The Cure: Hovorcovia nálad - 09/1981


Rozhovor s Robertom zo škótskeho Edinburghu


Zrodení z popola punku, rovnako ako Joy Division, či Elvis Costello, aj The Cure sú akýmsi hudobným medzníkom medzi hudbou 1970-tych a 80-tych rokov. Premenliví ako oni sami na púti s armádou ľudí, ktorí vo "Faith" našli svoj gothickí rock.

The Cure - skupina s jedovatou arómou odohrá svoj koncert dnes večer vo vypredanej sále divadla Odeon v Edinburghu. Zapíšu sa tak do zoznamu hviezd ako Bruce Springsteen, či Pauline Murray & The Invisible Girl. Ich publikum sa však rozrastá pomaly, ako armáda depresívnych ľudí. Dá sa povedať, že odhliadnuc od hudby, ktorá v ich prípade vzniká akosi inštinktívne a dá sa prirovnať k smútku, či nedefinovateľnému a neviditeľnému bremenu, majú títo ľudia všetci čosi spoločné. Väčšina z nich svojim výzorom pripomína tiene, či kulisy krutých scén, pobledlé tváre s mejkapom.

Celý koncert začína polhodinovou hudobnou projekciou. Ide vlastne o animovaný film "Carnage Visors", v ktorom sa akási podivná postava po celý čas zvíja v ukrutných bolestiach. Výsledný efekt je zdrvujúci, skľúčenosť si vás vezme na pochmúrny výlet... soundtrack má na svedomí Robert Smith a The Cure, ktorí s posledným albumom "Faith" obsadili siedmu priečku v britských rebríčkoch.

Aký je vlastne zmysel toho filmu?
RS:
V podstate túžba zmeniť ten zaužívaný štandard koncertov a vystúpenie predkapely nahradiť niečím, čo bude vlastne integračnou časťou celej šou. Budeme hrať na veľmi neobvyklých miestach, niektoré koncerty dokonca odohráme v kostoloch a im poputuje aj výťažok z vystúpení. Ten soundtrack s filmom nás má vlastne bez akéhokoľvek prerušenia uviesť na scénu.

Považuješ The Cure za skupinu, ktorá má ľudí zabávať?
RS:
Áno.

A nemyslíš si, že je to menší paradox v porovnaní s obsahom vášho posledného albumu "Faith"?
RS:
Nemyslím si, že pojem "zábava" má len jeden význam. Ľudia si vedia nájsť zábavu aj v knihe Malcolma Lowryho a jemu nešlo o písanie humorných scén, prípadne v hudbe Erica Satieho. Takže, zdá sa, že zábava má zrejme viac úrovní.

Ktorá je tá vaša?
RS:
Zábava ako forma svedomia. Nepochybne to, čo Cure robia, prináša publiku zábavu.

Myslíš, že publikum odíde z koncertu s množstvom otázok o sebe samom?
RS:
To naozaj nie. Väčšina ľudí si nás príde len vypočuť a majú o všetkom jasno už pred vstupom do sály. Ostatní na to prídu počas, prípadne po koncerte. To je rôzne. Uvedomujeme si, že želaný efekt dosiahneme len vo veľmi ojedinelých prípadoch. Je to naozaj zložité. Ale väčšina z nich sem naozaj nepríde len preto, že je sobota a treba to riadne roztočiť.

Hudba The Cure však jednoznačne smeruje k temným náladám, neopísateľným a bolestivým výčitkám svedomia. Nemáš pocit, že cesta, ktorú ponúkaš obyčajným ľuďom môže ich osudu trochu škodiť?
RS:
Potulky cestami trápenia? Nie, ja si skôr myslím, že hudba je na to, aby si ju každý, kto ju počúva, interpretoval po svojom. Nemá konkrétny význam, ani neponúka konkrétne riešenie. V podstate len reflektuje na to všetko, čo sa v našej existencií vyvíja, z každého uhlu pohľadu. A myslím, že z tohto dôvodu si ľudia naše nahrávky kupujú. "17 Seconds" je extrémne osobný album, no napriek tomu sme dostali od ľudí tisícky listov o tom, ako to cítia rovnako ako my a sú veľmi šťastní, že ten album a tá hudba je odrazom ich pocitov. Dostal som list od dievčaťa, ktorá nikdy nebola schopná vyjadriť svoje pocity zo straty svojej matky, a to až do chvíle, kedy po prvýkrát počula "The Funeral Party". A toto je svedectvo toho, že sme jednoducho ľudí oslovili. Reakcie sú samozrejme rôzne. Je to len otázka voľby. Príkladne, je zopár ľudí, ktorí počúvajú "Faith" s pocitom, ktorý prevyšuje ich chápanie a presne takéto čosi sa deje aj na našich koncertoch. Niekedy to všetko má spoločnú motiváciu, no niekedy... niekedy sa pri vybraných skladbách objaví akási trhlina. Tá harmónia, atmosféra, sa zrazu zmenia, pretože ľudia začnú kričať a protestovať. Pohybujeme sa na veľmi tenkom ľade a aj najdrobnejší podnet dokáže všetko zničiť.

Ako si vysvetľuješ fakt, že kapela ako Joy Division, ktorá neprodukuje práve najkomerčnejšiu hudbu, nieto aby ešte oslovovala široké publikum, dobíja prvé priečky hitparád, zatiaľ čo album "Faith", ktorý je poslucháčsky omnoho prístupnejší, či dokonca komerčne ladený "Three Imaginary Boys", váš debut, dosiahol v britských rebríčkoch len siedmu pozíciu?
RS:
Pretože my sa neriadime tradičnými pravidlami popovej hudby ako je to príkladne s hitmi The Beatles. "Boys Don´t Cry" má popový nádych hlavne preto, že je v nej melódia podobná "She Loves You Yeah", čiže vec, ktorá povstala z popola po 15-tich rokoch. Väčšina ľudí, ktorá dnes kupuje single, sa narodila v čase The Beatles. Každý singel v rebríčku je postavený na základom modely: sloha - refrén - sloha - refrén. Je to absurdné. V mojom ponímaní čistý nonsens. Joy Division si získali rešpekt preto, že sú skutočne veľmi dobrou skupinou.

Myslíš si, že medzi modernými štýlmi už pop nemá svoje miesto?
RS:
Ja si skôr myslím, že tento štýl nie je vhodný pre tieto časy. Pre porovnanie, u The Cure sa dá nájsť iba sociálny aspekt, a to je... akási slobodná frustrácia, no aj tak, chudobu a biedu tu rozoberať nechcem, ale je fakt, že mladí ľudia nedokážu vykonať určité veci, aby zmenili svoje životy. Aby našli riešenie na stratu slobody, tak sa mnohí z nich vrhnú na drogy. V Británií dnešných dní vládne veľká nespokojnosť. S týmto sa stretnete takmer na každom kroku. Ľudia sa boja robiť čokoľvek "len tak".

Aká "Viera" ťa motivovala pri poslednom albume?
RS:
Tu nejde o nejakú náboženskú vieru, ale skôr o akýsi iný rozmer, o ktorom vieme, že existuje, o čosi "vyššie", čoho je súčasťou každý z nás. Ľudský život má svoje limity, to čosi vyššie sa s nami zahráva bez rozdielu rasy, pohlavia, či majetnosti. Ak by si ľudia úprimne priznali, že v jeden deň aj tak zomrú, tak by sa ich životy určite vzdialili bežnej priemernosti.

Zdá sa, akoby si bol posadnutý smrťou.
RS:
To nie je posadnutosť. V určitom prípade je to čosi ako vyhliadka do budúcna. Dokonca to nemá nič spoločné s mojou skľúčenosťou, pretože s tým pocitom, že raz zomrie, žije každý, vo svojej mysli, z času na čas sa tým dokonca viac, či menej trápi, možno aj preto, že nik si nie je istý tým, čo bude zajtra...

"Nezostalo nič, len viera..." to sú posledné slová skladby "Faith". Hľadíš na veci optimisticky?
RS:
Ale áno, podľa mňa by mali ľudia viac dávať svoje presvedčenie v to, čomu sami veria, pretože to je vlastne samotná podstata pravdy. Väčšinou však ustúpia a povedia "Nemôžem". Viem, je to trpké, no globálne riešenia budú vždy viac, či menej katastrofálnejšie, ako revolúcie. Ale to je môj názor.

zdroj: Best, France, 09/1981



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi