Kritický sprievodca Robertom Smithom - 09/1985


Sebakritika lídra The Cure


Je lídrom The Cure, tvoril polovicu dua The Glove a časť The Banshees. A pritom je totálny lenivec - teda aspoň tak to o sebe tvrdí. Robert Smith sa kriticky pozrel sám na seba a pokúsi sa vysvetliť, ako zvláda hru s 15-timi hudobnými loptami a pritom 12 hodín z dňa stráviť v posteli.

Spevák

Nikdy som sám seba nevidel v pozícií speváka. V ranných začiatkoch som sa o vystupovanie absolútne nezaujímal. Snažil som len svoju myseľ dostať do nálady potrebnej pre skladbu a to bolo tak všetko. Niektoré z vecí, ktoré som spieval boli celkom dobré, no väčšinou to znelo aj tak všetko hrozne.

No potom prišiel moment, kedy som si uvedomil, že začínam byť predvídateľný, takže odvtedy sa snažím spievať rôznymi hlasmi. Spievať iným hlasom, ktorým má ďaleko od toho, ako bežne rozprávate, je obzvlášť ťažké, keď sa o to ľudia pokúšajú, znie to dosť neprirodzene.

Zlepšil som sa v tom v čase, keď The Cure začínali, no nemám dojem, že by som sa v tom dodnes nejako extra zlepšil. Mal som možnosť si vybrať, asi som mal vtedy počúvať Billyho Mackenzieho - ale dnes si už neviem predstaviť, že by skladby The Cure spieval niekto iný.

Skladateľ

Myslím, že dodnes som napísal zopár brilantných skladieb, no samozrejme aj nejaké príšernosti. No aj tak píšem lepšie skladby ako 99% všetkého, čo sa dnes nachádza v rebríčkoch. Ak by som bol prinútený, tak by som dokázal písať skladby rovnako zlé ako Wham, ale o čom to je? Dnes je väčšina nových skladieb príliš povrchná.

Neznášam predstavu "vypilovaného" skladateľstva, tak ako sa k nej utieka mnoho skupín. Dokážem si sadnúť a v pohode písať single, je to také isté, ako keď predstierate, že cvičíte. Mnohé z našich "takzvaných" skladieb sú skutočne hudobne hodnotné, lenže po textovej stránke k nim už pristupujete úplne inak.

Úprimne, sám seba za skladateľa nepovažujem. V pase mám uvedené "hudobný" skladateľ, to znie vtipnejšie.

Gitarista

Znovu musím pripomenúť, že som sa nikdy netrápil svojim uplatnením. Nie som technicky zdatný muzikant, no na druhej strane, chvalabohu hudobne nezniem ako niekto iný. Môj nápad byť hudobníkom nemá nič spoločné s technickými schopnosťami, no domnievam sa, že musíte byť schopný pretransformovať vaše myšlienky do hudby.

Myslím, že je veľmi dôležité sa zžiť s vašim nástrojom hlavne na pódiu. Musíte mať schopnosť sa učiť - množstvo ľudí ma tendenciu zostať na určitej úrovni, čo sa už potom veľmi počúvať nedá, keďže to začne byť nudné.

Nemyslím si, že by som si niekedy len tak sadol a hral na gitare pre vlastné potešenie. Toto robím skôr s piánom, čo mi príde omnoho viac vzrušujúcejšie, možno aj preto, že zvládam len základy.

Ale môžem vás ubezpečiť, že som nikdy nemal túžbu stať sa bubeníkom, prípadne bassgitaristom v skupine. To je totiž podľa mňa tá najhoršie funkcia v kapele.

Umelec

Päť rokov dozadu som stával na pódiu absolútne bez pohybu, možno aj preto, že naša hudba bola strašne intenzívna. Dnes sa cítim na pódiu omnoho pohodlnejšie, no stále to nie je prirodzený pocit. V tom, čo robím, potrebujem stratiť sám seba. Niekedy, keď dokončíme skladbu, otvorím očí a vidím tie tváre, ktoré na mňa hľadia. Trochu desivé.

Nie je žiadna šanca, aby som sa niekedy cítil na pódiu absolútne uvoľnený. Ak sa tak stane, tak si tam sadnem a trochu si zdriemnem.

Možno vďaka nášmu vystupovaniu sme k sebe prilákali toľko obdivovateľov - vždy som si myslel, že sme skvelí. Dnes už máme dosť veľký repertoár, je to omnoho ľahšie a hlavne nie sme pod žiadnym tlakom, takže sa nemusíme predávať.

Keď som bol mladší, chcel som jedine to, aby sme sa stali jednou z troch najlepších kapiel tejto krajiny a teraz ňou naozaj sme. To je jediné ospravedlnenie za to čo, robím a prečo sa o všetko starám.

Video hviezda

Domnievam sa, že video je celkom fajn záležitosť, no stále neznášam natáčanie. To posledné, ktoré sme robili pre "Inbetween Days" bolo strašne vyčerpávajúce, pretože som mal celých päť hodín zavesenú kameru na mojom tele prostredníctvom špeciálnej konštrukcie.

Takisto sme natočili video k ďalšiemu singlu - bolo o klaustrofóbií a režisér Tim Pope navrhol, aby sme tento pocit demonštrovali zavretí v šatníku. Bolo to najnepríjemnejšie strávených 12 hodín môjho života. Skončili sme zhodením tej skrine - samozrejme, že sme boli stále vo vnútri - do nádrže naplnenej tisíckou galónov vody. Keď sa na to pozeráte, tak vám to príde vtipné, lenže pre mňa je to pohľad na bolestivé pomalé umieranie.

"Lovecats" sme natočili počas jedinej noci v starom dome, kde sme sa tvárili, že ho chceme kúpiť. Zobrali sme so sebou filmový štáb, urobili v tom dome párty a všetko to natočili na video. No a potom sme tam čakali do šiestej rána na realitného agenta, aby sme mu mohli vrátiť kľúče.

Pre toto neznášam video, hlavne pokiaľ je video predmetom prvého ranného telefonátu. Ak by som mal ísť o deviatej ráno aj do neba, myslím, že by som bol aj tak nešťastný.

Takisto do toho musíte dať všetko, musíte sa pred ostatnými tváriť, že ste v pohode, aj keď v duchu si želáte, aby ste boli doma v posteli.

Kultový hrdina

Kľudne môžem vypadnúť z nahrávacej spoločnosti a diviť sa, prečo som práve poskytol interview a nechal sa odfotografovať. Odpoveď nájdem vždy keď prídem k novinovému stánku a chytím do rúk nejaký hudobný magazín. Každý z nich je plný bláznov.

Nechápem, prečo ľudia na mňa hľadia, no chápem ich túžbu sa na mňa podobať, prípadne získať môj autogram. Nikdy som sa nesnažil prenasledovať niekoho slávneho, no pamätám sa, ako som raz sfalšovať podpis Cyrila Smitha a vymýšľal si bombastické príbehy o tom, ako som ho stretol. Bolo to skvelé.

Je mi dosť nepríjemné, keď stretnem fanúšikov, ktorý očakávajú, že budem reagovať určitým spôsobom len preto, že som členom skupiny. Všetko, čo robím je len to, že píšem skladby a spievam ich.

Tvorca módneho trendu

Obliekam sa podľa toho, ako sa v ten deň cítim. Raz sme si nakúpili všetci rovnaké oblečenie. Bolo to skvelé, pretože ste nepremýšľali o tom, čo si obliecť a nik sa od vás neodlišoval.

Kožené veci, vrátane topánok som si zvykol obliekať z dôvodu akého reakcionárskeho postoja. Ale už tak neuvažujem, pretože tým oslovíte iba ľudí, ktorí sa obliekajú podobne a tým ostatným ste len na posmech.

Mejkap som začal nosiť už na škole, opäť z dôvodu akejsi reakcie, čo sa mi samozrejme ako vždy vypomstilo. Čím viac však skupina napredovala, tým viac to bolo ohavné, tak som sa rozhodol ho obmedziť. Potrebujem ho hlavne na pódiu, to hlavne preto, aby nik nevedel, kde som mal ústa.

Ranní Cure

Momentálne počúvam všetok náš ranný materiál veľmi intenzívne. Keď raz nahráme skladbu a vydáme ju vo vinylovom formáte, tak znejú akoby ich interpretoval niekto iný, nie ja.

Domnievam sa, že sme sa zmenili, no nie veľmi logickým spôsobom. Odštartovali sme to popovými nahrávkami, napr. "Boys Don´t Cry" - v dokonalom svete by to bol určite No.1 hit.

V tom čase sme však úspešní byť vôbec nechceli, pretože by si nás potom pamätali len ako skupinu, ktorá urobila toto a tamto. Keď sme boli naposledy na turné v Amerike, tak sme mali v publiku mladé dievčatá, ktoré si mysleli, že našim prvým singlom bola "Lovecats". No toto ma absolútne netrápi. Vždy som chcel, aby sa naše publikum menilo: neviem si predstaviť nič horšie, ako vyrastať s tým istým publikom.

Hitparádoví Cure

Mnoho ľudí, ktorí nás majú radi od samého začiatku, si singel "The Lovecats" nekúpilo už len z princípu. A pritom sa ešte aj dnes tento singel predáva lepšie, ako ktorýkoľvek iný, ktorý sme vyprodukovali.

Myslím, že pracujeme poctivejšie, ako ktokoľvek iný, pretože nás netrápi, či za tým bude nasledovať niečo, čo tu už bolo, alebo či sa to vôbec bude páčiť. Pracujeme dosť sebeckým spôsobom - my totiž produkujeme nahrávky pre vlastné potešenie.

Myšlienka byť slávny za každú možnú cenu ma absolútne nezaujíma. Naozaj som sa všemožne snažil spacifikovať úspech "Lovecats" ešte predtým, ako sa z toho stala veľká vec, pretože by to mohlo zatieniť všetko, čo sme urobili predtým, ako aj všetko, s čím sme prišli potom.

Ako skupina, The Cure sotva zachránia rock´n´rollový mýtus, že všetko je špičkové a pod. Byť v skupine, to je vážne zábava, ale len pokiaľ robíte všetko zo správnych dôvodov. Ak som zistil, že sme v Top 10, tak som prestal poskytovať rozhovory a na chvíľu úplne zmizol. Nikdy nedovolím, aby z nás bola "veľká skupina" - ak by sa tak malo niekedy stať, so všetkým končím.

Siouxsie And The Banshees

Na obdobie s The Banshees dnes pozerám so zmiešanými pocitmi. Páčilo sa mi to (myslím hrať na gitare so Siouxsie), ale nakoniec som skončil trochu pošpinený.

Dôvod, prečo som sa k nim pripojil bol asi taký, že som sa v jednu chvíľu presýtil spievania s The Cure, pre nič iné to nebolo. Lenže v The Banshees som začal byť frustrovaný, že nemôžem mať nad vecami rovnakú kontrolu, akú mali oni.

Keďže som prirodzene neporiadny, tak mi nerobilo problém preskakovať z jednej kapely do druhej, no nemyslím si, že som bol pre nich ten správny gitarista. Moja účasť bola vlastne postavená na mojom priateľstve so Stevom Severinom (bassák The Banshees), hoci som bol vždy ich fanúšikom.

The Glove

So Stevom sme sa rozhodli vydať spoločnú nahrávku už v prvom momente, ako som sa k The Banshees pripojil, niečo v zmysle "umeleckého experimentu". A hoci sme pri nahrávaní zažívali skutočne skvelé obdobie, nakoniec nás to absolútne vyčerpalo a zostarli sme pri tom snáď o desať rokov. Myslím, že to bolo vďaka tomu najhoršiemu, čo sme zo seba dostali - všetko to sprevádzali neúnosné myšlienky.

V štúdiu sme strávili asi 12 týždňov, no v skutočnosti sme nahrávali asi 5 dní. Zvyšok vypĺňali nekonečné párty, na ktoré sme neustále pozývali nových a nových ľudí. Boli sme ako prestupová stanica - vždy niekto prišiel, pobudol, odišiel a namiesto neho prišiel niekto iný. No a medzitým sme vždy nahrali nejaké bicie party a piáno.

Po tom období so Stevom som bol fyzicky tak vyčerpaný, že som nebol schopný si ani umyť zuby. Všetko to bolo absolútne nereálne - živý sen - a hlavne nič také, čo by som si chcel tak skoro zopakovať.

Väčšinou som profesionálny idiot. Je mi vážne jedno, čo si myslia iný, čo však nemusí byť tá najsprávnejšia vec.

The Cure

Jediným "novým" členom v súčasnej zostave je Boris, ktorý tri roky strávil hraním s The Thompson Twins a teraz si vychutnáva slobodu, ktorú mu ponúkajú The Cure. Najlepšie na skupine je to, že sa v nej každý naozaj zabáva, vládne v nej uštipačný humor a nikdy neviete, či to tí ľudia myslia vážne alebo nie.

Ostatní sa zasa vedia dobre vytočiť pre moje večné meškanie, lenže ja som vážne často popleta - hoci sa naozaj veľmi snažím, aby ľudia na mňa nečakali. Navonok nepôsobíme, že žijeme spoločensky aj mimo skupiny, možno aj preto, že všetky žijeme kúsok od seba a máme dokonca spoločnú krčmu.

Keď chodíme hrať na festivaly, tak sa snažíme udržať určitú spoločenskú úroveň a dekórum aj v tých najhorších chvíľach. V hoteloch radšej vyhodíme oknom samých seba ako nejaký kus nábytku. Z času na čas skritizujem nejaké tie kapely, s ktorými hráme na spoločnej akcií, no to je niečo, z čoho mám radosť, zvlášť keď na seba zazeráme v hotelovej hale.

Najhoršia vec, ktorá sa môže v skupine stať je nepovedať, čo si naozaj myslíte. Ak niekto pocíti, že ten druhý sa z určitých dôvodov utiahol, tak ho síce nechá tak, ale zostáva nablízku. Je zbytočné z niekoho ťahať tajomstvá do chvíle, kedy ich hodíte do pľacu a strhne sa kvôli nim bitka!

Všetko čo robíme je plánované v polročných cykloch, inak by to bolo všetko príšerné. Nakoniec, ak sa toho všetkého zajtra presýtim, tak to prežijem s pocitom, že nebude dlho trvať a naše plány, či záväzky skončia.

Dva roky dozadu som ani len nepomyslel na to, že budeme takí silní, akými sme dnes, no mám pocit, že sme schopní každý rok vydať skutočne kvalitné a silné nahrávky.

autor: Ro Newton
zdroj: The Hit, 09/1985



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi