Pitva "Krvavých kvetov" - 02/2000


Rozhovor s Robertom a krátka recenzia albumu


Keď som začal chodiť na strednú, šlohol som jednému z mojich starších bratov kazetu s hudbou novej vlny, šlo vlastne o zbierku skladieb v tom čase začínajúcich undergroundových kapiel. Medzi skladbami od Plastic Bertrand, Billyho Idola, Adam&The Ants, či iných post punkových elegantne nahodených chlapíkov, bola jedna, ktorá so mnou ihneď pohla, postavila môj punkový účes do pozoru a doslova ma prinútila tancovať, pričom som si neustále pospevoval: "Booooooys Doooooon´t Cryyyyyy".

Brata som sa na tú kapelu spýtať nemohol - okrem toho, že by nemal o tom ani paru, určite by mi odpovedal fackou, takže som celé roky žil v nevedomosti, kto je autorom mojej najobľúbenejšej skladby z celej kazety. Čas bežal a celá vec sa objasnila vo chvíli, keď som zistil, že to sú The Cure. Temná gothika bola v tom čase pre mňa už jasnou alternatívou popu, heavy metalu, psychóze Pink Floydu a The Doors, s ktorou som sa potýkal počas celého štúdia. Zdanie - v tejto fáze to bolo elementárne - sa zmenilo v permanentný smútok, pandí/mrtvolný výraz tváre a a účes ako zmoknutá straka. Tak takto to začalo a spolu s ostatnými stúpencami sme vytvorili rodinu, ktorá zdieľala spoločnú posadnutosť. Vďaka The Cure sme objavili Siouxsie & The Banshees, Bauhaus, Ultravox, Christian Death, Alien Sex Friends, The Jesus & The Mary Chain a mnohých ďalších. Veľmi skoro to zasa boli Sonic Youth, Jane´s Addiction, Pixies, Happy Mondays, Inspiral Carpets, Front 242, grunge a všetko ostatné.

The Cure sa stratili; ich spevák, Robert Smith, sa zaoblil - už z neho nebola ikona generácie - a ľudia zabudli.

Po všetkých tých dobrodružstvách, predstavách a legendách súvisacich so Smithovým imidžom, po jeho rozpade na vlnách času, po šiestich rokov mimo štúdia, či po šiestich rokoch nezáujmu médií... aké to bude urobiť s Robertom rozhovor o albume "Bloodflowers", ich najnovšom počine?

Zdravím, kde sa momentálne nachádzaš?
Robert:
Práve som dorazil domov... mmmm, bývam na predmestí Londýna.

Počul som čosi z vášho nového materiálu a je to naozaj veľké prekvapenie, že ste sa v podstate vrátili ku vašim "koreňom". Čo k tomu môžeš dodať?
Robert:
Áno, v podstate ide o revíziu niečoho, čo považujem za klasický zvuk The Cure, zrejme ide o výsledok perspektívy, ktorú mi poskytuje súčasnosť.

Ako vlastne po tak hlbokej a dynamickej práci s elektronikou došlo k tejto zmene?
Robert:
Verím, že to má čo dočinenia so 40-tkou. Vždy som písal hudbu zodpovedajúcu mojim náladam a hlavne som nikdy nevedel, v akom štýle sa bude niesť ďalšia skladba. Teraz som sa dostal do štádia podobnému tomu, ktorý som prežíval v období "Disintegration", aj preto mu je tento album zvukovo podobný.

Akú zostavu má teraz vaša skupina?
Robert:
Tú istú ako pred piatimi rokmi.

Ako vám to šlo spolu v štúdiu?
Robert:
Veľmi dobre, osobne som šiel do štúdia s jasnou predstavou, čo presne chcem. Na predošlých dvoch albumoch to bola kolektívna práca, sú to "skupinové nahrávky", no pri tomto albume ide vlastne o čisto moju inšpiráciu, ako v časoch "Disintegration".

Aká bola najťažšia časť procesu?
Robert:
Vlastne udržať vlastné nápady vo forme, ako som ich mal naplánované, pretože ako som začal obmedzovať spoluprácu ostatných a viesť ich spôsobom, akým som chcel, tak sa cítili oslabení, čiže som nakoniec zostal sám.

Zdá sa, že si konečne vo vlastnej kariére dosiahol akýsi bod spokojnosti. Vnímaš sám seba ako niekoho, kto dokáže byť umelcom po celý čas alebo niekoho, kto musí neustále bojovať za svoj zárobok?
Robert:
Dnes žijem v akejsi stabilizácií, ako keď som mal 23, a nepotrebujem viac peňazí, aby som si udržal svoj životný štandard. Dnes komponujem menej hudby, ako keď som bol mladší. Pred 1990-tymi rokmi som pripravil osem, či deväť albumov, v poslednej dekáde len tri. Ale aj to má svoje výhody, pretože teraz komponujem hudbu len keď naozaj chcem, keď som skutočne inšpirovaný, keď mám naozaj nutkavý pocit písať.

Kedy a kde odštartujete vaše nové turné?
Robert:
V apríli v Európe, no dúfam, že sa čoskoro dostaneme aj do Mexika.

Čo môžu fanúšikovia od tohto turné očakávať?
Robert:
Nová hudba je vhodná pre niečo viac intímnejšie, no je tu problém, ľudia si vo veľkých koncertných miestach sadnúť nemôžu a vystupovať v menších priestoroch by znamenalo odohrať viac ako 5 vystúpení v jednom meste, čo by nakoniec zabralo 18 mesiacov a to by svetové turné bolo naozaj vyčerpávajúce. Takže musíme nájsť zlatú strednú cestu. Čiže hudobne pôjde o veľmi emotívnu a dramatickú prezentáciu, pretože zájdeme to viac temnejšej stránky repertoáru The Cure. Naozaj sa necítim na hranie popových záležitostí, skôr na opätovné hranie skvelých tém z minulosti, ktoré sme už dlho nehrali, k čomu pripravujeme projekcie a podobné záležitosti.

Máš ešte nejaký veľký sen, ktorý si stále neuskutočnil? Myslím po hudobnej stránke.
Robert:
Som absolútne spokojný. The Cure mi dali takmer všetko, o čom som v detstve sníval. Nikdy som nesníval o dosiahnutí čohosi výnimočného. Chcel som len komponovať hudbu a skupina neznamenala koniec toho sna, "koniec" samotný je niečo, čo moje sny drží pri živote dodnes. Môžem však povedať, že "Bloodflowers" je jedným z troch najlepších albumov, aké som v mojom živote urobil.

Aké je to rozprávať sa po dvadsiatich rokoch fandenia s Robertom Smithom? Veľmi zvláštne. Je to ako stretnúť sa s niekým, koho každý pozná a o ktorom ste sa celých 20 rokov s niekým rozprávali. S malým pocitom velezrady, s nádejou, ktorá vo mne rastie, no s bratským postojom ku všetkému, čím sem za celý čas prešli, i keď oddelene. Ako priatelia, ktorí sa poznajú len formou listov...

Pitva "Krvavých kvetov"

Robert Smith je nepokojná duša hudobného sveta a každou novou nahrávkou stavia protiklad aktuálnym hudobným trendom, čo zároveň využíva ako nástroj na obohatenie vlastného zvuku, ktorý sa stal vlastne jeho obchodnou značkou. Ani "Bloodflowers", zatiaľ posledný album The Cure, nie je v tomto prípade výnimkou, no od ostatných albumov je predsalen odlišný. Na tomto albume totiž Robert neprekročil svoj vlastný tieň. Udržal si však štandartnú úroveň, cez ktorú drží svoje experimenty v prijateľnej rovine, no s jedinečnou atmosférou každej skladby, s nádychom temna a depresie, ktoré definujú jeho štýl od albumu "Disintegration", bez ohľadu na minutáž tej ktorej piesne. Na albume nájdete deväť dlhých, ťažko pochopiteľných, introspektívnych skladieb, oscilujúcich medzi nadprirodzenosťou a saturáciou, s temným rytmickým základom pripomínajúcim Massive Attack, či Radiohead, podfarbeným "veternými" gitarami ("Out Of This World", šesť minút a štyridsaťtri sekúnd!). Iné skladby vám doslova zvalcujú uši a privedú do tranzu s násilnickým podtónom ("Watching Me Fall," 11:43 min!!), či vo vás vyvolajú pocit ponorenia do mrazivej vody severských morí.

Brnkanie gitary vo "Where The Birds Always Sing" v človeku zasa vyvolá spomienku na najemotívnejšiu čas Zeppelinovskej "Stairway To Heaven" a Smithov hlas sa s úplnou pokorou odovzdá službám elektrickej gitary a atmosfére kláves.

Najzrýchľujúcejší rytmus v "Maybe Someday" vyvolá v človeku doslovný zmätok, ktorý sa bleskovo rozplýva z odrazenom zvuku gitár, pochodovom rytme bicích a závratných kláves. "The Last Day Of Summer" je ako závan absolútnej nostalgie a "There Is No If" je pre zmenu sugestívnou baladou, hlavne pre svoju skromnosť a svižnosť zároveň, no rovnako je aj najkratšou skladbou na albume - je to trochu nezvyčajné, pretože u iných umelcov sú práve najpomalejšie skladby tie najdlhšie. Lepšie by vyznelo, keby za "Out Of This World" nasledovala "The Loudest Song", čím by sa zachovala nálada pre "There Is No If"... no tá je práve rozkúskovaná rytmami tak vhodnými pre pomalý tanec. Kolabs však spôsobí skladba "39", možno aj tými podmanivými bicími. Názov skladby je zrejme odkazom na Smithov vek... ten sa pri jej písaní musel cítiť ako starý dub.

Celý set uzatvára skladba "Bloodflowers", ktorá vlastne utíši celú búrku rozpútanú ostatnými skladbami albumu. Všetky skladby - textovo a hudobne, sú dielom Roberta Smitha, ktorí je takisto zodpovedný za spev, gitaru, klávesy a šesťstrunovú bassu. Jeho starý kamoš, Simon Gallup, je stále oficiálnym bassgitaristom skupiny. Gitary obsluhuje Perry Bamonte, bicie a perkusie Jason Cooper a zodpovednosť za klávesové party nesie Roger O´Donnell. Album bol nahrávaná v Avon, v St. Catherine Court a v Londýne, v Rak štúdiu 3. O mixáž a produkciu sa postaral Robert Smith s Paulom Corckettom.

zdroj: Circulo, Mexico, 02/2000



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi