Dôkaz života - 06/1980


S Robertom o albume "Seventeen Seconds"


"Ukážte," povie Robert Smith a zalistuje si v stránkach nášho magazínu, aby si prečítal recenzie. (Robert Smith je chalan, ktorý komponuje hudbu pre ľudí, ako je on sám. So svojim kamošmi nahral práve zaujímavý, no introvertný druhý album s názvom "17 Seconds". Síce to chcelo nejaký čas, ale vyliečili britskú hudobnú scénu. Nebude to dlho trvať a so svojou hudbou sa stanú lídrami novej vlny). Počká si na náš preklad a potom sa kruto zasmeje. Presne vie, čo kritika napísala: odmeraný, slabý a elitársky. No on s tým nesúhlasí. Následne začuje: "fragmenty hmly jesenného nedeľného rána, tento album má v sebe neopísateľnú krásu." Náhle očervenie.

Prvá scéna bola vtipná, tá druhá však už veľmi trápna. Recenzia magazínu OOR týkajúca sa posledného albumu obsahovala aj fotografiu The Cure: na ľavo stál bubeník Lol, uprostred spevák/gitarista/skladateľ Robert a na strane pravej bassák Michael Dempsey. Je to parádny prešľap uverejniť v magazíne starú fotografiu, nakoľko nový album bol nahratý už v novej zostave The Cure. Dempsey zo skupiny odišiel, jeho post zastal Simon Gallup a nové trio rozšíril ďalší nový člen skupiny, klávesák Mathieu Hartley. Toto bola pre skupinu rozhodujúca zmena, pretože sa tým zmenil celý jej koncept. Posedávame pod belgickou oblohou. Smithovi do tváre svieti slnko. Antuka, tráva a oplotenie v kontraste s jeho tmavým kostýmom. Tmavý, s červeno-zelenými prúžkami, na nohách punkové topánky s hrubou podrážkou, biela polokošeľa a veľmi krátke vlasy. Pohodlne spolu debatíme. Schytí do rúk OOR, pozrie si obrázky a pohŕdavo sa smeje. Odvtedy, čo bola zhotovená spomenutá stará fotografia skupiny sa veľa zmenilo. Veľa vecí sa zmenilo aj pre Roberta. Pozrie sa na obrázok znova a dodá: "Na túto fotografiu sa pamätám, to bolo v Groningene, v minulom roku, nie?" Groningen, the Sterrenbos-festival. Vtedy mali The Cure vonku svoj prvý hitový singel ("Killing An Arab") a debutový album "Three Imaginary Boys", preslávený svojim obalom - vysávač, chladnička a nočná lampa. Hovorili sme tomu moderná popová hudba, pretože Smith so svojim kumpánmi prišiel s rafinovaným novým hudobným štýlom. Jednoduchý, no inteligentný. Štýl, v ktorom skladateľský duch minulosti (1960-te roky) bol prearanžovaný v špecifickom systéme do melodickej a vynaliezavej hudby. "10:15", "Accurancy" , "Grinding Halt", "Fire In Cairo"... Všetky tieto skladby The Cure v Groningene odohrali, hoci počas celého ich vystúpenia pršalo. Neskôr sme sa spolu rozprávali v starom nákladiaku. Veľa toho nepovedal. Dnes už viem prečo.

Kultový hrdina

Nový kultový hrdina, nový Smith. Hovorí veľa; síce sa sem tam zakokce, no je veľmi čulý. "Po koncerte v Groningene sa zostava veľmi rýchlo zmenila. Už dlho sme akosi cítili, že Michael od nás odíde. Nakoniec, my dvaja sme si nejak extra nerozumeli. V minulosti na rozdieloch medzi nami až tak nezáležalo, lenže keď ste zrazu na turné, tak spolu prakticky žijete. A tam sa rozdiely prejavia... Všetko sa to potom zomlelo po turné s The Banshees, čo sa ukázalo ako najlepšie obdobie... nechcel som totiž hrať žiadne nové skladby, pretože som vedel, že jemu sa páčiť nebudú. Samozrejme, že sa s nimi mohol pohrať, prípadne si ich osvojiť, ale to nebol pre mňa ten správny prístup." Zdržal som sa teda poznámky, že Michaelova bassa je pre debutový album veľmi príznačná. "Áno, väčšina tých skladieb mala byť hraná štyrmi hudobníkmi. Keď od nás odišiel gitarista, Michael obsadil aj jeho vodiaci part. V podstate sa tak rozhodol sám." Pokračuje: "Michaela a Simona som poznal štyri roky. Boli v Crawley ďalšou a vlastne už jedinou kapelou, ktorá sa venovala "novej hudbe". Chodili sme na ich koncerty a oni zasa na naše. Simon hral na basse na novom singly Cult Hero (skvelá jednorázová záležitosť zo stajne Fiction). Bolo skvelé vo všetkých recenziách čítať veci ako: "v basse jednoznačne identifikujete nový singel The Cure." Zasmeje sa. Od samého začiatku si totiž želal pracovať so Simonom a keď sa problémy s Michaelom vyriešili, tak bolo úplne jednoznačné, že to chce viac nástrojov. "Chcel som nový prístup k práci, nový začiatok s úplne inou zostavou." Ovplyvnili teda dvaja nový členovia nejako zvlášť aktuálnu tvorbu? "Ono, väčšina skladieb už exitovala, ale s Michaelom som ich jednoducho hrať nechcel. Až keď sa k ním Simon s Mathieuom pripojili, čo bolo v novembri 1979, až vtedy sme začali na nových skladbách naozaj pracovať. Mali sme k dispozícií 10 dní pred začiatkom britského turné a šlo to vážne skvele. S takou intenzitou sme s Michaelom nikdy nepracovali. Byť v jednej miestnosti desať dní a študovať všetky tie skladby je naozaj dobrý spôsob, ako sformovať kapelu."

Easy Cure

Easy Cure boli založení piatimi členmi v roku 1976, neskôr vystupovali ako štvorica. Ich repertoár tvorili prvé Robertove skladby a cover verzie od Hendrixa a Bowieho. Na konci roka 1977, vďaka (veľmi zlému) inzerátu sa dostali k nahrávacej zmluve s labelom MOR/Hansa. Hansa sa samozrejme zaujímala o vzhľad kapiel, hudbe tí ľudia vôbec nerozumeli. Odmietli však nahrať "Killing An Arab" (napísanú na motív Camusovej poviedky "Cudzinec"), pretože nechceli riskovať kontakty s krajinami produkujúcimi ropu. Neskôr sa zo spomenutej skladby stal hit. Potrebný zlom však na seba nenechal dlho čakať: zo skupiny sa nakoniec stalo trio a to si povšimol Chris Parry. V tom čase stále pracoval pre Polydor, pre ktorý podpísal kontrakty so Siouxsie And The Banshees, Jam a Sham 69, no veľmi túžil po vlastnom labeli. Spolu s The Cure sa jeho sny zhmotnili: zrodili sa Fiction Records. Takisto sa Parry stal producentom debutu The Cure. Robert na to obdobie spomína takto: "Pre prvý album sme za päť dní pripravili 24 skladieb. Všetky skladby z dosť dlhého obdobia boli skompletizované v decembri 1978 a následne sme vyberali tie, ktoré sa neskôr dostali na album. Práve preto považujem tento album viac za akúsi kompiláciu. Aj keď ide o dobré skladby, nie je medzi nimi veľká spojitosť. "Objects" a "Accuracy" sú v absolútnej opozícií. V tom istom období sme nahrali aj "Boys Don´t Cry", no na album sa nedostala. V tom čase to bol náš najpopovejší song a jeden z tých, ktoré som napísal najrýchlejšie: bola hotová za desať minút. No nemá pritom žiaden konkrétny význam... Čo je smiešne, mnoho ľudí, ktorí nás mali radi pre skladby ako "Object", či "Foxy Lady" a zopár ďalší našlapaných záležitostí, boli ďalšími vecami sklamaní. No ľudí, ktorí mali radšej nových Cure bolo viac, pretože z albumu "Seventeen Seconds" a zo singla "A Forest" sa predalo viac kópií, ako zo všetkých ostatných albumov dohromady. A aj to je divné, pretože ľudia z hudobnej branže, ako aj tí z Polydoru, majú túto skladbu radi, hoci ju nepovažujú za komerčný úspech. V britských rebríčkoch sa stále drží na 27-mej pozícií. A to tí istí ľudia prehlásili, že "Boys Don´t Cry" by sa mohla dostať do prvej desiatky hitových singlov. Ak by sa to stalo aj teraz, tak by sme v The Cure už neverili. So Simonom a Matthieuom to všetko začína odznova."

Schizofrenik

Čerstvý štart. Robert priznal, že po tom, čo dosiahli rockový zenit, kedy každý večer odohrali dva koncerty, je atmosféra v skupine otvorenejšia. Celých šesť týždňov sprevádzali na turné Siouxsie And The Banshees a sám Robert nahradil na vystúpeniach The Banshees bassgitaristu Johna McKaya, ktorý skupinu opustil. A pritom Dempsey stále hral v The Cure na basse. Dosť podivná výmena. "Vtedy som bol veľmi nespokojný so svojim osobným životom. Mali sme ísť na turné a pritom sa rúcal vzťah s mojou priateľkou. Prišlo mi to ako veľmi nereálne obdobie. Po fyzickej stránke to bolo v poriadku, no nie po duševnej, bolo to veľmi schizofrenické. Takisto to so sebou prinieslo akýsi divný stav, kedy sa z koncertov The Cure stala doslova rutina. Dnes je to viac o relaxe a na pódiu môžeme neustále skúšať nové veci. Prestali sme verejnosť sužovať... neznášal som "zabehnuté pravidlá The Cure", ľudia totiž od nás potom nič viac nečakali. Stále to síce bolo R&R, ale už z iného uhla pohľadu. Nie, verím, že to R&R nie je." Neskôr dodal: "Doma som počúval množstvo klasickej hudby, ako aj hudby z kreslených rozprávok, takisto som počúval množstvo nových kapiel a PIL sa mi zdajú naozaj skvelí. Ale je v tom aj veľa zvláštneho. Nemôžem povedať, že sa mi naozaj páčia Psychedelic Fours, či niečo podobné... no jeden konkrétny štýl hudby mal na "Seventeen Seconds" naozaj veľký vplyv. Možno to vyznie elitársky, ale ide o práce Chačaturiana, klasického skladateľa. Konkrétne ide o soundtrack k filmu "2001", viete, ten film od Stanleya Kubricka... kompozícia dvoch viol a čela, za týždeň som si to vypočul asi stokrát."

Povedal som mu, že mne "Seventeen Seconds" skôr pripomína "náladovú hudbu" Briana Ena, je to "zvukový album". "A to je presne ten dôvod, prečo som album produkoval sám, pretože ten prvý, to boli The Cure Chrisa Parryho. Moja predstava jeho zvuku bola iná. Preto som sa dožadoval vlastnej produkcie. To môže predsa každý. Zvuk som už mal v hlave dávno vytvorený, ešte predtým, ako som začal komponovať jednotlivé časti skladieb. Takisto aj texty som tvoril ku konkrétnym zvukom v mojich myšlienkach, hoci sú v konečnej podobe iné. Napr. hoci má "Play For Today" rýchlejšie tempo, stále si zachováva konkrétny zvuk a náladu. A presne to som chcel dosiahnuť na celom albume. Čo som tými pocitmi a náladami chcel vlastne povedať? Všetky texty boli napísané počas dvoch týždňov a venujú sa jednej a tej istej téme: kríza vo vzťahu s priateľkou. Preto ide o hĺbavý a smutný album. Počas toho obdobia som bol chorý zo všetkého, čo som urobil. Unavený z koncertovania, z The Cure, zo všetkého!!!"

Depresívny

"17 sekúnd, dôkaz života," spieva Robert v tejto titulnej skladbe. Chladné, odmerané, poetické pozorovanie povahy a vecí, ktoré dominuje tomuto albumu. Symboly končiaceho sa priateľstva. Strach, zúfalstvo, melanchólia. Slnko na druhý deň vyšlo pomaly / obloha schladla / zfarbená farbami zimy / temnými tieňmi / niečo ma drží, niečo hypnotizuje - "Another Day". Anglická kritika je však skeptická: Smithove skladateľké schopnosti sú v ostro impresionistickej stručnosti akési cudzie. Príliš chabé, príliš depresívne. Verejnosť sa tak sama sužuje skladateľom, ktorý sa stal umelcom. "Ide len o to, ako sa na album pozeráte. Ak naň nahliadate po emotívnej stránke a odosobníte sa od The Cure, tak ho pochopíte lepšie. Ja som ten album neurobil preto, aby som ním niečo vysvetľoval. Ľudia ho majú počúvať vtedy, keď sa na to budú cítiť. To je všetko. Ide len o ďalšiu ponuku v hudbe. Verím, že väčšina skladieb vôbec nie je slabá. A takto mi to prezentuje aj množstvo ľudí, s ktorými som sa rozprával. Na trhu máte množstvo nahrávok, ktoré depresívne nie sú; hlavne keď ste v určitej nálade, no niektoré majú v sebe viac... príkladom sú tie od Briana Ena. Nemusíte tú hudbu počúvať, to však neznamená, že je tá hudba zlá. Jednoducho to všetko treba lepšie pochopiť. Povedal som im: "ľudia z Enových albumov získajú omnoho viac, ako im on chcel ponúknuť." A oni si pomysleli: "So Smithom to ide parádne dolu vodou." Pokrúti s hlavou. "Myslel som si, že toto skončilo s punkom, ale zdá sa, že to bude ďalší extrém. Jednoducho s ďalším albumom buď čosi dokážete alebo skončíte. A to podľa mňa nie je fér. Kľudne môžeme urobiť päť, či šesť ďalších albumov. Nechcem, aby boli The Cure súdení, kritizovaní, či chválení za tento album. Chcem len povedať, že ten album tu jednoducho je, má čo dočinenia s The Cure, no na druhej strane nereprezentuje všetko, čím sme. Je to všetko len o mojich myšlienkach a pocitoch počas dvoch týždňov." Spýtal som sa ho: "si teraz na turné, takže vlastne neustále reflektuješ na tie dva týždne? To mi príde mierne schizofrenické. Robert odpovedal: "niekedy je toho všetkého na mňa priveľa, a to až tak, že prestanem spievať texty a spievam presne to, čo v daný moment cítim. A tým sa mení aj hudba. Ak pocítim nával agresie, zmením všetko: hudbu, texty, všetko..."

Neviditeľný muž

Robert vraví, že nové skladby sú už iné. Menej osobné, viac o všeobecných pocitoch. "Niekedy sú aj o úplných drobnostiach, ktoré si ľudia ani nevšímajú." Napríklad? "Napríklad taká "The Invisible Man", ktorá bude možno novým singlom." O čom je? "Počkajte si, ale pôjde o ďalšiu alegóriu v štýle "A Forest"... Tentoraz to však nebude o mne. Ja nie som "Neviditeľný muž", keďže som vlastne "imaginárnym chlapcom." A zasmeje sa ešte viac, akoby som si pri tejto nahrávke vedel predstaviť. "Teraz som na turné, ďaleko od domova, ďaleko od všetkého.. je to úľava, pozerať sa na iných, nie na seba." Pokračuje: "Rád pripravujem nahrávky pre ľudí, ako som ja. Kritérium je vždy jediné: páčilo by sa mi to, keby som bol s tými ľuďmi v dave alebo keby som si mal ten album kúpiť?" Chvíľu sa ešte nechal takýmto štýlom konverzácie unášať a potom zafilozofoval: "ale, veď nakoniec vôbec nezáleží na tom, čo je vlastne dôležité, nie?"

Maškaráda

Deinze je stredne veľké mesto v Belgicku, kúsok od Gentu. Má všetko, čo má mať. Vo veľkom športovom centre môžete počuť hudbu mladých modernistov. Predskokanmi večera sú The Passion (pôsobová britská skupina, o ktorej si čosi povieme neskôr) a na prvých priečkach zoznamu umelcov je aj Tom Robinson so svojou novou skupinou Sector 27. A medzi dvoma spomenutými kapelami je aj zlatý klinec večera: The Cure. Štyria sebaistí chalani s pevným presvedčením. Svoj set začali so zdržanlivou "A Reflection" a rezkou "Play For Today". Skladby založené na zvukoch, nie na štruktúre. Bassa a bicie hrajú s takmer elektronickou presnosťou, dopĺňané Smithovou gitarou a klávesami Hartleyho. Všetko to spolu znie veľmi atmosfericky, monotónne a decentne. Spojitosť medzi starými, popovými skladbami ako "Boys Don´t Cry", "Accuracy", "10:15 Saturday Night", "Jumping Someone Else´s Train", "Fire In Cairo" a skladbami z albumu "Seventeen Seconds" je ohromujúca.

Jednou kosou zožala skupina dve úrodné polia. Robert Smith je veľmi dominantný; dokonca má pod kontrolou aj hlasitosť bassy na pódiu. "Spočiatku sme nemali žiaden imidž, možno aj vďaka obalu nášho debutu. Nik nás nepoznal. Museli sme sa ale premôcť a svetu sa ukázať. Síce stále nejasne, ale už sme čosi zo seba ukázali. Obal druhého albumu korešponduje s jeho hudbou. Počas turné s The Banshees som mal so sebou fotoaparát. Urobil som si niekoľko záberov, ktoré som vyvolal. Síce nič nevidno, no napriek tomu sú to veľmi pekné fotky. Pôsobí to ako výsmech voči všetkému, čo bolo o nás napísané. Vtedy som zistil, že pri fotografovaní stromoradia som fotil v pohybe, takže výsledok pôsobí ako tieň kostola. Je to zmes maškarády a v podstate je to to isté ako tie stromy a kostol. Ten obal albumu som navrhol zámerne. Dnes už máme všetko pod vlastnou kontrolou. Bola to moja chyba; bol som príliš lenivý, teraz som na vrchole, je to síce proti mojej povahe, ale funguje to."

Robot

Robert drží v ruke malú vysielačku. Po zemi sa pohybuje robot. Je to v podstate bábka s ovládateľným podvozkom. "Chalani mi to dali k narodeninám," povie. Stlačí tlačítko a bábka sa pohne doľava. "Nazvali ju Robert." Súcitne pritom pokýve hlavou, "No ja ju volám robot."

zdroj: June 1980 - Muziekkrant OOR (Dutch)



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi