Tlmené vzrušenie – 05/1980


S The Cure v New Yorku


Matthieu Hartley, Simon Gallup a ja v podivnej izbe vľúdneho hotela v podivnom a vľúdnom New Yorku. Rozťahujeme sa na posteliach a popíjame whiskey, ktorú som so sebou dotiahol z domu.

Simon ešte stále prežíval dohodnuté stretko s Debbie Hary pred jej šatňou v klube Hurrah, ktoré zažil večer predtým. "Cítil som sa... absolútne unesený tým, že sa so mnou odfotila," povedal. "Absolútne jej to nerobilo žiaden problém."

To Robert Smith by takým čímsi určite nadšený nebol. Hneď ako sa táto "hviezda" začne usmievať svojim štandardným úsmevom a zažartuje "Hej, váš kredit práve stratil svoju hodnotu!", otočí sa k objektívom chrbtom a snaží sa odpísať všetkých tých, ktorí sa snažia uloviť snímky ľudí podávajúcich si ruky pre magazíny ako Cashbox, či Billboard, takže všetci čitatelia vidia všetkých šťastných a spokojných vo svojich megaziskových svetoch. No kým Robert Smith takému čomusi neverí a nič také by najradšej nepodporoval, uznáva, že také čosi potrebujú aj The Cure.

Televízna reklama na Hubba-Bubba, teflónová žuvačka, mauzóleum Holy Sepulchre, vkusný a lacný spôsob, ako pochovať vašu rodinu bez zbytočného kopania hrobu. Obe tieto reklamy vyznievajú naozaj zaujímavo, ale vypíname telku, aby som si po prvýkrát mohol vypočuť nový album The Cure, "Seventeen Seconds". Hoci v chabom zvuku vychádzajúcom z Matthieuvho kazeťáka, aj tak mi táto hudba spôsobovala mrazenie po celom tele a mozog dostal tiež zabrať. Bolo to prekrásne dojímavé. Dokonca mám dojem, že ide o umenie...

Spolu sme potom diskutovali o niekoľkých skladbách. Ak ste už teraz nedočkaví, tak sa držte mojej rady: počúvajte The Cure: single, albumy, koncerty... jednoducho počúvajte. A poriadne!

"Veľa ľudí určite povie, že je to hudba skôr na počúvanie slúchadlami," povie Simon, v hlase ktorého cítiť jemné zajakávanie. "S týmto celkom súhlasím. Má to v sebe akúsi tlmenú atmosféru, nie, relaxačnú, no nie letargickým spôsobom... aké je to správne slovo?... aha, má to v sebe akési vzrušenie..."

Tlmené vzrušenie. V single "A Forest" (v rádiách sa veľmi nehráva a v UK charts dosiahol len 41. pozíciu, až sa sám seba pýtam "ako to?") vás magické bicie (Lol) a chladné klávesy (Matthieu) privedú na akúsi pomyslenú hranicu, kde už len strážna veža a za ňou krajina nikoho. Lenže text skladby o tom vôbec nepojednáva.

Ide o les, v ktorom sa Robert Smith stratil ako dieťa, o jeho mysteriózne zvuky a gigantické stromy. No nejde ani o Smithovu biografiu. Ani o nočnú moru z detstva. Protagonistom, tým "JA", v skladbe nie je vôbec Robert Smith. Nie znovu stvorený, ale stvorený. "Les" je emotívnou krajinou a "príbeh" je vyextraktovaná esencia skúseností a pocitov. A takisto je to o stretnutí muža a ženy (alebo aspoň pokus).

'I hear her voice calling my name / The sound is deep in the dark / I hear her voice and start to run / Into the trees... / But the girl is never there / It's always the same / I'm running towards nothing / Again and again and again (repeat and fade)'

Surový, mŕtvy zvuk. Extrémna šetrnosť a zrozumiteľnosť slov. Kľúčový obraz izolácie v skľúčenosti The Cure, podstata ich samých. Pamätáte si na pláž v "Killing An Arab"? Zízam na more, oblohu, slnko...

A v tomto stretnutí muža a ženy, alebo chlapca a dievčaťa, je to opäť. Lenže to ide o stretnutie v srdci temnoty. Lepkavá žuvačka týmto rozhodne neotrasie. Hlavne preto, že The Cure majú víziu, plne farebnú (síce každý vie, že tmavošedú) predstavu toho, čo chcú povedať, a čo je vzácne, má to logiku (hoci sa mení - treba pripustiť vývoj a vy sa s nimi po tej poetickej logike vznášate ako na rogale).

"Secrets" má v sebe gitarový pulz, tak osobný a ukrytý, ako ten vo vašich žilách. Smith šepká "buď potichu" a následne spieva s utrápeným premýšľaním príbeh tak tiesnivý, že sotva dokážem vnímať, o čom vlastne je. Samotrýznivé napätie je absolútne zreteľné. Nič, izba, ďalšie dievča, rozhovor, únava, premýšľanie o tej, ktorú miluje - vŕtanie sa vo filozofickej pochmúrnosti romantiky, túžba.. 'Remember me the way I used to be / (šepotom) I wish I was yours'. Láska na dokonale vyladenom nukleárnom jadre úzkosti, no pritom omnoho dôležitejšia ako všetok pesimizmus. Dokonala naivita? Chlapčensko-dievčenský zamýšľaný podtext?

Viac k láske. "Play For Today", ktorá má v sebe skvostný, sotva postrehnuteľný gitarový rytmus hraný Robertom, pokrytý, príliš čistým rytmom kláves a bicích, a zároveň ponúka akési "zberateľské" zbohom rannému ovplyvneniu Camusovým nihilizmom... prípadne punkovému postoju. "I don´t really care" sa v tejto skladbe tvrdí s rovnakým dôrazom ako "so what?" v rovnomennej skladbe alebo 'I can turn and walk away / Or I can fire the gun / ... Whichever I choose it amounts to just the same / Absolutely nothing' v "Killing An Arab".

V "M", ktorej názov nemá absolútne nič spoločné so staromódnym filmom Fritza Langa, vravia "Tvoja tvár je unavená a pripravená na ďalšiu ranu". A dostane ju. "Tvoja tvár je unavená"... "Unavená", ako "zničená bolesťou", ako keď sa tasí meč z posledných síl, nejde o akúsi lotériu? Práve tá druhá úvaha sa mi pozdáva viac. Ide však o to, aký silný úder príde. Tá skladba má v sebe čistú energiu, ktorú sú oni schopní zlikvidovať jediným slovom.

The Cure sú skladatelia. A to je podstata ich fungovania. Simon: "Skladba "M" existovala snáď celé veky. Faktom je, že sme ju zvykli volať "S". Keď sme ju hrávali naživo, tak s ňou Robert veľa improvizoval, až z nej dostal konečnú podobu. No, a keď nahrávame, tak ak to nie je všetko také aké má byť, tak všetci posedávame v kuchyni u Chrisa Parryho a čmárame do nekonečna na papiere - pri "At Night" sme už boli vážne zúfalí a skončili o šiestej ráno s Lolom stojacim na stole, kde si hlavu tlačil do stropu, pretože si myslel, že by to mohlo pomocť."

Robert bol určite v bezútešnom stave a zízal pri tom na pohár mlieka.

Teraz je ten správny moment pripomenúť, že Matthieu je bývalým kaderníkom, Simon bývalým zamestnancom fabriky na výrobu plastov, Lol bol chvíľku robotníkom a Robert zasa poštárom a záhradníkom. Všetci majú v priemere 20, Robert v Bostone o dva dni oslávi 21. Čo to však znamená? Iba to, že ich život sa veľmi rýchlo zmenil k lepšiemu. No späť k analýze priatelia. Dve nápadité skladby, stav ľudskej psychiky na dvoch kotúčoch pásky.

"At Night" je typická svojou pomalou, slzy vyvolávajúcou bassou (Simon).

'Sunk deep in the night/ I sink in the night / Standing alone underneath the sky / I feel the chill of ice on my face / I watch the hours go by / You sleep, sleep in a safe bed / Curled and protected, protected from sight / Under a safe roof deep in your house / Unaware of the changes at night, at night / I hear the darkness breathe / I sense the quiet despair / Listen to the silence at night / Someone has to be there / Someone has to be there / Someone must be there'.

Snažím sa ich myslenie udržať v chode tým, že im navrhujem, aby si každý z nich predstavil dokonalé miesto, kde by dokázali žiť.

Matthieu: "To moje miesto by bola určite zeleninová záhrada, kde by som sa mohol stále a do nekonečna kŕmiť. Simonove mesto by bolo určite celé z kože, dokonca aj domy, a humusákov by si mohol každý priviazať na nohu ako balón a neustále do nich kopať.
Tolhurstovo by bola jedna strašne dlhá ulica, kde by sa do nekonečne striedali milý obchod, pub a toaleta. Robertovo miesto by bolo plné ľudí, ktorí by žili v oddelených izbách, kde by každý sedel a čumel na stenu."


"In Your House" zvykli predtým nazývať "Two People" a ešte predtým "A.M.". Neskôr v tú noc ňou poriadne otriasli davom v Hurrah klube. Aj napriek svojej ťažkej melódií si všetci pekne zaskákali. Je to pekne neradostná džemovačka a vracia ich na miesta, kde žijú. Melódia a text sú absolútne bezprostredné.

'I play at night in your house / I live another life / I pretend to swim in your house / I change the time in your house / The hours I take go so slow / I hear no sound in your house / Silence in the empty rooms / ... I drown at night in your house / Pretending to swim / Pretending to swim'.

Premýšľam nad poslednými dvoma skladbami. Sú absolútnou podstatou Cure, doslova vakcínou. Emócie, myšlienky, zvuk a symboly v poetickej kohézií.

Temná noc (duše), temná noc (prežitá v ničote, kde človek počuje vlastný dych). Zima. Ticho. Čas beží v neurčitom tempe a smerovaní, a pritom sa dá nastaviť ako náramkové hodiny (10.15 v sobotu v noci... a z kohútika kvapká, kvap, kvap, kvap, kvap, kvap, kvap, kvap, tik, tik, tik...).

Toto všetko je scenéria. No potom sa dajú obrazy do pohybu, magickosť naberá dynamiku a všetky tieto príbehy začnú naozaj fungovať... čo je teda lepšie, akoby ste mali pri tom onanovať. Dom je bezpečným útočiskom, ideálne dievča je viac duchom, ako vašou túžbou, permanentne sa síce o nej zmieňujete, no nikdy ju do detailu neopíšete. Cudzinec (pritom protagonista príbehu) sa pokúša o všetko, čo pozná. Je sám sebe strážcom, všetko sleduje ("Niekto tu musí byť"). No neskôr je votrelcom, ktorý sa vláme do domu, aby niekoho okradol o čas, predstiera pohodu, no pritom sa utápa v žiali.

Kamkoľvek vôjde, nikde jej niet. Jej chvíľkovo bezúhonná moc je vlastne akceptáciou izolácie, no aj tak po nej neustále pátra. No dobre, ona je vlastne jeho priateľka, teda asi v takom zmysle, akože The Cure sú The Undertones - pritom však môže byť výraznou abstrakciou ako pravda a krása, ale viac beztvará zmes túžob, ktorá väčšinu z nás prenasleduje do samej smrti.

Pŕŕŕ... myslím, že som skončil. Dosť riskantná úvaha. Ešte ste tu? Prepáčte, ale pri počúvaní The Cure je asi nemožné do vás akýmkoľvek spôsobom vŕtať, či nebodaj žartovať.

Simon a Matthieu si album s radosťou užívajú a trochu spomínajú na to, ako sa počas poslednej jesene pripojili k The Cure a ako sa to všetko vyvinulo.

Simon: "Jasné, že sme o nás počuli všetky tie zlé veci, ale teraz to vnímame inak. Nemyslím si, že by tu bola lepšia kapela, prípadne lepší kamoši. Naše dievčatá už žiarlia, pretože ak sa na 4 dní rozídeme do svojich domovov, tak si začneme strašne chýbať. Títo štyria sú mi ako bratia. Myslím, že Robert pripadá ľuďom dosť odmeraný... aké je na to to správne slovo?"

Matthieu: "Pripadá im ako egoista. Vo všetkom má najväčšie slovo, ale to je v poriadku, pretože je podľa mňa z nás najschopnejší. Má pod palcom prakticky všetko, dokonca aj naše financie."

Simon: "Niekedy sa divím, prečo nechytí nervy a všetko okolo seba nerozmláti. Rešpektujeme ho. Je to skvelý kamoš."

Matthieu: "No jasné, to isté platí aj o našom drahom Lolovi. Je to macher. Bijeme ho, lezieme mu na nervy, hádžeme naňho všetku vinu, ale on to chápe. Vie, že potrebujeme niekedy pustiť riadny ventil a on je dobrý cieľ."

Tak som ten cieľ vyspovedal, ako aj všetkých ostatných o hodinu neskôr v šatni klubu Hurrah.

Všetko sa to zvrtlo nejako divne. Išlo to zo mňa ako z chlpatej deky, tak som sa ich spýtal na umenie a dievčatá, no oni boli ako odpísaní. Lol všetko o sebe prezradil výrazom tváre a hladom, a Robert zasa všetko odpísal akousi divnou grimasou v tvári. No potom, ako akúsil vodu, čo im priniesli, začal hlbokým hlasom: "No, vždy je to o tých istých dievčatách. Už päť rokov som zaľúbený do Mary a Lol so svojim dievčaťom chodí už tri roky. Myslím, že Simon a Matthieu sú v rovnakej pozícií, takže to nás aj nejakým spôsobom všetkých ovplyvňuje."

"Ak by som nebol zaľúbený, tak pobyt v skupine by bol pre mňa ideálnou existenciou. No začína to byť pre mňa čoraz viac zložitejšie, fakt schizofrenický pocit. Aby to všetko fungovalo, tak tú zaľúbenosť musím od skupiny totálne separovať, inak by som stratil perspektívu a uviazol v tom typickom syndróme rock´n´rollu. na cestách sa svojich emócií vzdávam."

Lol: "Musíte trochu znecitlivieť. Máte v sebe dve osobnosti, ktoré medzi sebou neustále zvádzajú boj. Ak si to, čo v sebe máte, vážite, tak žijete po celý čas na turné v celibáte."

Robert: "Práve preto nemám rád spoločnosť. Chodím ako omráčený. Príliš často váham, či si udržať viac Mary alebo skupinu. Až príliš často. Album "17 Seconds" bol napísaný na konci turné s The Banshees. Bolo s tým spojených príliš veľa stroskotaných citov, a príliš veľa vecí sa pokašlalo ako doma, tak aj v skupine."

Lol: "Je to zložité. Na druhej strane táto situácia dala našim novým skladbám to najlepšie."

Robert: "Často mám pocit, že ak by som skupinu opustil, bol by som dokonale šťastný. A ak už píšem skladby, chcem aby bolo o niečom, čo sa ma bytostne dotýka. Napísal som aj množstvo šťastných skladieb, no tie neobstáli."

Lol: "Vyumelkované - to je opis, ktorý by k nim pasoval. Cítime sa lepšie, ak interpretujeme silné emócie."

Robert: "Jednoducho nemám rád veselé piesne. Možno sú mladícke pocity úzkosti nezáživné, no nemyslím si, že The Cure patria do tej kategórie. Neodcudzujeme sa ľudskej rase... teda okrem mňa."

Začal hovoriť o téme podobnej skladbe "In Your House" a úplne sa mi stratil. "Je to jednoducho o neistote v láske, o našom poznaní, že to, čo robíme ničí naše osobné životy.... niečo podobné sa deje aj v tomto rozhovore. Kde je vlastne hranica medzi súkromím a verejným životom?"

"Snažíte sa povedať, "Urobíme toto turné, potom zabehneme do Ameriky a potom už bude všetko v pohode." Lenže keď to nevyjde, nezostane vám nič a pekne vás to bude štvať. A to môže zničiť aj váš život."

Ďalej sme sa už nepohli. Horace z The Special začal všetkých povzbudzovať a družný Lol sa snažil k nemu pripojiť, zatiaľ čo Robertova hlava klesla do jeho rúk - dokonalý obraz skľúčenosti. Takto rozrušeného som ešte nikdy nihoho, s kým som robil rozhovor, nevidel. Cítil som sa hrozne, pretože sa hrozne cítil on, bohužiaľ, nenachádzal som pri ňom žiaden slová, ktoré by ho povzbudili.

Sadol som si, čumel na stenu a otvoril si balík Hubba-Bubba. Naozaj sú teflónové.

autor: Phil Sutcliffe
zdroj: Sounds, 03/05/1980



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi