Zvuky ako obrazy - 11/1980


Rozhovor s Lolom a Matthiewom


Najprv prespievali skladbu Bowieho. No a potom pridali vlastné kúsky. Rock´n ´roll a slová používajú veľmi šetrne. "sediac na kuchynskej linke... v sobotu večer o 10:15 premýšľam o včerajšku a z kohútika kvapká... kvap, kvap kvap..." - The Cure.

Momentálne o situácií, kedy som sa dobrovoľne pustil do písania tohto článku, premýšľam viac. Počas krátkeho rozhovoru s týmito hudobníkmi som s nimi skúsil vcelku dosť. Stretnete ľudí, ktorých ste nikdy predtým nevideli. Stojíte pred nimi, oni pred vami, ako pes pred kosťou alebo kosť pred psom. Cudzinci (poznáte iba ich hudbu), u ktorých zrazu očakávate, že sa vám otvoria, a pretože chcete získať čo najviac informácií, musíte sa pýtať. Mali by vyzradiť viac detailov týkajúcich sa ich osobných, či intímnych záležitostí. A to všetko by mali vyzradiť cudzincovi, ktorí chce všetky tie informácie použiť... no väčšinou zostanete ako cudzinec stáť za zatvorenými dverami. Len zriedkakedy dôjde k výmene informácií medzi vami a hudobníkmi. K tomu treba vziať do úvahy časový limit (skupina je na turné a musí vyraziť ďalej), ako aj to, že hudobníci majú stále na mysli skutočnosť, že informácie, ktoré od nich získate, prípadne nafotené fotografie, sa chystáte formou článku zverejniť.

O tomto probléme (koniec koncov, je to môj problém) som sa porozprával s bubeníkom The Cure, Lolom Tolhurstom. Spolu s klávesákom Matthieu Hartleyom sme sa usadili v biednej hotelovej izbe, zatiaľ čo skladateľ a gitarista Robert Smith, ako aj bassgitarista Simon Gallup, odpočívali a dávali si sprchu. Samozrejme v inej izbe. A opäť som limitovaný časom. Do večerného koncertu zostávajú dve hodiny, takže k veci.

Lol: "Musíte nájsť ľudí, ktorí berú veci s nadhľadom, s ktorými si rozumiete, pretože môžu urobiť čokoľvek, čo len chcú, dajú svojim myšlienkam voľnosť, pretože im vyhovujú vaše vlastné myšlienky. Za celý ten čas sme stretli iba jedného jediného novinára, s ktorým sme si naozaj rozumeli. Mal pri nás absolútnu voľnosť a my sme mu mohli povedať čokoľvek sme chceli. A to, čo zverejnil, bola naozaj pravda."

Matthieu: "To preto, že sme sa spoločne opili!!!"

Lol: "No áno, Phil Sutcliffe (novinár z British Sound) je naša krv!!! Napísal o The Cure ten najlepší článok, aký kedy vyšiel. Teda podľa nášho názoru. Užili sme si s ním skutočnú zábavu, bez nátlaku, aby sme boli niekým, kým nie sme - človek má vždy obavu, či nebude nesprávne interpretovaný."

Takže: tento Cure-článok vám neprinesie to, čo by naozaj rád chcel. To iba pôsobí takým dojmom. Mojim dojmom z The Cure. Mimochodom, rozhodne som s The Cure nezabíjal čas zbytočne. "Stratený v hlbokej noci, stojac sám pod temnou oblohou, cítim chlad ľadu na mojej tvári... počujem ako dýcha tma, cítim tiché zúfalstvo, tak počúvaj to ticho, niekto tu je, niekto tu musí byť". ("At Night") ... "Skús nájsť noc v ohni" (The Doors, "Light My Fire").... "Do pekla s každým dňom, len čo ťa ničia, ale dnes v noci to môžeš zmeniť, v sebe, a potom to bude v poriadku..." (Bruce Springsteen, "Night")

Druhá strana dňa. Noc. Samota. Pocit vydedenca. Čas beží, do neznáma. Pocity prázdnoty. Chlad. Ticho. A potom sa zrazu niečo stane. Čo?? Pátrate po tom. Niekde vonku, kde je ticho, chlad a tma. Toto je obraz, na ktorom Robert Smith zakladá svoje skladby. Vízia života, smrti a existencie vo svojej podstate. A tieto vízie sú nejako nasiaknuté atmosférou "Cudzinca" Alberta Camusa. Úvaha nad (ne)zmyslom života.

Najpôsobivejšia skladba The Cure je podľa mňa "10:15 Saturday Night", pretože prezentuje myšlienky Roberta Smitha v tej najotvorenejšej podobe. Ukazuje, v čom spočíva najväčšia sila skupiny. Skladba, ktorej význam je skrytý v skromnosti, ako hudby, tak aj textu. Sotva sa v nej čosi hrá a ledva sa v nej čosi povie. Všetko ostatné je postavené na vašej predstavivosti a ponechané napospas vašej fantázií. Vy si z nej musíte vyvodiť vlastný záver... "sediac na kuchynskej linke... v sobotu večer o 10:15 premýšľam o včerajšku a z kohútika kvapká... kvap, kvap kvap..." a k tomu pridajte znudeného spievajúceho Smitha a zúfalý monotónny rytmus. Och! V mojej mysli maľujem svoj vlastný obraz...

A tu je príbeh The Cure: Robert Smith a Michael Dempsey (bassgitara) dali na predmestí Londýna dohromady kapelu, ktorá sa sústredila hlavne na staršie nahrávky Davida Bowieho. Vtedy ešte všetci chodili do školy. Neskôr ako "Easy Cure" podpísali zmluvu s nahrávacím labelom Hansa/Ariola. To bolo v čase eufórie novej vlny, kedy každý label lovil svojho interpreta novej vlny. Spomenutej spoločnosti sa však nepáčila demopáska so skladbou "Killing An Arab" (nakoniec nik nechcel prilievať olej do ohňa), tak zmluva skončila. Chalani sa zbavili z názvu slovka "Easy" a z The Cure sa stalo trio: Smith, Dempsey a bubeník Lol Tolhurst. Spomínaná páska sa však zapáčila chlapíkovi z Polydoru, Chrisovi Parrymu, ktorý si chcel založil vlastný label s názvom Fiction Records. Páska obsahovala okrem "Killing An Arab" ešte skladby "Boys Don´t Cry", "Fire In Cairo" a "It´s Not You". Z Parryho sa postupne stal nielen fanúšik The Cure, ale aj ich manažér. V roku 1978 vyšiel singel "Killing An Arab" na labeli Small Wonder (distribuovaný Polydorom). O rok neskôr to už bol debutový album s názvom "Three Imaginary Boys", vydaný pod hlavičkou Fiction Records, hoci na obale albumu názov spomenutý nie je. Dokonca ani skladby neboli uvedené pod svojimi názvami, namiesto nich sa objavili len obrázky a symboly. Obal albumu neobsahuje ani fotografiu skupiny, troch hudobníkov na albume reprezentujú chladnička, vysávač a nočná lampa. Na konci roku 1979 bol album znovuvydaný v Spojených štátoch, neskôr aj v Európe, pod názvom "Boys Don´t Cry". Skladby z originálnej verzie boli nahradené singlami.

Michael Dempsey opustil skupinu po tom, čo sa táto pripojila k turné so Siouxsie And The Banshees po Veľkej Británií (na tomto turné hral Robert Smith ako s The Cure, tak aj s The Banshees, ktorých opustil gitarista John Mckay ). Post bassgitaristu zastal Simon Gallup a ku skupine sa pridal klávesák Matthieu Hartley. V tejto formácií skupina nahrala aj svoj druhý album "Seventeen Seconds".

The Cure žijú 25 míľ od Londýna. Lol: "Nechceme žiť v Londýne a chodiť na všetky tie párty. Netúžime po tom lesku a životnom štýle rock´n´rollu. Sme kjuráci a hlavne starí dobrí kamoši. Keď sme doma, chodíme spolu von, do kina... v podstate robíme všetko spolu. Iba v takýchto podmienkach môžeme spoločne robiť hudbu. Nikdy by sme nedali inzerát: hľadáme bassgitaristu. Keď od nás Michael odišiel, spýtali sme sa Simona, či by s nami nechcel hrať, pretože sme s ním kamoši už dlho."

Pred pár rokmi pracoval Lol v tlačiarni, Simon vo fabrike na výrobu plastov, Matthiew v kaderníctve a Robert bol nejaký čas nezamestnaný. Zmenilo sa niečo na ich vzťahu k ľuďom v ich rodnom meste po tom, čo sa stali známymi ako The Cure? Matthieu: "Jediná vec, ktoré sa zmenila je tá, že teraz sme doma už nie tak často, ako kedysi. Ale hneď ako sa vrátime, fungujú veci po starom."

Lol: "Samozrejme, že keď ste na turné, tak vás všetko navôkol nejakým spôsobom ovplyvní. Lenže, keď nie ste doma, tak vlastne žijete úplne iný život."

Skúsme sa teraz porozprávať, aké je pre vás dôležité a čo vám vlastne dáva možnosť hrať pred ľuďmi odlišných kultúr. Hlavne na miestach, kde sa s takýmto štýlom hudby ešte nestretli to musí byť zrejme veľmi zaujímavá skúsenosť. Lol: "Snažíme sa nedržať bežných plánov turné známejších kapiel, čiže Japonsko, Austrália, Európa a Amerika. Radi by sme koncertovali vo Východnom bloku, jednoducho v oblastiach, ktorá by nám dali niečo po osobnej stránke. Napríklad do Západného Berlína sme sa vybrali z Essenu vlakom, cez NDR - aj to nás svojim spôsobom ovplyvnilo. Prázdne vlakové stanice, prázdne domy. Všetko pusté, ľudoprázdne. Človek sa cítil ako v 1950-tych rokoch."

A ako je to s vašim vzťahom nápady vs. technológia? Je to tak, že máte jasnú predstavu o tom, ako má skladba znieť, pôsobiť, vyberiete sa do štúdia a hľadáte spôsob, ako to zosúladiť s možnosťou nahrávacej techniky, prípadne pridávate nové prvky? Lol: "Náš debutový album produkoval Chris Parry, on mal vlastnú predstavu o zvuku našich skladieb, spoľahli sme sa naňho a ako tak to vyšlo. No náš druhý album už produkoval Robert, spolu so štúdiovými inžiniermi, a my všetci sme sa na nahrávaní podieľali takisto. Takto sa nám podarilo na album dostať omnoho viac našich nápadov. Druhý album je pokojnejší ako ten prvý a presne to sme chceli dosiahnuť. Album "17 Seconds" bol bez prestávky nahrávaný celý mesiac a reflektuje na určité konkrétne pocity. Debutový album je len v podstate kolekciou rôznych skladieb z rôznych časových období."

Sedíme v malom minivane a prepravujeme sa na miesto koncertu. Robert číta britský magazín "Sounds", ktorého vydanie bolo venované Ianovi Curtisovi, spevákovi Joy Division, ktorý spáchal samovraždu. Nahlas prečíta poslednú vetu článku: "Skúste sa niekedy aspoň na minútu myšlienkami odpútať od tohto plastického sveta, spomeňte si na Iana Curtisa a nechajte svoju dušu vyplniť tou jeho. Ten človek sa o vás zaujímal, ten človek pre vás zomrel."

"Pre mňa nie!", dodá Robert. "Kravina!!" a oprie sa do sedadla.

zdroj: Music Express, Germany, 11/1980



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi