor?"

Zdá sa, že definitívna ľahostajnosť by mohla tkvieť v Robertovej hlboko zakorenenej viere.

Možno jeho hnev spojený s videocenzúrou má čo dočinenia s jeho plánom natočiť vlastnú horrorovú šou, v ktorej by účinkoval spolu s priateľom Lollom. Ten by sa chopil role diabolského zabijaka.

"Možno Lol je dokonalým prípadom odpornej video postavy," pokračuje, "V čiernej koži by určite vyzeral ako Driller Killer." Video bude premietané v kluboch ako odvrátená stránka "húsenicového" popového plánu.

Nateraz je to z Robertových plánov všetko. A ako dlho vydrží v hudobnom biznise?

"Nie dlho," prizná sa. "Ak sa toho všetkého, čo robím, presýtim, tak skončím, a skutočne to nebude otázka peňazí. Odídem mladý do dôchodku a ešte požiadam o podporu v nezamestnanosti. Ak podpora skončí, potom sa začnem trápiť, čo ďalej."

"Som lenivec? Nemyslím. Načo sa naháňať za prácou, keď nakoniec aj tak zamriete."

A s touto šťastnou poznámkou na záver som nechal Roberta, aby pokračoval v mixáži svojho albumu. Boli tri hodiny nad ránom.

Nemyslím si, že je taký skľúčený, akým sa robí. Myslím, že má v sebe väčšiu radosť z popovej hudby, ako si sám dokáže priznať. Má veľmi veľký zmysel pre humor, ktorý sa prejaví v ten najnečakanejšej chvíli a na ľuďoch mu naozaj záleží.

Veľmi skoro ráno mi zavolal niekto z jeho kancelárie, len chceli vedieť, či som šťastne dorazil domov!
zdroj: No.1, UK, 14/04/1984
autor: Paul Burschie



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi