Piatok v Chicagu - 1992 - 1.časť


Na ceste s The Cure z Chicaga do Toronta


"Pozri. Nie, tam! Vidíš, prizval som ťa do tejto hry. A rád by som, aby si si zahral."
Tvár - totálna machuľa rúžu, omeleta gélu na hlave... to všetko som doteraz videl iba na obálkach časopisov, prípadne na televíznej obrazovke a, musím sa priznať, na stenách v mojej izbe, keď som dospieval. A to všetko je teraz odo mňa vzdialené len zopár centimetrov. Sme v šatni, v zákulisí The World - skromne nazvanej novej arény, vzdialenej od Chicaga asi hodinu a pol jazdy autom, kde The Cure práve odohrali užasnú šou pred zrakmi 15 000 ľudí. Som doslova natlačený medzi Robertom Smithom a dlhoročným bassákom kapely Simonom Gallupom na gauči z čiernej kože. Niekomu by to mohlo však pripadať veľmi komfortné. "Pozri tam, na stôl."

Zatiaľ čo sa ma Gallup vypytoval na zopár priateľov v kancelárií Melody Maker, Smith sa pokúšal zaranžovať celú kopu výtlačkov MM na vyleštenom čiernom stole pred nami. Z miesta, kde sme sedeli, mi jeho činnosť veľmi zmysel nedávala, no od momentu, ako sme sa zišli som hľadal námet pre názov tohto príbehu a zdalo sa mi, že jemu to prišlo prenáramne vtipné. Prikývol som, usmial sa a želal si, aby som nepôsobil až tak decentne.

"Tak," pokračuje Smith. "čo potrebuješ urobiť teraz - a snaž sa vážne sústrediť - je posunúť tento červený a položiť ho na vrch tak," urobí pauzu kvôli zdôrazneniu, "aby si sa ostatných ani nedotkol."

Aha. Tu treba podotknúť, že Smith je opitý. A to priam hrdinsky, nakoniec, takýto nerozlúštiteľný rébus môže vymyslieť iba vyšinutá myseľ... treba však povedať, že inak som to z jeho strany ani nevnímal, veď čo sa týka jeho slov, niekedy som ani nemal poňatia, čo mi hovoril. Otočil som sa ku Gallupovi v nádeji, že my s tým pomôže, no ten mal hlavu v dlaniach, mučil sa vlastnými myšlienkami a bolo na ňom evidentne vidieť, že nechce byť rušený. Som na to teda úplne sám.

"No tááák!" povie Smith. "Ja čakám!"
Premýšľam, či niekde v tmavom kúte nečučí starý bradatý bláznivý profesor, pokrytý storočnými pavučinami a potichu hundre nejakú francúzsku, či latinskú frázu ako "strach z vykonania niečoho absolútne nenapraviteľného jedného dospievajúceho jedinca voči druhému, ktorí sa z nejakého dôvodu stretli pred piatimi minútami, nedokážete ani kontrolovať, dokonca ani pochopiť." Pevne teda uchopím tú červenú hlúposť a pretlačením cez ostatné to položím na vrch, tak ako s Smith prial. Posadím sa späť a snažím sa s trochou nonšalantnosti tváriť triumfálne. Nastáva zopár sekúnd absolútneho ticha prerušovaného iba Gallupovým hundraním. "Správne," povie Smith a svoj prst ponorí do tej kopy časopisov. "No... dobre. Tak sa mi zdá, že to musím urobiť ešte trochu zložitejšie."

Inak, bývam v hoteli Claridge, v Chicagu, je to vlastne zrenovovaný terasovitý dom, ktorého haly tvoria presklené miestnosti plné antických vecí. Je zábavné, že takýto hotel je preslávený svoj obrým limuzínovým parkom a konkrétne náš šofér má skutočne extra zmysel pre humor, zvlášť, keď sa spýtam na to, čo vlastne robí: "No, to ja vlastne ani neviem, jednoducho len tak jazdím a kážu mi, aby som ľuďom kýval." Vrátil som sa späť do hotela, zapol telku, v ktorej bežala ďalšia časť tej preslávenej mydlovej opery s názvom "90210". Táto konkrétna časť sa točila okolo navonok normálnej, vcelku peknej a až otravne cieľavedomej mladej dámy, ktorá sa v snahe zabiť predávkovala tabletkami. Producent seriálu má zrejme úplne jasnú predstavu, čo je zdrojom mučivých myšlienok dnešnej mládeže, nad jej posteľou totiž na stene visel plagát The Cure.

No ale konečne je rozhodnuté. Po niekoľkých hodinách pitia a ohovárania všetkých prítomných, sa The Cure rozhodli, že zoberú mňa, ako aj fotografa Stephena Sweeta, ich autobusom do Chicaga. Zatiaľ čo sme sa ukladali na tých zopár gaučov, personál The Cure sa dal do práce. Jednoducho všetko čo okolo seba našli, mimo živých bytostí, ukladali do veľkých leteckých prepravných kufrov. Niekto zbalil aj cd Alex Harvey Band, ktoré hralo príšerne nahlas v momente, ako som prišiel do ich šatne. "To sa mi vážne páčilo...." zaprotestoval polohlasne Smith. "Niekto to dnes večer šmaril na pódiu..." Stíchne, opatrne sa porozhliadne po miestnosti a následne s čudesnými grimasami naznačuje, ako mu Alex Harvey pripomína jeho manželku, Mary, a ako sa raz čosi stalo jeho bratovi a akejsi Francúzske, čomu som už absolútne nerozumel.

Medzitým Gallup do seba hádže zbytky nedojedených chipsov a po chvíli trafia do najbližších cieľov - prázdne šálky a časáky z kopy Melody Makerov, ktorú postavil Robert. Jedna rana sa ušla aj šéfovi Fiction, Chrisovi Parrymu. Po chvíli ho jeden z ochránkárov však v tejto zábavnej činnosti zastavil. Smith má inú zábavku. Vála sa po zemi vo wrestlingovom štýle s ďalším ochrankárom. Ťažko povedať, či to myslia vážne alebo ide o srandu. Po chvíli je však evidentné, že ochrankár je na tom lepšie, keďže Smith horko ťažko zdvíha ruku na znak, že je porazený (teda, Smith je celkom väzba, ale zrejme nemá správny odhad. Ten chlapík, čo ho porazil, má ruky hrubé ako moje telo a pôsobí tak, že by bol schopný potlačiť aj 747-čku). Zopár bedňákov sa od nás oddelilo a organizujú presun do autobusu. Po tom, čo sme opustili arénu sa za naším busom zaradilo asi dvanásť áut a vyrazili sme v kolóne po tmavej ceste do mesta.

Ako sa dalo očakávať, autobus je komfortne vybavený, určite pamätá niekoľkých milionárov, no teraz si ho užíva kapela, ktorej spevák má patologický strach z lietania (Atlantik dokonca preplávali na QE II). Vpredu je konferenčná miestnosť, vzadu kuchynka a toalety, samozrejme nechýbajú dva televízory, video a nevyhnutná stereo súprava, ktorá je schopná prehrať doslova všetko. Dnes večer si však vybrali niečo iné, ako by sa od nich očakávalo, čím zahmlievajú svoju reputáciu: "Hot Love" od T-Rex, "Didn't Know I Loved You Till I Saw You Rock'N'Roll" od Garryho Glittera a trochu prekvapivo "State Of Nation" od New Order, s ktorými sa navzájom obviňujú z vykrádania bassových partov.

Samozrejme, že Smith sa pohybuje kompletne po všetkých priestoroch, pod lakťami neustále prenáša ďalšie a ďalšie pivá, spieva, vlastne prehlušuje "Chirpy Chirpy Cheep Cheep" od Middle Of The Road, ono to ani nie je spev, skôr akýsi hukot, ktorý sa prelína do skuvíňania. Z dôvodu známeho len jemu samému mi zviaže dohromady šnúrky mojich topánok, no vzápätí Gallup, bez akéhokoľvek vyprovokovania oznámi nahlas celej osádke:
"Asi budem variť, ja osobne!!!" zreve na celý autobus. Nik však tomu nevenoval zvláštnu pozornosť.
"Povedal som," otočí sa k Sweetovi. "že budem variť, viem variť!!!"
"No, o tom vôbec nepochybujem," odpovie Sweet a snaží sa pozorne vnímať všetok ten masaker, čo sa okolo nás rozpútal. "Som jeden z najlepších," pokračuje Gallup a so zakolísaním sa autobusu na chvíľu stratí rovnováhu. "A teraz vám to dokážem. Všetkým. Vám ľudkovia, ukážem vám, kto je tu šéf!"

Gallup sa priblížil ku sporáku a začal zhromažďovať ingrediencie. Nejaké bylinky, pridal do toho štedrú dávku Worcestershirovej omáčky, z ktorej pár kvapiek vystreklo aj na plece môjho kabáta, no a celé to má byť akési velšské jedlo. Medzitým sa Smith prediera cezo mňa ku stolu, zachytáva sa o moje vlasy a opäť vyrýva do toho statného ochrankára, ktorý má zrejme v popise práce, okrem ochrany, uvedenú aj funkciu boxovacieho vreca.
Gallupovo kulinárske umenie sa blíži do záverečnej fázy. Aranžuje jedlo na papierové taniere a so zle rozumiteľným výkrikom v štýle "Ta-Dáááá" schmatne Smitha za plece a prezentuje mu svoj výtvor, zatiaľ čo očividne zabudol na to, na koho sa snažil urobiť dojem v prvom rade. Smith akoby sa prepol do iného režimu, vzal od Gallupa tanier, rýchlym pohľadom skontroloval jeho obsah, vybuchol v záchvate maniakálneho smiechu, šmaril tanier naprieč celým autobusom a skončilo to celé na okne nad Porlom Thompsonom, ktorý si tam v tichosti čosi čítal.
"Choďte do riti," zamrmle si bez toho, aby sa na to všetko pozrel a čítal si ďalej.

Album "Wish", ku ktorému The Cure robia práve teraz v Spojených štátoch turné, odpálil svoj pobyt v American Billboard Chart na druhej pozícií. Bohužiaľ, Def Leppard sa mu poraziť nepodarilo. Robert Smith však vyhlasuje, že toto ho vôbec netrápil. Neverím, že to tak je naozaj.

Pred hotelom na brehu Michiganského jazera, kde sú The Cure ubytovaní, čaká na skupinu obrovský dav fanúšikov. Samozrejme, toto sa deje všade, kam The Cure zavítajú, lenže chicagskí fanúšikovia majú zrejme najväčšie šťastie - samozrejme to vždy záleží vždy od toho, aká je skupina priateľská a akú má po koncerte náladu, pretože obyčajne sa vyšle autobus prázdny a kapela sa do hotela presunie anonymne v minibusoch so zatienenými sklami.
Časový harmonogram však v takomto prípade má svoje jasné pravidlá: najprv z busu vystúpia dvaja ochrankári, čím sa naznačí, že za malú chvíľu vystúpi samotná kapela, rozdá zopár autogramov, prípadne prehodí s prítomnými zopár slov... lenže dnes sú všetci príšerne unavení, ráno musia veľmi skoro vstávať a vyraziť na ďalšiu cestu (no teraz Gallup so Smithom akoby tancovali valčík, zavesený jeden do druhého motajúc sa po celom autobuse a každý z nich si hundre čosi iné). Ochranka vytvorila medzi autobusom a davom bezpečný koridor na presun do hotela a ním z autobusu ráznym krokom vykročili Porl Thompson, bubeník Boris Williams a gitarista/klávesák Perry Bamonte. Cestou podpisujú tričká, podávajú ruky a vymieňajú si s fanúšikmi darčeky. Po chvíli sa rad zasa vyrovná a z autobusu vystupujú Simon s Robertom. Držia sa za ruky a hanblivo sa usmievajú, ako deti, ktoré sú hrdými rodičmi predstavené svojim známym.

Smithovi trvalo celú pol hodinu, kým sa dostal do hotela. Väčšina fanúšikov je nadšená a vzrušená, hoci sa v dave nájde zopár jedincov, ktorí sú ním až nezdravo posadnutí. Nakoniec skončia traja z nich na zemi v slzách a ťazkých vzdychoch, no je medzi nimi niekto, koho už Smith kedysi videl - to "dieťa" je o čosi menšie a chudšie ako Smith, no vo všetkých ostatných detailoch vyzerá presne ako on, počnúc obrými bielymi teniskami, cez neforemné čierne tričko, k smrti vyblednutú tvár, rozmazaný rúž na perách, až po priam hurónsky strapatý účes. Desivé na tom bolo, že to "dieťa" zo seba nevydalo ani slovo, len s priblblým výrazom v tvári hľadelo na Smitha a na tvári sa mu zjavil zamilovaný úsmev. "Pozrite...," začne komunikáciu Robert a utrie si oči. "Teda..."
Jeden z ochrankárov zpozornie a automatický Roberta odstrčí nabok.

Ďalšie bezprízorné dieťa, ktoré ma videlo vystupovať z busu pre Smithom, podíde ku mne a žiada odo mňa plagát k turné "Wish" a môj podpis.
No, ale ja ku skupine nepatrím.
"No áno, ale poznáte ich."
Hej, stretol som sa s nimi asi pred hodinou a som si stopercentne istý, že ráno si to ani nebudú pamätať. Takže sa to asi nepočíta.
"Ale no tak, prosím ..."
Tak so vzal pero a napísal: S láskou Andrew z Melody Maker. Vychádza v každú stredu, stále ze 65p.

>> pokračovanie



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi