Reintegrácia – 10/1990 – 1.časť


S Robertom o futbale, remixoch a strachu


Robert má rád futbal, no nie rap. Takisto nemá rád turné, no má rád tanečnú hudbu, a to až do takej miery, že pripravuje remixový album. The Cure teda fungujú stále a v pláne majú nový štúdiový album. Takže ani na svoju tridsiatku si Robert Smith neužije vytúžený pokoj.

Po mnohých váhavých vyjadreniach a postojoch sa Robert Smith zdá pokojný, vyrovnaný a v dobrej fyzickej kondícií. Mám taký pocit, že má na sebe ten istý veľký sveter (štrikovala ho Mary?), ktorý mal na sebe, keď sme sa stretli po prvýkrát pred viac ako dvoma rokmi. Stále ťažko pochopiteľný a záhadný, no pritom vždy zdvorilý a hlavne precízny pri vysvetľovaní svojich postojov, ktoré skôr šepká. Je päť hodín popoludní, sme v belgickom hoteli, kam sa skupina presídlila pred svojim presunom do oblasti festivalu Werchter. Ako je zvykom, aj na tomto turné majú The Cure svoje maniere: na pódium nevyjdú nikdy skôr ako o jedenástej večer. Tak tomu bolo aj včera v Torhout, kde vystupovali úplne nakoniec. Keď sme na plagátoch videli mená ako Midnight Oil, Bob Dylan, či Sinead O´Conner, vzkrsla nám v hlave otázka. Prečo práve takáto požiadavka? Odpoveď je jednoduchá. To všetko len preto, že všetci členovia The Cure sú vášniví futbaloví fanúšikovia. A ich aktuálne turné prebieha práve v dobe futbalových Majstrovstiev sveta. Je zbytočné po nich chcieť nejakú zmenu. Nesmú vynechať jediný zápas! A zvlášť nie dnes, keď je finále. Keď sa dnes Robert Smith popoludní zobudil, tak zo včerajšej porážky Anglicka s Talianskom nebol vôbec sklamaný.

"Výsledok toho zápasu pre mňa nebol až tak dôležitý. Byť tretí, či štvrtý, to nie je až také dôležité. Nemyslím si, že anglický tím bol hodný účasti vo finále. To by museli dokázať vyradiť Argentínu."

Ako dlho sa zaujímaš o futbal?
"Na futbalové zápasy som začal chodiť s otcom ako sedem ročný. Takto sme spolu chodili až do mojich 15-tich. Dnes už tak často na zápasy nechodím. Niekedy sa vyberiem, keď hrá zápas Anglicko, lenže za posledné roky to nebola žiadna sláva. Videl som ich hrať skvele iba jediný raz, keď hrali proti Brazílií. Na druhej strane si myslím, že na tomto šampionáte si naše mužstvo viedlo naozaj skvele."

Hráš ty sám futbal?
"Strašne zle, ale vždy sa snažíme, aby sa lopta držala pri nás. Keď sme v štúdiu, tak sa vždy snažíme zahrať si futbal pred večerou. Dokonca sme mali vlastný Cure tím. Vždy sme si zahrali s miestnymi technikmi a novinármi... lenže sme s tým už prestali, pretože sa nám moc nedarilo."

Záľuba k futbalu u teba prišla skôr ako záľuba v hudbe?
"To nie, hudbu som určite mal rád skôr ako futbal. Keď som mal maličký, tak mi rodičia spievali piesne. Pochybujem, že by pri mojej kolíske hrávali futbal."

Necítiš nejaký rozpor, že mládež vidíme ako v športe, tak aj v rockovej hudbe?
"Ja osobne nie. Fakt je ten, že ja som z toho profitoval. Mám priateľov ako v športe, tak aj v hudobnej branži. Dopoludnia som hral vo futbalovom tíme a v noci som sa chodil pozerať na rockové kapely do pubu. Ale treba povedať, že čo som opustil školu, tak som s futbalom skončil a menej často som stretával aj futbalistov. Viac priateľov som mal na hudobnom poli, tam som sa mohol vyblázniť, ale nechcel som si medzi tým nejako vyberať. Nie je to jednoduché, keď mládež cíti nejaký nátlak zo strany ostatných. Pre tých, čo hrali futbal som bol jednoducho čudák."

Zaujíma ťa aj nejaký iný šport?
"Nie, nikdy som nebol zapálený pre iný šport, ako pre futbal. Mám síce rád aj americký futbal, ale z iných dôvodov. Viac pre samotnú udalosť, ako pre šport. To je typické pre Ameriku, preto ma to fascinuje. Viete... malá bitka na trávniku... Ale, keď som vyrastal, tak ma celkom oslovil kriket. No na futbale sa mi páči tá jednoduchosť, môžete si ho zahrať kdekoľvek. Stačí lopta, nejaké voľné priestranstvo a môžete hrať. A páči sa mi na tom aj to, že nemusíte byť hneď skvelý v tejto hre, aby ste z nej mali radosť a bavili sa. Je to ako tímová, tak aj individuálna hra. Hra, ktorej zmyslom je zábava, nie víťazstvo. A práve v takomto zmysle by mala byť táto hra podporovaná. Tím v Anglicku, ktorému fandím, rovnako ako môj otec a starší brat, je stále podporovaný, aj z našej strany, hoci takmer nikdy nevyhrali. Inak, ja vyhľadávam veselú zábavu, pocit, že tým chránim nejakú rodinnú tradíciu. Ale mám pocit, že atmosféra okolo futbalu sa mení, a nie práve k lepšiemu."

Chuligáni

Nemáš pocit, že biznis so športovou obuvou môže športu uškodiť, tak ako škodí hudobný biznis samotnej hudbe?
"Aj áno, aj nie. Myslím, že futbal, tak ako hudba, má skvelé talenty, vďaka ktorým zdolá mnohé bariéry, pretože radosť z hry prežije vždy. Nech už biznis škodí akokoľvek, vždy budú ľudia, ktorý chytia nástroje, či lopty, a budú hrať z čistej radosti a zábavy. Vždy budú ľudia, ktorí budú hrať dobrú hudbu alebo hrať skvelý futbal. Vždy bude hudba, či futbal bez myšlienky, že sa vám niekto snaží niečo predať. Pozrite, tu je piáno, ľudia prídu, zahrajú, úplne spontánne a pritom to nemá absolútne nič spoločné s hudobným biznisom. Problém futbalu tkvie len v ľudoch a v ich prístupe k tejto hre. Napr. v Anglicku akoby chodil na futbal zvieratá a nie ľudia. Fakt sa tam niektorí tak chovajú. Tento druh agresie existuje aj v hudbe, atmosféra na niektorých veľkých hudobných festivalov nemá veľmi ďaleko od atmosféry futbalových zápasov."

Ale čo je kuriózne: chuligáni sú v rozpore s obrazom Angličanov v predstavách ľudí.
"To ja zasa mám dojem, že sa s Angličanmi zaobchádza úplne inak ako s ostatnými Európanmi. Sme viac nenávidení. Vraj nie je nič horšie ako banda Angličanov robiacich hluk a neslušne sa chovajúcich. No futbal rozhodne chuligánov nestvoril. Skôr si myslím, že práve futbal ich priťahuje. Pozrite sa na rugby, v ktorom sa viac angažuje fyzická sila a na hracom poli vládne väčšie násilie a pritom tu fenomén chuligánov vôbec neregistrujeme. Ak by nebol futbal, tak by sa ľudia, z ktorých sa stávajú chuligáni, preorientovali na čosi iné. Tu ide o chuť k násiliu, postoj ľudí, ktorí sú súčasťou nejakej skupiny, v tomto smere panuje priam historická neznalosť. K tomuto postoju pridajte britskú tlač, ktorá lavíruje na oboch frontoch, na jednej strane to odsudzujú a na strane druhej cítite akúsi národnú silu uspokojenia, a výsledok je tvrdenie: "Áno, sme najpevnejší národ na svete"... Ak by aj ostatné krajiny zaujali takýto postoj, tak by sme bez problémov dostali ponuku na usporiadanie šampionátu aj napriek tomu, že sme krajina odsudzovaná práve za zlé chovanie fanúšikov na majstrovstvách sveta."

V minulom roku si sa vyjadril, že končíš s koncertami, ako to vnímaš dnes?
"Povedal som, že viac na turné nevyrazím. A stále to platí. Dokonca aj to, čo robím teraz, 12 koncertov po sebe, aj to sa mi zdá príliš dlho. Naposledy sme v Európe strávili 13 týždňov, to už bolo príliš. Začínal sa zo mňa stávať zombie. Priveľa pijete, priveľa fajčíte, málo spíte a hlavne príliš rýchlo zabúdate na to, že už nemáte 20. Príliš dlhé turné sa nakoniec vždy zvrtne na psychiatrickú liečebňu. Hráte koncerty, na ktorých vám vôbec nezáleží a to vôbec nie je dobré. A hlavne je to všetko príliš intímne. Neznášal som osobnosť, ktorá sa zo mňa stávala. Sám seba som prekvapoval svojimi reakciami, postojmi, ktoré ak by som pozoroval u niekoho iného, by ma vedeli pekne znechutiť. Vám to možno príde bláznivé, ale musím priznať, že to, čo som prehlásil, že som sa cítil skvele na pódiu pred miliónmi ľudí, vôbec nebola pravda. Ja som totiž vtedy začal akceptovať situácie, ktoré sú v podstate nereálne, ako normálne. Byť v centre pozornosti, byť milovaný, je fakt zlé."

"Nikdy som nebol vášnivo zanietený pre niečo iné, ako pre futbal."

>> pokračovanie



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi