Exkluzívne so Simonom a Lolom - 04/1987


Rozhovor pre brazílsky fanzine Gass


The Cure v Belo Horizonte. Verili by ste tomu? Pretlačil som sa do haly hotela Real Palace, kam sa kapela po príchode z Ria usadila. Sedím vedľa fotografky Fabiany Figueireda a čakáme novinára Jean-Yves de Neufvilla z Bizz Magazine, aby sme sa pokúsili o nemožné - o rozhovor s Lawrencem Tolhurstom a Simonom Galllupom pre magazín Gass.

Od prvej chvíle sa vzdávam akéhokoľvek kontaktu s Robertom Smithom. Očividný dôvod. Ako gitarista a spevák je najznámejší člen The Cure a očividne bude prenasledovaný fanúšikmi, novinármi, obdivovateľmi a čudákmi, ktorí sa snažia iba otravovať život hocakej celebrite, ktorá príde do Brazílie. Môj odhad bol správny. Takže neváham zamerať sa na ďalší cieľ: Simon je známy ako najlepší kamoš "šialeného Boba" a Lawrence je zasa jediný z pôvodných členov kapely, takže môže ponúknuť zaujímavé historky. Teraz už chýba jediná najdôležitejšia vec - urobiť všetko preto, aby som sa s nimi rozprával.

Bolo už 10 hodín večer, keď ma Jean-Yves predstavil Robertovi Stephensonov z Fiction, celkom zhovorčivý Ír. Spozornel, keď som mu spomenul, že som editorom fanzinu a prompte mu dal do rúk niekoľko vydaní. V sekunde zmizol do reštaurácie, aj s mojím "darčekom". Pár sekúnd na tom sa mi o dverách do reštaurácie naskytol príjemný pohľad. Stáli tam všetci z The Cure, okrem Roberta (ten celú noc trčal zamknutý vo svojej izbe), a tí počas spokojnej večere si prezerali Gass s očividnou zaujatosťou. Držal som si palce.

Jean-Yves ku mne pristúpil a povedal, že Simonovi a Lawrencemu sa fanzin veľmi páči a sú ochotní mi zodpovedať všetky moje otázky. Po rozpakoch, ktoré im spôsobila tlačovka v Riu, bola ich ochota väčšia, ako som očakával. Ten pocit, ktorý ma ovládol bol neopísateľný.

Fabiana trávila svoj čas medzi toaletou a lekárňou, mala bolesti hlavy, studený pot a nízky krvný tlak... minúty sa vliekli ako storočia, kým som si všimol, ako Lawrence opúšťa reštauráciu a pozrel na mňa. Čas nastal.

Zasadli sme v bare, pri červenom víne a ja som si uvedomil, že sedím oproti Lawrencovi "Lolovi" Tolhurstovi, multiinštrumentalistovi a strážcovi všetkého, čo skupina reprezentuje. Ako rozhovor napredoval, postupne vychádzal na povrch jeho temperament, jemná a vrúcna osobnosť, ktorá permanentne zmieňovala ostatných členov kapely. S krátkym účesom, výrečnými gestami a ovládaným hlasom Lol takisto dokazuje, že má silnú pečeň, pretože okrem vína si dopraje aj caipirinhu a zopár pív.

Simon sa k nám pripojil neskôr. Na prvý pohľad pôsobí neúctivo a smiešne, ale zrejme musí byť najhanblivejší zo všetkých v skupine. Počas odpovedí dosť koktal, hlavu klonil stále k zemi, v kresle sa očividne cítil nepohodlne, hlavne pri hľadaní najvhodnejších slov.

Celý rozhovor sme začali okolo polnoci a skončili asi o druhej ráno. Obaja boli milí, snažiac prezentovať čo najpriamočiarejší pohľad na veci. Nadobudol som dojem, že sa ku svojej práci stavajú absolútne poctivo a s nefalšovanou radosťou. Prekvapila ma ich otvorenosť, prístupnosť a hlavne rešpekt, aký prechovávali k nášmu fanzinu. Lawrence so mnou dokonca diskutoval o úlohe nezávislej novinárčiny v Brazílií a Európe. Škoda, že niektoré z našich miestnych popových hviezd nemali možnosť počuť týchto dvoch skúsených HUDOBNÍKOV, ako na vrchole svojej kariéry konverzujú s veľkou dávkou poctivosti a jednoduchosti. Na tento rozhovor tak skoro nezabudnem.

Arthur G. Couto Duarte

*N. Jacira: Hlúpy a grotestný chlapík menom Antônio Carlos Miguel, ktorý bohužiaľ ako reportér naozaj pracuje pre Bizz magazín, položil túto otázku: "Robert, rád by som vedel, kto je Mary, Simon alebo Lawrence." Napriek zúfalému pokusu brazílskeho prekladateľa, tento zostal radšej ticho, The Cure samozrejme pochopili význam otázky a opustili miestnosť. Okamžite zrušili aj tlačovú konferenciu v Sao Paulo. Spomenutý chlapík bol veľmi skoro na to prepustený :)


Kedy a kde ste sa stretli? Počul som, že ty, Michael Dempsey a Robert Smith ste pôsobili predtým v skupine Malice.
Lol:
To bol náš prvý názov; chodili sme spolu do školy, do jednej triedy. V škole sme mali aj koncerty, ale nemali sme pre našu skupinu názov. Potom nám napadlo Malice, ale len pre ten koncert. Ak by sme si ten názov ponechali, tak by sa na nás viac už nik neprišiel pozrieť...

Ako ten vlastne vznikol názov "The Cure" a kto patril k prvým členom skupiny?
Lol:
Keď sme si zvolili náš názov, tak už bola skupina známa pod menom "The EasyCure", vlastne to bola odvolávka na verš jednej skladby, ktorú som napísal. Skupinu vtedy tvorili Robert, Michael, Porl Thompson a ja. Porl potom odišiel a my sme sa rozhodli skupinu premenovať, vypustili sme z názvu "the easy". To bolo niekedy v 1976 alebo 1977-om.

Váš debut "Three Imaginary Boys" bol vydaný už v roku 1979...
Lol:
Myslím, že hej.

Pred nahrávaním albumu "17 Seconds" bol Michael nahradený Simonom Gallupom. Prečo vlastne Michael odišiel?
Lol:
Mali sme za sebou debut a nejako prirodzene prišli nápady na nahratie druhého albumu, no zdalo sa, že to Michaela veľmi nezaujímalo. Ale mám ho v pamäti evidovaného ako šťastného chalana... skôr si myslím, že tam bol osobnostný konflikt medzi ním a Robertom. Nemali toho veľa spoločného; Michael bol v skupine hlavne preto, že sa objavil v pravý čas, ako aj preto, že bol jediný, ktorý mal na začiatku jasnú predstavu, čo robiť. Nešlo v podstate o nič vážne, jednoducho sám seba už v pozícií, akej bol, už vidieť nechcel.

Vaše nahrávky zo začiatku 80-tych rokov majú pochmúrnu atmosféru, priam strašidelnú. Ako ste to vtedy vlastne vnímali? Čo ste vlastne chceli textami albumov "Faith" a "Pornography" vyjadriť?
Lol:
V čase nahrávania týchto albumov sme na tom neboli práve najlepšie, pred začatím nahrávania "Faith" sme si mysleli, že pôjde o ľahší, popovo ladený album, no mnoho vecí pracovalo proti nám. Počas nahrávania mi zomrela mama, Robertovi zasa stará mama... začali sme komponovať, a poznačené našimi náladami sa skladby premenili na smutné záležitosti.

No myslím, že niektoré záležitosti z "Pornography" sú viac plné hnevu ako smútku, nie depresie, skôr smútku. Keď sme album pripravovali, tak tvorili texty a hudba, akési útržky z denníka života; vždy sme do textov vkladali naše pocity a emócie. Snažili sme sa však tomuto kruhu vyhnúť, pretože potom by sme si osvojili rovnaké úlohy ako politici.

Človek pri čítaní textov tohto albumu nadobudne pocit, že bolesť je východiskom, mám radosť, že ste nad tým ani neuvažovali...
Lol:
Absolútne nie! To prišlo nejako prirodzene, a práve preto sme si na konci turné dali ako skupina pauzu. Ten album dokonale reprezentuje etapu života každého z nás. Časom sme však prišli na to, že sme dosiahli akýsi pomyslený koniec, viac chaotickejšie to totiž vtedy už byť nemohlo. Vtedy, pri nahrávaní "Pornography" sa nik z vedenia nahrávacej spoločnosti ani neobťažovali prísť do štúdia, to čo sa v ňom totiž odohrávalo, to bolo čisté šialenstvo! Zriedkakedy sme videli denné svetlo, celé dni sme strávili nahrávaním a len nahrávaním... dalo by sa to prirovnať odkazu "Faith", ovládali nás pocity straty a smrti. Dve zo skladieb, ktoré sme skomponovali, sme dokonca ani nezaradili na album, pretože nám prišli až príliš optimistické, čo našim pocitom vôbec nezodpovedalo. Ako som spomenul, nálada nahrávacích sedení sa dala prirovnať k duševnej chorobe. Nespali sme, s nikým sme sa nerozprávali. Bolo úplne očividné, kam to všetko povedie.

Po "Pornography" sa skupina zredukovala na duo: ty a Robert. Začali ste produkovať viac prístupnejšie veci, popovejšie... single ako "The Walk" a "The Lovecats"... ako k tejto zmene vlastne prišlo?
Lol:
Rozhodli sme sa, že by sme nemali byť po "Pornography" ničím obmedzovaní. Sami seba sme sa spýtali, "čo by sme radi vlastne robili?". Po celý život sme popové záležitosti nepočúvali a v tej dobe nám prišlo priam dokonale vhodné zmeniť náš imidž, ako to, ako nás ľudia vnímali. Totiž, vtedy sme sa dostali do polohy, kedy ste The Cure mali radi iba ak ste boli mučeníkom, s hlavou plnou temných myšlienok. Chceli sme jednoducho poznať, či nás budú ľudia schopní akceptovať aj ako úplne normálne ľudské bytosti. Ľudia a hlavne kritika nás vtedy určitým spôsobom zaškatuľkovali a aj preto sme sa rozhodli pre zmenu.

Nebolo to aj z dôvodu akejsi vašej zábavy?
Lol:
Ale áno, hlavne sme si chceli urobiť pauzu. Ak nemáte radi to, čo robíte, ak máte z toho nepríjemný pocit, tak nie je žiaden dôvod v tom zotrvať. Mnoho skupín zabíja celé roky hraním a robením vecí, ktoré sa im vôbec nepáčia. Snažia sa iba o jediné, "urobiť veci dobre", lenže to, čo vytvoria nemá vôbec šťavu, prípadne im vôbec nejde o to, aby ľudia na nich zmenili pohľad, či názor. Vždy sme sa snažili mať z našej práce zábavu, lenže pokiaľ robíte to isté celé dni, či nebodaj roky, tak to veľmi nejde, a myslím, že tak to funguje u kohokoľvek. A to bol ďalší dôvod na zmenu, s imidžom The Cure sme chceli skoncovať.

A nešlo skôr o znovuzískanie duševného zdravia?
Lol:
Áno, hlavne preto, že vtedy nám veľmi hrozilo, že začneme samých seba brať až príliš vážne. Množstvo ľudí nás postavilo na piedestál a ak si v takomto stave nezachováte aspoň kúsok ľudskosti, tak stratíte schopnosť urobiť čokoľvek pravdivé. A hoci je poctivosť trochu lstivý výraz, presne také čosi sme hľadali: byť úprimní sami k sebe a k ostatným. Myslím, že to je presne to, čo majú ľudia na The Cure radi, vedia, že ich neberieme na ľahkú váhu; zdá sa, má mnoho skupín zastáva názor, že keď ste súčasťou skupiny, tak ste od ostatných čímsi odlišný. Lenže nie ste. Ste vlastne len hlasom ľudí, ktorí vnímajú veci rovnako ako vy

Simon, ty pôsobíš v skupine takmer od začiatku, ale v roku 1982 si odišiel. Pamätám si na článok v magazíne The Face, kde písali, že si "potajomky" zmizol...
Simon:
Heh, ale ja som bol zo skupiny vyhodený. Môžete napísať, že som zmizol, lenže ja s Lolom a Robertom sme sa o mojom odchode rozprávali... Dnes musím priznať, že to so mnou nebolo vtedy ľahké. Boli to časy plné bolesti a ja som na tom psychologicky tiež nebol najlepšie...

Dlhé turné s tým malo tiež čo dočinenia; všetko bolo až príliš intenzívne, všetky tie skladby som hral s absolútnym presvedčením, veril som im a to ma poznačilo. Dnes, pri pohľade späť, sa za to nenávidím, bol som odporný. Ak by som sa dnes stretol s osobou, akou som bol vtedy, tak by som ňou opovrhoval. Bol som hajzel.

Lol: čo bolo bolo... sme starší a dnes je dôležité to, ako sme na tom teraz, spolu, ako priatelia.

Simon: je vzácnosťou, že sa do skupiny vráti niekto, kto od nej odišiel.

Bol si sa pozrieť na nejaký koncert The Cure v období, kedy si bol odlúčený?
Simon:
Ešte predtým, ako som sa k nim po prvýkrát pripojil, som sa na nich chodil pozerať každú sobotu večer. Boli najlepšou kapelou v oblasti, kde sme bývali. Ale po roku 1982, kedy som odišiel, som sa na nich bol pozrieť na koncerte v Hammersmith Odeon a bol to pekne nepríjemný pocit, nebyť s nimi na pódiu. Boli naozaj skvelí. Vtedy hrali po prvýkrát v naozaj veľkej hale. No na druhej strane to bol celkom fajn pocit, byť v publiku. Na mojom poste hral niekto iný (Phil Thornalley). Bol síce dobrým hudobníkom, ale nebol proste "kjurák", viac by pasoval k Duran Duran...

V rovnakom čase sa Robert opäť pripojil k Siouxsie And The Banshess a so Stevenom Severinom urobili projekt The Glove.
Lol:
To ma nikdy netrápilo. Ide o to, že my sme úspech nikdy nebrali ako nejakú métu. Pomáhali sme si sami a viac sa sústredili na naše pocity, ako na niečo iné. Jediným spôsobom vyjadrenia našich pocitov sa stala hudba. Vyrastali sme v malom, veľmi drsnom a zastrčenom mestečku, kúsok od Londýna. Miestne decká vždy lamentovali, ale nikdy si nedali sami sebe šancu, aby niečo dokázali. Aby sme sa zbavili tohto syndrómu, tak sme začali s The Cure. Takže, aj keď bol vtedy Robert s The Banshees, tak som vždy vedel, v hĺbke srdca som si bol istý, že aj tak chce mať svoju vlastnú skupinu, pretože oni jeho skupinou neboli, oni mali svoju vlastnú históriu. Na druhej strane, ja som sa venoval produkcií iných kapiel. Pre The Cure to bolo vlastne prospešné, pretože ak by sme pokračovali, boli by sme bez nápadov, boli príliš unavení a postavení tvárou tvár k definitívnemu koncu.

Takže, po určitej dobe sme si povedali, "tak dobre, rozbehnime zasa starých dobrých The Cure." A bolo to naozaj vzrušujúce, smiali sme sa, bolo to čosi nové, svieže a niečo, čo pretrváva. Inak by to nemalo význam. Už nemôžeme byť úspešnejší, ako sme teraz, ale robili sme si veci po svojom.

Spomenul si, že v rokoch 1982 - 1983 si pôsobil ako producent a ja si pamätám, že si spolupracoval s And Also The Trees. Uspokojovalo ťa to? Lol: Niekedy...

Chcel by si produkovať nové kapely?
Lol:
S Trees sa pracovalo skvele; ja som im vypomáhal hlavne v štúdiu, ukázal, ako veci hlavne fungujú, ale veľmi som im do toho rozprávať nechcel a hlavne nechcel meniť ich pôvodné nápady. Na zopár skladieb som im povedal svoj názor, hral s nimi na zopár nástrojoch, urobil zopár vecí, ale vždy s myšlienkou neovplyvňovať ich nápady. Chcel som ich len povzbudzovať v práci, aby mohli uznať, "áno, už to mám!!!"... viem si predstaviť urobiť také čosi znova, lenže teraz na to niet času, a okrem toho, nie je zasa veľa kapiel, ktoré sa mi páčia.

Ako vnímaš africký trend, ktorý do hudby vniesli Stewart Copeland (Police) a Paul Simon?
Simon:
Príde mi to falošné. Africká hudba je tu odjakživa, každá krajina na svete má predsa svoju hudbu. Toto fičalo v Anglicku pred piatimi rokmi... Africká hudba je úžasná, rovnako ako írske, či anglické folkové skladby...

A nemohla by táto pozornosť venované africkej hudbe trochu osviežiť hudbu európsku?
Simon:
To neviem, skôr by sa to mohlo týkať samotného Paula Simona. No sú tu zasa ľudia, ktorý s etnickou hudbou pracujú veľmi zaujímavým spôsobom, ako Peter Gabriel, či Kate Bush. To už podvod nie je, oni sú svojim zvukom naozaj zaujímaví, ale Paul Simon, úprimne, myslím, že je úplne príšerný.

Album "The Top" sa na brazílsky trh dostal až počas vášho tamojšieho turné (1987). Ako ho vnímate dnes, tri roky po jeho vydaní?
Lol:
"The Top" bol s ničím nesúvisiaci album. Bol to náš prvý album po "Pornography", dokonca ani skupinu sme nemali tak zomknutú, ako máme dnes. Boli tam vlastne všetci, okrem Borisa, ten sa k nám pridal pred dvoma rokmi. Ten ku nám totálne zapadol, mal podobné nápady, rovnakú osobnosť a skvele hral, čo nám pomohlo, ale samozrejme to nebolo kvôli tomu, to by s nami hrať nemohol. Takže, pri nahrávaní taká súdržnosť nebola. Bol s nami Andy Anderson, celkom príjemný chlapík, ale osobnostne k nám nepasoval a myslím, že keď od nás odišiel, tak sa mu uľavilo.

Myslím, že to všetko sa prejavilo na tom albume, ani zvukovo nebol veľmi jednotný. Nie je práve najlepším obrazom kapely, ako album nový ("Kiss Me Kiss Me Kiss Me"), na ktorý prispel každý svojimi nápadmi, čoho výsledkom je veľmi rozmanitý album, viac ucelený. Niekedy, ako pri nahrávaní "The Top", sa veľmi ťažko hľadá svetlo na konci tunela, prípadne sa ťažko uvedomovalo, že je mnoho spôsobov, ako nahrať album.

Na "The Top" sa nedá nevšimnúť rastúci záujem o psychedéliu, dokonca už zo samotného obalu. Kde to má korene?
Lol:
Pre mňa osobne psychedélia veľký význam nemá, myslím, že takýto postoj k tomu majú aj Robert so Simonom. K tomuto druhu hudby sme sa dostali cez našich starších bratov. Oni tým doslova žijú, takže nás nejako "podprahovo" ovplyvnili. Nemyslím si, že rock musí byť o plagiátorstve, ale povedzme, že môže byť aj odvodeninou, pretože dnes niečo počujete a ovplyvní vás to možno aj o nejaký desať rokov neskôr...

Kapely ako Siouxsie, či Echoes And The Bunnymen, hrajú na koncertoch bežne aj coververzie. Nepremýšľali ste o niečom podobnom?
Simon:
Na našom debute nájdete "Foxy Lady" od Jimiho Hendrixa... ale myslím, že my coververzie vôbec nepotrebujeme. Väčšinou zastávam názor, že k takému čosi sa skupina uchýli vtedy, keď nedokážu skomponovať vlastné dobré skladby. Môže to síce vyznieť arogantne, ale to je naozaj môj názor.

"The Top" bol prvým albumom, ktorý vám produkoval Dave Allen. Čo nám viete povedať o jeho práci?
Lol:
Spoznali sme ho cez nášho manažéra, ktorý nám prezradil, že jeho spôsob práce je podobný tomu nášmu. Dave pracuje podobne ako režisér Tim Pope, je veľmi neúctivý a rock neberie príliš vážne. Ak by neprodukoval, tak by s nami určite hral, pretože sme si s ním po osobnostnej stránke dosť rozumeli. A takto nejak mimochodom pracujeme. Poznáme ľudí, ktorí nadlho odišli do Brazílie, no pritom s nami zotrvali v priateľstve, pretože pre nás je priateľstvo viac ako nejaké schopnosti. Tým nechcem povedať, že Dave a Tim nie sú talentovaní, ale, ak by medzi nami nevzniklo priateľstvo, tak by nevzniklo nič.

Počnúc singlom "Inbetween Days" pritiahli k sebe The Cure ešte väčšie publikum, tu v Brazílií sa dokonca predalo viac ako 200 000 kópií albumu "Standing On The Beach", čo má vzhľadom na naše pomery ohromný význam. Ako znášate úspech?
Lol:
S pocitom úspechu sa žije naozaj ťažko, pretože my sme tí poslední ľudia, čo by také čosi poznali. Je to dosť ťažká predstava, že by sme tu (v Brazílií) boli úspešní, na druhej strane je celkom fajn sem prísť po 10 rokoch aktívneho hrania a postaviť sa pred úplne odlišné publikum. Ale hlboko v sebe cítim, že nás tu ľudia majú radi. Keď ste v Londýne alebo v New Yorku, tak si môžete len namýšľať, ako veci fungujú za hranicami, na to, aby ste zistili, ako to je naozaj, sa musíte na dané miesto vybrať. Je dosť čudné merať úspech iba na základe nejakých čísiel, je to úplne iné, keď niekam prídete a vidíte reakcie publika. Musím povedať, že po našom prvom tunajšom koncerte (Porto Alegre) nás tu majú ľudia naozaj radi a je to naozaj skvelý pocit.

Mnoho ľudí nechápe význam obalu "Standing On A Beach". Ja sám to vnímam ako akýsi druh provokácie...
Lol:
No, nie je to nič také. Ten starý pán na obale albumu zomrel pár týždňov po fotografovaní. Smiešne... možno je to prekliatie. Názov albumu je odkazom na verš zo skladby "Killing An Arab", takže, aby sme to ešte viac skomplikovali, tak sme prišli s nápadom dotiahnuť chlapíka na pláž, no musel to byť typický Angličan. Ešte pred vydaním albumu sa spomenutá skladba stretla s dosť veľkými problémami v Spojených štátoch; ľudia si totiž nesprávne vysvetľovali význam skladby. Tak sme sa rozhodli, že ju budeme hrať s menším pocitom zloby, čím sme v určitom zmysle urobil cover vlastnej skladby.

Ako prebieha proces nahrávania albumu?
Simom:
Mení sa to s každým albumom. Ten posledný, "Kiss Me Kiss Me Kiss Me", bol nahrávaný tri mesiace. V jeden deň, po tom, čo sme skonsolidovali každého vlastné nápady, sme si spoločne zahrali všetky skladby. Potom sme hlasovali za tie najlepšie, a následne, ako sme ich zahrali aj v štúdiu, došlo k ich úpravám a zmenili svoju podobu.

Kto obyčajne "začína" vaše skladby? Ako vlastne vznikajú?
Simon:
To je naozaj rôzne. Niektoré sa rodia z bicích, väčšina skladieb z "Faith" vznikla práve takto, a na ne sa nabaľujú ďalšie nástroje. Iné zasa začínajú bassovým riffom, ale inak to ide klasicky - niekto zachytí gitaru, zahrá dva, tri akordy... ale ako som povedal, ten proces je vždy iný... Niekedy samotný text naznačí, ako bude skladba znieť, takto to bolo napr. pri skladbe "A Forest".

To sa ti vždy páčilo hrať s "fretless" bassou?
Simon:
Na novom albume sme to urobili len v "Catch". V podstate je nahratá s dvoma bassami, jedna bola s "frets", druhá bez a nakoniec sme ich zmixovali.

Obdivuješ, ako bassgitarista, aj iných hudobníkov?
Simon:
Myslím, že bassa nie je práve najlepší nastroj na hranie, teda pokiaľ nie ste v The Cure... Nikdy som sa nepovažoval za skutočného hráča na bassu, pretože ak by som mal hrať v inej skupine, to by som nevedel, čo robiť. Viem s ňou narábať iba v The Cure. No priznávam, že obdivujem hudobníkov akým je napr. Keith Richards, ale bassgitaristov žiadnych.

Lol: A Jean-Jacquesa Burnela... (The Strangles)

Simon: No áno, on bol prvým bassákom, ktorý sa v hudobnej skupine naozaj zviditeľnil, pretože dovtedy sa každý podobal na Billyho Wymana - nepohli sa zo svojho miesta a hrali "bum-bum-bum". Keď som videl a počul The Strangles, tak na mňa urobil Jean od prvého momentu dojem. Je to skvelý hudobník, na pódiu je veľmi nápaditý a myslím, že je z celej kapely najlepší. Niekedy mi príde srandovní, ale väčšinou je vážne skvelý.

Aké sú plány The Cure v najbližšej budúcnosti?
Lol:
No, tento rok sme veľmi vyťažení. Onedlho nám vyjde film; neviem, ako naň budú ľudia reagovať, či sa im bude páčiť, či nie, pretože ide o priamočiary počin. Je to len koncert a na to, aby ste ho zvládli pozerať, musíte mať The Cure naozaj rád. Trvá to dve hodiny a dosť sa to podobá záznamu "Live At Pompeii" od Pink Floyd. Je tam veľa podobností, samozrejme, nie z technického pohľadu, koniec koncov, tieto dva filmy delí celých 15 rokov, ale sú si podobné z hľadiska koncepcie.

Čaká nás vydanie nového albumu, obsahuje veľa popových záležitostí, ale aj prvky z nášho staršieho štýlu. Prirovnal by som ho ku košíku s ovocím.
zdroj: Gass Magazine, Brasil, 04/1987



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi